Víťazi a porazení v druhej svetovej vojne

Je to príznačný paradox, ale prvým porazeným po druhej svetovej vojne bol jeden z jej víťazných politických vodcov – britský premiér Winston Churchill. Vzápätí po vojne sa v Británii konali voľby a ešte počas Postupimskej konferencie muselo dôjsť k zmene vedenia britskej delegácie. Ukrivdili Briti Churchillovi? Život tohto významného politika by sa možno dal charakterizovať slovom „thriller“. Niekoľko ráz musel odísť pre politické chyby, ktoré by pre niekoho iného znamenali definitívny koniec politickej kariéry. V dejinách Británie v minulom storočí však došlo ku krízovým situáciám, keď verejnosť nadobudla presvedčenie, že iba on ich dokáže zvládnuť. Lenže ak by napríklad renesančný politický mysliteľ Machiavelli mal možnosť dozvedieť sa o politikoch budúcnosti, určite by práve Churchilla uvádzal za príklad používania metód, ktoré sa charakterizujú ako „machiavellistické“. Churchillovo vodcovstvo za druhej svetovej vojny malo aj temnú stránku, ktorú na svojej vlastnej koži mali možnosť pocítiť práve britskí voliči. Jedným z najcynickejších Stalinových prejavov bol jeho prípitok na mohutnej recepcii, kde sa oslavovalo víťazstvo vo vojne. Poďakoval ruskému národu, že ho nezvrhol, uznal sám, že iný národ by politika za tie chyby, ktoré popáchal, bol dávno odvolal. No Stalin by si na rozdiel od Churchilla zaslúžil nielen odvolanie, ale aj postavenie pred súd. Vyratúvanie dôvodov by zabralo veľa miesta. Niektorí americkí historici obviňujú prezidenta Roosevelta, že voči Japonsku uskutočňoval úmyselne takú politiku, ktorá musela vyústiť do vojny. Podľa Rooseveltovho presvedčenia museli USA vstúpiť do svetovej vojny, pretože Hitlerovo víťazstvo by znamenalo smrteľné nebezpečenstvo. Lenže v onom období považovala vplyvná časť americkej verejnosti pacifický región pre americké záujmy za dôležitejší. Vedenie Japonska sa dopustilo katastrofálnej chyby, situáciu, ktorá vznikla medzi ich krajinou a USA v 40. rokoch minulého storočia, považovali za podobnú tej, aká bola na začiatku 20. storočia s Ruskom. Útok na Pearl Harbor mal byť niečím podobným ako útok na ruskú základňu Port Artur. Za nepochopenie tohto rozdielu muselo Japonsko tvrdo zaplatiť. Lenže hoci sa porážka v druhej svetovej vojne zdala národnou katastrofou, už o niekoľko rokov sa ukázalo, že bola vlastne akýmsi štartovacím bodom. Japonsko dnes zaslúžene zaujíma popredné miesto medzi svetovými mocnosťami. Ešte viac to platí pre Nemecko. Hoci už v 20. rokoch existovali politici, ktorí zdôrazňovali, že by Hitlerov nástup k moci znamenal národnú katastrofu, rozhodujúca časť nemeckej verejnosti im neverila. Ja osobne napríklad nechápem, prečo Hitler pred útokom na ZSSR nezabezpečil armádu výstrojom potrebným na vedenie vojny v Rusku počas povestnej zimy. Vari v Nemecku nevedeli, že na tomto probléme stroskotal napríklad Napoleon? Nemci bez slova počas zimy v roku 1941 odovzdávali teplé šatstvo a lyže. Sily, ktoré pochopili, že odstrániť Hitlera je nevyhnutným predpokladom záchrany Nemecka pred katastrofou, sa dokázali sformovať až v lete roku 1944. Atentát a nasledujúci štátny prevrat sa však nepodarili. Nemecko na jar 1945 bolo hŕbou rozvalín. Víťazi si ho rozdelili na okupačné zóny. Ale už o niekoľko rokov v jeho západnej časti došlo k povestnému hospodárskemu zázraku. Súčasné zjednotené Nemecko dáva najavo, že na jar 1945 porážka nacizmu znamenala vlastne víťazstvo pre nemecký národ. Prítomnosť nemeckého kancelára na oslavách 60. výročia konca vojny v Moskve mala naozaj hlboký symbolický význam. Po druhej svetovej vojne však došlo k poklesu Veľkej Británie. Pred vypuknutím druhej svetovej vojny bola pod britskou nadvládou skoro tretina sveta. Jedným z hlavných Churchillových celoživotných cieľov bola záchrana britského impéria. Hoci sa stal britským premiérom ešte raz, ríšu už nezachránil. Ostala iba symbolická inštitúcia – Britské spoločenstvo národov, ktoré má skôr dekoratívny význam. Veľa sa hovorilo o situácii po vojne vo východnej Európe. Hoci ZSSR a dnes aj Rusko pompézne pripomínali a pripomínajú víťazstvo nad nacistickým Nemeckom a militaristickým Japonskom, bolo to naozaj víťazstvo pre národy ZSSR a východnej Európy? Veď v skutočnosti vlastne nenastal mier, ale „horúcu“ druhú svetovú vojnu vystriedala „studená“, ktorá sa skončila zánikom ZSSR. Európu po vojne rozdelila železná opona. Väčšina tých, čo sa ocitli na jej sovietskej strane, tým určite nebola nadšená. V roku 1953 sa vzbúrili východní Nemci, v roku 1956 Maďari, v roku 1968 prišla československá jar a následná augustová okupácia a v roku 1980 vzniklo v Poľsku hnutie Solidarita. Koniec „studenej vojny“ znamenal aj pád „železnej opony“. Víťazom „studenej vojny“ sa stal Západ, predovšetkým však USA. Lenže znova sa tu opakuje otázka, kto všetko patrí medzi víťazov. Znamenali politické a hospodárske premeny v bývalej sfére sovietskeho vplyvu naplnenie tých túžob a nádejí, ktoré mali ľudia na jar roku 1945? Možno by sa dali nájsť argumenty, že všetko bolo a je inak…