Hnedokošeliarom sa v Nemecku tridsiatych rokov podarilo oživiť stagnujúce hospodárstvo a znížiť nezamestnanosť tak, že zo 6,014 milióna nezamestnaných v roku 1933 ich bolo v júli 1939 už len 38 379. Jednoduchí ľudia si však neuvedomili, že nič nie je zadarmo; k 30. júnu 1938 dosiahol zahraničný dlh Nemecka 55,8 miliardy mariek. Väčšinu radových Nemcov zadlženie krajiny netrápilo. Ich životná úroveň sa zvyšovala. Výstavba diaľnic a iné projekty určené v skutočnosti na vojenské účely priaznivo ovplyvňovali aj život civilistov, čo bol významný bod v prospech nacistov, a hnedé košele získavali čoraz viac prívržencov. Mnohí Nemci nemali tušenie o hrôzach, ktoré režim páchal v koncentračných táboroch, ani o hrôzach, ktoré chystá pre okolité krajiny a pre celý svet. Od vlády dostávali filtrované informácie, ktoré vykresľovali nacistický režim v čo najkrajších farbách. Vodcovi obetovali telá, duše aj – atentáty Tak sa nacistom podarilo opiť rožkom milióny obyvateľov krajiny a mnohí Nemci boli ochotní dať Hitlerovi nielen telo, ale aj dušu, a mnohé Nemky zasa nielen dušu, ale aj telo. Nie všetci sa však dali opiť. Stále bolo veľa takých, dokonca aj veľa vplyvných Nemcov, ktorí želali nacizmu smrť. A nacistom sa aj napriek neobyčajne krutým represáliám nikdy nepodarilo zlomiť nemecké hnutie odporu. Jeho súčasťou boli organizované skupiny, ale aj osamelí vlci, ktorí sa pohybovali mimo hlavného prúdu a hnedý mor sa pokúšali zniesť zo sveta na vlastnú päsť. Z takýchto osamelých vlkov sa vari najznámejším stal atentátnik Georg Elser. Bol to vyučený stolár a hodinár, obyčajný, ale inteligentný človek vynikajúci technickou zručnosťou. V mladosti sympatizoval s komunistami, ale po roku 1933 s nimi prerušil kontakty a stal sa osamelým bežcom. Bol húževnatý a pracovitý a atentát na Hitlera pripravil veľmi starostlivo, precízne, systematicky. Za najvhodnejšie miesto naň považoval Mníchov, metropolu Bavorska a hlavnú baštu nacistického hnutia, za najvhodnejší termín 8. november 1939, deň výročia nevydareného Hitlerovho puču v roku 1923. Aby si zaobstaral výbušninu, zamestnal sa Elser v kameňolome. Odtiaľ nakradol dosť munície na uskutočnenie svojho plánu a od 5. augusta začal v mníchovskom Meštianskom pivovare po nociach pripravovať atentát. Vedel, že práve tam bude Hitler 8. novembra rečniť. Preto do piliera vo dvorane pivovaru tesal otvor, kam chcel umiestniť bombu. Bola to zdĺhavá a nebezpečná práca, ale Georg Elser bol veľmi trpezlivý človek. Prácu ukončil s veľkým predstihom. Deň pred atentátom, v utorok 7. novembra večer, prišiel svoj pekelný stroj skontrolovať, a potom nastúpil na vlak do Kostnice, odkiaľ sa chcel dostať do Švajčiarska. Výbuch v Meštianskom pivovare nastal v plánovanom čase, 8. novembra o 21.20. Lenže Hitler už vtedy v pivovare nebol. Skončil prejav podstatne skôr ako inokedy a v čase výbuchu už bol mimo Mníchova. A tak sa do análov zapísal ďalší z mnohých nevydarených pokusov o jeho odstránenie. Elsera zatkli pri pokuse prekročiť švajčiarsku hranicu úplnou náhodou. Keďže mal pri sebe len pas pre malý pohraničný styk, navyše s vypršanou platnosťou, colníci ho zadržali a urobili dôkladnú osobnú prehliadku. Našli veci, ktoré Elsera pri ďalšom vyšetrovaní usvedčili zo spáchania atentátu. On spočiatku akúkoľvek spojitosť s atentátom popieral, ale po dlhom vypočúvaní sa priznal. Iróniou osudu bolo, že ani samotný Hitler, ktorý mal byť obeťou bomby, spočiatku neveril, že takú dômyselnú pascu by mu mohol nachystať obyčajný robotník, navyše bez spolupáchateľov. Spolu s Himmlerom sa snažil presvedčiť verejnosť, že atentát je dielom britských tajných agentov. Ako píše Marek Meško v Historickej revue (5/2001), v tajnej správe určenej všetkým útvarom polície a gestapa sa okrem iného uvádza: „Krátko po tom, ako Vodca ukončil svoj dnešný prejav v mníchovskej pivnici Meštianskeho pivovaru a opustil ju, nastal silný výbuch, ktorý si vyžiadal veľa obetí. Určite je dielom nepriateľských agentov. Pozor! Uzavrieť hranice!“ Chránil si svojho vraha aj „svojho“ rabína Že strojcom atentátu bol skutočne Georg Elser, presvedčilo nacistických pohlavárov až ďalšie vyšetrovanie. Pri výsluchoch vyšli najavo aj motívy, ktoré ho k atentátu viedli. Mzdy robotníkov sa mu zdali nedostačujúce, nepáčilo sa mu, že robotník nemohol slobodne opustiť svoje pracovné zaradenie, že mu deti vychovávali v Hitlerjugend a obmedzovaná bola aj jeho náboženská sloboda. Priznal sa, že nechcel odstrániť režim, len najvyššie vedenie. A dúfal, že namiesto Hitlera, Göringa a Goebbelsa nastúpia umiernenejší ľudia, ktorí zabránia vypuknutiu vojny a zlepšia postavenie robotníckej triedy. Rozhodol sa teda pre menšie zlo, aby zabránil väčšiemu. Zdalo by sa, že dni Georga Elsera sú zrátané. Hitler bol diktátor a nemal problém kedykoľvek poslať na smrť človeka, ktorý sa usiloval pripraviť ho o život. Paradoxne však nad svojím atentátnikom držal dlhé roky svoju ochrannú ruku. Hitler bol tak trochu vyšinutý človek. Mal síce povesť neohrozeného vodcu nemeckého národa, ale zároveň bol, predovšetkým v období svojho triumfálneho vzostupu, veľmi zraniteľný. Obával sa síce atentátu, ale často sa sám ľahkomyseľne vydával napospas smrti. Bol totiž neobyčajne samoľúby a vyžíval sa v tom, že ho masy oslavujú ako nemeckého spasiteľa. Preto sa rád vozil v otvorenom aute a vychutnával si triumf milovaného vodcu. Hazardným správaním spôsoboval nesmierne starosti svojim osobným strážcom. Neskôr, v čase svojho pádu, bol oveľa opatrnejší, ale v čase triumfov vlastne nebolo také ťažké ho zastreliť. V tom období trpel mániou velikášstva a bezhranične si veril. Často sa potenciálnym atentátnikom doslova ponúkal ako veľký živý terč. Ako uvádza Wil Berthold v knihe Atentáty na Adolfa Hitlera z roku 2001, „Hitlerovo správanie v otázkach osobnej bezpečnosti jasne dokazuje jeho sklony k hazardérstvu a riskovaniu vlastnej existencie, ba dokonca až k sebazničeniu.“ Nenašiel sa však nikto, kto by dokázal jeho nerozvážnosť zúžitkovať. Hitler bol všeobecne nevyspytateľný človek. Bol napríklad poverčivý. On, predstaviteľ režimu, ktorý nemilosrdne likvidoval židovských spoluobčanov, s obľubou využíval služby jasnovidca Hanussena, Žida, ktorého dokonca, ako uvádza David Ašenbryl v Epoche (13/2007), paradoxne označovali za zázračného rabína tretej ríše. Hanussen, vlastným menom Hermann Steinschneider, sa až do svojho záhadného zmiznutia a smrti začiatkom roka 1933 tešil Hitlerovej priazni. Znie to neuveriteľne, ale Hitler, ten bezcitný krutovládca, veril veštbám. Na základe jednej z nich uveril, že jeho život závisí od života atentátnika Elsera. Preto