Všetkým niekdajším československým občanom nemeckej národnosti, ktorí počas druhej svetovej vojny zostali verní ČSR a aktívne sa zúčastnili na boji za jej oslobodenie, vyjadrila česká vláda v predvečer 60. výročia ukončenia najväčšej masakry v dejinách ľudstva hlboké uznanie. Zároveň vyslovila poľutovanie nad tým, že sa mnohí nemeckí odporcovia nacizmu po roku 1945 nedočkali zaslúženého uznania. Nemecký kancelár Gerhard Schröder v telefonickom rozhovore poďakoval Jiřímu Paroubkovi za ,,akt politickej odvahy“. Symbolické gesto privítala aj väčšina pravicovej opozície v NSR, Rakúšania, dokonca i predstavitelia organizácií sudetských vyhnancov. A to napriek tomu, že sa nespája s nijakým finančným odškodnením, po ktorom landsmanšaft stále volá. Milión eur na projekt Česká vláda v úsilí prispieť k prehĺbeniu historickej pamäti iniciuje aj projekt dokumentácie osudov postihnutých osôb. Ich, prípadne pozostalých vyzýva, aby sa v tejto veci skontaktovali so zastupiteľskými úradmi ČR v zahraničí. Na vytvorenie dokumentačného centra v spolupráci s Českou akadémiou vied či viacerými občianskymi združeniami Paroubkov kabinet vyčlenil milión eur. To je aj po šestnástich rokoch od tzv. zamatovej revolúcie podľa nemeckej tlače ,,nadmieru odvážny krok“. V pražských pravicových kruhoch však iniciatíva vyvolala vlnu kritiky. Jej tón udal sám prezident a čestný predseda Občianskej demokratickej strany. Václav Klaus okrem svojej urazenej márnomyseľnosti, že s ním o tom dopredu nik nekonzultoval, vláde vyčíta, že vyhlásenie je koncepčne chybné, zbytočné a prázdne gesto, ktoré môže poškodiť záujmy Českej republiky. Jednostranne vraj znovu otvára už uzavretú citlivú historickú kapitolu. V tomto duchu – skôr nacionálne ako občiansky a málo demokraticky – sa vyjadrovali aj ostatní činitelia ODS. V odboji najmä ľavica Podľa historikov sa ospravedlnenie týka iba niekoľkých stoviek ešte žijúcich ľudí, najmä bývalých sociálnych demokratov a komunistov. A to je zrejme tŕňom v oku českej pravice. Pravda je však jednoznačná – v sudetskom prostredí pred druhou svetovou vojnou a počas nej v protifašistickom hnutí demokratická pravica ťahala za kratší koniec povrazu. V posledných parlamentných voľbách za prvej republiky v máji 1935 získala Hitlerova piata kolóna – Sudetendeutsche Partei dve tretiny hlasov nemeckých občanov ČSR. Stala sa tak druhou najsilnejšou stranou v štáte. Ešte výraznejšie začala stupňovať svoje požiadavky s jediným cieľom, aby boli pre Prahu absolútne neprijateľné. Po voľbách sa sformovala skupina mladých nemeckých politikov z troch demokratických strán – agrárnikov, kresťanských sociálov a sociálnych demokratov. Tzv. novoaktivisti sa pokúšali získať dôveru verejnosti v pohraničí a odvrátiť ju od Henleinovej politiky ,,národnej samovraždy“. Podarilo sa im dosiahnuť dohodu s pražskou vládou, ktorá sľúbila urýchlené riešenie sociálno-ekonomických požiadaviek nemeckej menšiny. Veľká hospodárska kríza na začiatku 30. rokov totiž mimoriadne tragicky poznačila Sudety, ich ľahký, predovšetkým textilný priemysel. To samozrejme zneužíval na propagandu budúci ríšsky miestodržiteľ Konrád Henlein. Po anšluse Rakúska v marci 1938 sa úsilie novoaktivistov o rozšírenie lojality k ČSR celkom zrútilo. Nemecké občianske strany pozastavili svoju činnosť, agrárnici a kresťanskí sociáli sa zlúčili s SdP. Nič na tom nezmenilo ani zhromaždenie tisícov nemeckých antifašistov, ktorí v máji 1938 na námestí v Ústí nad Labem prisahali vernosť demokratickému Československu. Pričlenenie Sudiet k tretej ríši po mníchovskej zrade vnímala drvivá väčšina tamojšieho obyvateľstva ako zavŕšenie svojho sebaurčovacieho práva. Tento postoj nezmenila ani počas vojny. Najväčšie obete nacizmu Do odboja sa zapojila viac-menej iba ľavica. