Dnes a zajtra si svet pripomenie smutné výročie 63 rokov od likvidácie Drážďan americkými a britskými leteckými útvarmi. Odhady počtu obetí bombardovania sa rôznia a pohybujú sa v rozmedzí od 35 000 do 150 000 mŕtvych. V čase, keď už bolo Nemecko prakticky na kolenách, otvorili spojenci brány pekla nad nádherným historickým mestom na rieke Labe, aby ukázali, akých hrôz je schopný človek, údajne najvyspelejší tvor na tejto planéte. Ich neospravedlniteľné barbarstvo sa stalo jednou z najdesivejších kapitol histórie druhej svetovej vojny. Pracujem v nemeckom Bavorsku, kde opatrujem osemdesiatštyriročného starého pána. Jeho manželka, ktorú na žiadosť rodiny nebudem menovať, si občas spomína na udalosti z druhej svetovej vojny. Nazvem ju pani M. Narodila sa v júni 1924, takže keď vojská nacistického Nemecka zaútočili na Poľsko, mala niečo vyše 15 rokov. Pripisovať teda jej či generácii jej rovesníkov vinu za zločiny nemeckých nacistov by rozhodne bolo nesprávne. Neospravedlniteľné Koncom vojny pracovala pani M. vo Fankfurte nad Mohanom na poštovnom šekovom úrade. Frankfurt zažil 18. novembra 1944 ťažké bombardovanie spojeneckým letectvom. Budovu, v ktorej pani M. pracovala, premenil tento nálet na ruiny a v nich našlo smrť 108 ľudí. Trvalo dva týždne, kým sa podarilo vyhrabať spod trosiek posledné mŕtve telo. Nebolo totiž strojov a trosky sa likvidovali ručne. Tú smutnú prácu robili vojnoví zajatci. Aby to vôbec dokázali, dostávali veľké prídely alkoholu, ktorý dezinfikoval nielen ich organizmus, ale aj ich duše. Zamestnanci poštovného šekového úradu museli po nálete čistiť kamene z trosiek, aby sa mohli neskôr použiť na opätovné postavenie budovy. Bolo iste potrebné čo najskôr a čo najrozhodnejšie zlikvidovať nemecké a japonské armády na frontoch druhej svetovej vojny. Bolo iste potrebné zničiť továrne a strategické objekty, ktoré slúžili fašistom. Bolo iste, žiaľbohu, nevyhnutné aj zabíjať nemeckých vojakov, pretože bolo potrebné čím skôr poraziť obludnú ideológiu nemeckého nacizmu. A hoci nie všetci boli nacisti, bola vojna a nebolo času myslieť na to, kto je kto. Bolo dôležité čím skôr a čím rýchlejšie poraziť nepriateľa, zabíjať nositeľov vojny. Nejestvuje však nijaký dôvod, ktorý by ospravedlnil masakrovanie nevinných civilistov, predovšetkým malých detí. Nejestvuje ani dôvod, ktorý by ospravedlnil ničenie mnohých nádherných a vzácnych historických pamiatok v nemeckých mestách. Umelecké skvosty, ktoré budovali generácie predkov, padli za obeť nezmyselnému pustošeniu. A ani smutne preslávení Vandali by nedokázali zdevastovať územia nepriateľa tak zbesilo, ako Briti a Američania zdevastovali počas druhej svetovej vojny Nemecko. Spojencov pritom neospravedlňuje, že barbarstvo leteckého bombardovania civilného obyvateľstva „neobjavili“ oni. Civilné objekty sa bombardovali už počas prvej svetovej vojny. Neskôr, v období medzi vojnami, vyvolalo veľké pobúrenie bombardovanie španielskeho mesta Guernica v roku 1937. Nacistický režim v Nemecku vyslal lietadlá, aby toto malé baskické mesto zrovnali so zemou, dávno pred druhou svetovou vojnou. Nacistické barbarstvo v Guernice sa stalo predzvesťou neskoršieho bombardovania civilného obyvateľstva počas druhej svetovej