Elsera chránil ako oko v hlave. Jeho atentátnikovi sa nesmelo nič stať. Ale mal aj iný motív. Spolu s Himmlerom dúfal, že sa Elser napokon prizná k spolupráci s tajnou službou Veľkej Británie. Neskôr, v koncentračnom tábore Sachsenhausen, mal Elser štatút prominentného Hitlerovho väzňa. Dokonca mu tam po čase zriadili stolársku dielňu, nosili mu výdatnú stravu a pravidelne dostával cigarety. V roku 1944 ho však previezli do koncentračného tábora Dachau, kde sa jeho životná púť skončila. Čoraz nervóznejší nacisti likvidovali tesne pred koncom vojny mnohé významné osobnosti nemeckého odboja. Tak 9. apríla 1945 popravili pastora Dr. D. Bonhoeffera, admirála W. Canarisa, generálmajora H. Ostera a najvyššieho vojenského sudcu K. Sacka. Spolu s nimi sa definitívne zbavili aj Georga Elsera, pôvodcu neúspešného atentátu na Adolfa Hitlera v mníchovskom Meštianskom pivovare. Rozpútať peklo umožnila aj samoľúbosť Osamelých útočníkov na Hitlera, akým bol Georg Elser, bolo podstatne viac. Patrili k nim ľudia známi – napríklad dr. Paul Josef Stuermer v Berlíne v roku 1935, Helmut Hirsch v Norimbergu v roku 1936, Josef Thomas v Berlíne v roku 1937 a ďalší, ale aj neznámi odvážlivci. Niektorí pôsobili v Nemecku, iní v zahraničí. Zaujímavou postavou nemeckého hnutia odporu bol Louis de Wohl, katolícky spisovateľ a astrológ, ktorý emigroval do Veľkej Británie a tam sa zapojil do boja proti nacizmu. Vari najviac zo všetkých Nemcov, ktorí bojovali proti Hitlerovi, sa vyznamenal v Japonsku pôsobiaci sovietsky špión Richard Sorge, ktorý mal otca Nemca a matku Rusku. Sorge už 5. marca 1941 zhotovil a poslal do ZSSR fotokópie prísne tajných Ribbentropových telegramov nemeckému veľvyslancovi Ottovi v Tokiu o plánovanom útoku Nemecka proti Sovietskemu zväzu v druhej polovici júna toho istého roku. Sorge informoval 19. mája 1941 Moskvu o sústredení 150 nemeckých divízií pri západných hraniciach ZSSR. Zhruba týždeň pred nemeckým útokom, 15. júna, dokázal Sorge v nesmiernom ohrození vlastného života poslať do Moskvy krátku správu o presnom termíne nemeckého útoku dňa 22. júna 1941. Bolo teda ešte dosť času pripraviť sa na zdrvujúci útok nacistických vojsk. Sorgeho úžasné hrdinstvo a obetavosť však boli úplne zbytočné. Arogantný Stalin sa stupídne spoliehal na pakt o neútočení, ktorý s Nemeckom uzavrel Molotov v auguste 1939, a nijaké fakty nedokázali zlomiť jeho tuposť a samoľúbosť. Ale nielen Sorge sa Sovietov usiloval varovať. Ešte aj tesne pred nemeckým útokom 22. júna 1941 dezertoval z wehrmachtu jeden antifašista. Skočil do rieky a preplával k sovietskym vojenským jednotkám, aby podal sovietskym oficierom správu o chystanej nemeckej agresii. Stupídny sovietsky diktátor však ani tentoraz neuveril. Stalin mal pritom signály o pripravovanej agresii aj z iných zdrojov, ale neveril nikomu, len sebe. Nenapraviteľné škody navyše napáchal v Červenej armáde svojimi čistkami a inými chybnými strategickými rozhodnutiami už predtým a značne tak oslabil obranyschopnosť najväčšej krajiny sveta. Jeho postoj, samozrejme, nahrával diktátorovi na opačnej strane barikády Hitlerovi. Proti sebe teda stáli dvaja diktátori. Jeden strašnejší ako druhý. Jeden arogantnejší ako druhý. Jeden krvavejší ako druhý. Jeden neľudskejší ako druhý. Obaja mali čosi spoločné. Pre svojich politických odporcov vybudovali strašné väznice. Jeden ich nazýval koncentračné tábory, druhý gulagy. Obaja si koledovali o príučku. A obaja ju dostali. Jeden po druhom. Vlastne si ju udelili navzájom. Fanatický vodca verzus arogantný diktátor Hitler nebol nijaký génius, ale nebol zasa ani natoľko hlúpy, aby nevedel, že v čestnom boji by jeho čo ako zdatná armáda nemala proti vtedy najväčšej krajine sveta šancu na úspech. Ak má triumfovať, musí sa zachovať ako lúpežný vrah. Zákerne a neľútostne. Udrieť nečakane, v noci, čo najdrastickejšie a najrýchlejšie. Prekvapiť spiaceho obra v spánku a zahubiť ho skôr, ako sa stačí spamätať. Samozrejme, bez vyhlásenia vojny. Na takéto škrupule si predsa Hitler nepotrpel. Führer si bezhranične veril. Nie však nemeckí generáli, ktorí boli voči nemu už tradične v opozícii. Tesne pred útokom sa ho, ako uvádza Kurt Zentner v Illustrierte Geschichte des zweiten Weltkriegs, opýtal generál-poľný maršál von Rundstedt: „Zvážili ste, môj Führer, starostlivo riziko, ktoré teraz pred nami leží?“ „Riziko?“ Hitler pokrčil plecami: „Čo sa od vás žiada, je len jedno: rozraziť dvere poriadnym kopnutím. Dom sa potom zrúti sám od seba.“ Nejestvovala sila, ktorá by Hitlera odradila od jeho plánu. Nemecké vojská zaútočili v noci, presnejšie skoro ráno 22. júna 1941. Pre arogantnú obmedzenosť sovietskeho diktátora zastihol nemecký útok sovietsku stranu absolútne nepripravenú. Nemecká armáda dokonale využila moment prekvapenia. Mnohé sovietske jednotky zajali skôr, než sa vôbec stihli spamätať zo šoku. Sovietske lietadlá ani nestihli vzlietnuť. Mnohé z nich zničili na zemi. Stojace bez akejkoľvek ochrany a maskovania na štartovacích plochách letísk sa stávali ľahkou korisťou nepriateľských lietadiel. Za jediný deň zničilo nemecké vojenské letectvo 1 200 sovietskych lietadiel a úplne rozbombardovali letiská a vojenské objekty. Trvalo dlho, kým sa Sovietom podarilo ako-tak nahradiť nesmierne straty zo začiatku vojny. To však už boli nemecké vojská hlboko v sovietskom vnútrozemí. Lenže práve útok proti Sovietskemu zväzu znamenal síce začiatok strašnej vojny, ale aj začiatok konca nacistickej hegemónie. Týmto krokom si Hitler podpísal krutý ortieľ. Nech by mali Nemci akúkoľvek kvalitnú armádu, bolo nad sily ani nie stomiliónového národa natrvalo ovládnuť taký obrovský kus sveta. História už neraz zaznamenala pád svetovládnych ríš. Nikdy v dejinách ľudstva neovládol jeden národ natrvalo zvyšok sveta. Hitlera však obrovská ríša na východe neodolateľne lákala. Akosi pozabudol, že jeden veľký vojvodca si už na tejto krajine, vtedy ešte Rusku, vylámal zuby. Napoleon Bonaparte. A hoci sa dostal aj do Moskvy, vôbec mu to nepomohlo. Utŕžil krutú porážku, z ktorej sa už nikdy nespamätal. Hitler sa z Napoleonovho fiaska nepoučil. Nepochopil, že nijaký európsky národ nemôže ovládnuť celú Európu, ani v tom čase najväčšiu krajinu na svete. Ešte stále netušil, že ho čaká osud Napoleona. Aj keď nacisti dokonale využili moment prekvapenia a zrazili protivníka na kolená, na totálne víťazstvo nemali. Najväčšia krajina sveta sa síce otriasla v samých základoch, ale v smrteľnom ohrození dokázala zmobilizovať rezervy a pripraviť sa na smrtiaci protiúder. (Pokračovanie v nasledujúcom čísle) Medzititulky Slovo Autor je nezávislý žurnalista