vojny, predovšetkým v nemeckých a japonských mestách. Po vypuknutí druhej svetovej vojny zohrávalo letectvo významnú úlohu a najmä Nemci nasadzovali lietadlá do bojov vo veľkom rozsahu. Spočiatku lietadlá bojovali na frontoch a útočili na nepriateľské pozície. Kedy presne sa začalo bombardovanie civilných objektov, je dosť ťažké jednoznačne stanoviť. Niektoré pramene uvádzajú ako prvé britské nálety, iné zdroje, naopak, nemecké. Vojna proti civilistom Nemecký autor Kurt Zentner píše vo svojej publikácii Illustrierte Geschichte des zweiten Weltkriegs z roku 1963, že vojna letectva proti civilnému obyvateľstvu sa začala 11. mája 1940 britským bombovým útokom na nemecké mesto Mönchen-Gladbach. Pri nočnom nálete zahynuli štyria ľudia, takže ani zďaleka nepripomínal hrôzu neskorších kobercových náletov na nemecké mestá. Naopak, britský vojenský historik John Keegan uvádza v knihe Druhá světová válka (1966) ako začiatok leteckej vojny proti civilnému obyvateľstvu v rámci druhej svetovej vojny nemecký letecký útok na Rotterdam 13. mája 1940. Doslova píše: „Ráno 13. května, když německý tankový předvoj dosáhl jejich pozic a podal si s výsadkáři ruce, právě když se chystali obsadit Rotterdam, Luftwaffe špatně pochopila signál ze země oznamující úspěch a město srovnala se zemí. Byla to první „plošná“ bombardovací operace druhé světové války a nálet zabil 814 civilistů.“ Názory sa teda rozchádzajú, ale v každom prípade možno konštatovať, že letecká vojna proti civilistom počas druhej svetovej vojny sa začala roku 1940. Naplno sa síce rozhorela až o niečo neskôr, ale už v druhej polovici roku 1940 sa začína čoraz intenzívnejšie rozkrúcať špirála leteckých útokov na civilné objekty vo Veľkej Británii aj v Nemecku. V auguste 1940 zablúdená posádka Luftwaffe omylom bombarduje východný Londýn, a tým vyvoláva následnú reakciu Britov v podobe odvetného náletu na Berlín. Začínajú sa prvé britské nálety na nemecké mestá a vzápätí prichádza nemecká odveta v podobe náletov na anglické mestá Londýn, Manchester, Sheffield, Birmingham či Coventry. Najmä mesto Coventry, ktorého centrum nemecké lietadlá po mohutnom bombardovaní 14. novembra 1940 takmer totálne zničili, sa stáva symbolom vyhladzovania civilného obyvateľstva nepriateľských území nacistickým letectvom. Boh hitlerovskej propagandy, Josef Goebbels, začal dokonca s nemalou dávkou cynizmu používať výraz coventrieren (coventrovať). Čoskoro však Briti získavajú nad nemeckým letectvom jasnú prevahu a nemecké letecké útoky na anglické vnútrozemie sa až na ojedinelé, veľkými stratami sprevádzané nálety na špeciálne ciele, stávajú minulosťou. Od júna 1941 je nemecké letectvo potrebné predovšetkým na východe Európy, kde sa začal útok na Sovietsky zväz, a tak nemecké letecké aktivity v západnej Európe výrazne ochabujú. Briti, neskôr v spolupráci s Američanmi, využívajú vzniknutú situáciu a začínajú Nemecko meniť na hromadu ruín. Čiastočne alebo úplne zrovnávajú so zemou mnohé nemecké mestá a pripravujú o život veľa nevinných civilistov, vrátane chorých a starých ľudí, žien a detí. Bombardovanie poškodilo hnutie odporu Prvý veľký, „tisícbombardérový“ nálet zasahuje 30. a 31. mája 1942 Kolín nad Rýnom. Ako uvádza Kurt Zentner, len pri tomto jednom nálete dopadli na zem zhruba dva milióny kilogramov výbušnín a horľavého fosforu. Horeli domy, obchody, kiná, nemocnice a ušetrené neboli ani kresťanské chrámy. V plameňoch sa ocitol aj tisícšesťstoročný románsky kostol St. Gereon, najstarší v Kolíne a jeden z najstarších na svete vôbec. Od konca roku 1943 sa začalo systematické bombardovanie hlavného mesta. Letecká vojna spôsobila v Nemecku nesmierne materiálne škody a pripravila o život veľa civilistov. „Během letecké války přišlo o život celkem 500 000 lidí,“ uvádza sa v knihe Dějiny Německa vydanej v roku 1995 (autori Helmut Müller, Karl Friedrich Krieger a Hanna Vollrath). Prakticky všetky nemecké veľkomestá a veľa malých a stredných miest sa obrátilo na trosky. No nielen nemecké. Besnenie spojencov zo vzduchu zasiahlo aj Japonsko. Pri náletoch na japonské mestá Tokio, Nagoja, Kobe, Ósaka, Jokohama a Kawasaki zahynulo približne 350 000 ľudí. Nebolo to o nič menšie barbarstvo, než akého sa na civilnom obyvateľstve okupovaných krajín dopúšťali hrdlorezi SS. Týmto aktom sa spojenci vlastne znížili na ich úroveň. Ak bolo barbarstvom zničenie miest Guernica, Coventry a iných miest nemeckými lietadlami, nebolo o nič menším barbarstvom ničenie nádherných historických pamiatok a zabíjanie civilných obyvateľov lietadlami spojencov. Dr. Kurt Zentner uvádza, že len v Európe zhodili Američania počas druhej svetovej vojny celkove 1 463 423 ton bômb a Briti 1 307 117 ton bômb. Spolu teda spojenci zhodili v Európe 2 770 540 ton bômb. Možno schvaľovať bombardovanie tovární a strategických objektov, možno schvaľovať ničenie infraštruktúry slúžiacej nepriateľovi, no v nijakom prípade nemožno schvaľovať bezhlavé zabíjanie civilných obyvateľov, predovšetkým detí. Ich nevinná krv dodnes kričí do svedomia ľudstva. Pritom proklamovaný cieľ, ochromenie nemeckej vojenskej výroby leteckými náletmi, sa spojencom nikdy nepodarilo dosiahnuť. Naopak, úroveň nemeckej výroby sa dokonca ešte zvyšovala a v máji roku 1944 dosiahla vrchol. Spojenci ospravedlňovali nezmyselné bombardovanie Nemecka okrem iného aj argumentom, že chcú zlomiť odpor obyvateľstva. Ďalší zo série stupídnych argumentov zelených vojenských mozgov. Pravý opak bol pravdou. Nezmyselné bombardovanie nielenže nijako podstatnejšie neovplyvnilo priebeh druhej svetovej vojny, ale ľudia v protileteckých krytoch a v troskách miest sa solidarizovali so svojím vedením, takže pustošenie nemeckých miest v konečnom dôsledku posilňovalo pozície nacistov a poškodzovalo nemecké hnutie odporu. Nie všetci Nemci totiž boli nacisti. Bolo medzi nimi veľa odhodlaných odporcov barbarského nacistického režimu. Nacistom sa nikdy nepodarilo úplne zlomiť nemecký národ a urobiť z neho poslušné sterilné stádo. Počas celého obdobia hrôzovlády nacistov od roku 1933 až do roku 1945 fungovalo v Nemecku silné hnutie odporu proti nacizmu. Prvé obete nacizmu – Nemci Keď sa nemeckí nacisti dostali v roku 1933 k moci a chystali sa dobyť svet, museli najprv dobyť Nemecko. Ale hoci mali bezpochyby veľa prívržencov, mali aj mnohých odporcov. O tom svedčí aj skutočnosť, že Nemci na vodcu nacistov, Adolfa Hitlera, zosnovali množstvo atentátov, ktorých presný počet je ťažké zistiť. Renomovaný odborník v tejto oblasti, Will Berthold, sa dopracoval k číslu 42 a nie je vylúčené, že pokusov o odstránenie Hitlera bolo aj viac. Je priam neuveriteľné, že zo všetkých smrteľných nástrah vyviazol vodca vďaka súhre rôznych náhod živý a zdravý. Drvivú väčšinu atentátov zosnovali sami Nemci, takže nemožno hovoriť o tom, že by sa bol nemecký národ ako celok s Hitlerom stotožnil. Naopak, spočiatku kládol nacistom veľký odpor a trvalo dlhé roky, kým sa hnedokošeliarom podarilo svojich súkmeňovcov zlomiť. V nijakom prípade nemožno povedať, že by bol nemecký národ horší alebo lepší ako ktorýkoľvek iný národ na svete. Je krutou iróniou osudu, že práve obyvatelia Nemecka, krajiny, ktorá neskôr rozpútala vojnový požiar, pocítili krutosť nemeckej nacistickej tyranie ako prví. A táto krajina pod hrôzovládou nacistov aj najdlhšie trpela. Veď v septembri 1939, keď nacistické jednotky prepadli Poľsko a svet sa ešte len začal zoznamovať s hrôzami nacizmu, úpel legendárny nemecký robotnícky vodca Ernst Thälmann a tisíce ďalších nemeckých komunistov už vyše šesť rokov v nacistických väzniciach a koncentračných táboroch. No trpeli tam aj ďalší nepohodlní kritici nacistických praktík z radov obyvateľov tretej ríše, ktorých postupne zatýkali tiež. Na začiatku druhej svetovej vojny, v roku 1939, bolo v nacistických koncentračných táboroch už okolo 25 000 väzňov. Samotný Thälmann mal za sebou jedenásť a pol roka väznenia, keď ho esesáci roku 1944 zavraždili v koncentračnom tábore Buchenwald. Prvými obeťami nacizmu boli teda obyvatelia Nemecka. Varovanie pred vojnou Vlastne je ťažké stanoviť, ktorých Nemcov bolo najviac. Tých, čo si želali Hitlerovu smrť, tých, čo boli na strane nacistov, alebo tých, ktorí neboli ani ryba, ani rak. Nacisti mali po nástupe k moci medzi nemeckým obyvateľstvom veľa odporcov. Na rozdiel od tábora nacistov však bol tábor ich odporcov veľmi roztrieštený a nesúrodý. Boli v ňom veriaci aj ateisti, židia, katolíci aj protestanti, inteligenti aj robotníci, jednoducho nehomogénna masa, ktorá nemala šancu zastaviť hnedý mor. Nacisti mohli teda poľahky likvidovať svojich odporcov jedného po druhom, skupinu po skupine. Kým tábor odporcov sa zmenšoval, tábor nacistov naproti tomu silnel a neúprosne pre nich pracoval aj čas. Hnedokošeliarom nahrávali viaceré priaznivé okolnosti. Podarilo sa im napríklad oživiť stagnujúce nemecké hospodárstvo a ustavične znižovať nezamestnanosť. Kým ešte začiatkom roku 1933 bolo v Nemecku rekordných 6,014 milióna nezamestnaných, v priebehu toho istého roka klesol počet nezamestnaných na 4,8 milióna ľudí, v máji 1934 to bolo už len niečo vyše 2,5 milióna, v decembri 1936 menej ako 1,5 milióna a tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny v júli 1939 bolo bez práce už len 38 379 Nemcov. Jednoduchí ľudia si neuvedomili, že nič nie je zadarmo. Hospodársky rozkvet krajiny zaplatilo Nemecko neúmerným zadĺžením. K 30. júnu 1938 dosiahol zahraničný dlh 55,8 miliardy mariek. Minister financií von Krosigk preto varoval Hitlera pred väčším vojenským dobrodružstvom tak z hospodárskych, ako aj z politických dôvodov. Hitler však bral takéto varovania na ľahkú váhu. (Pokračovanie v nasledujúcom čísle) Medzititulky Slovo Autor je nezávislý žurnalista
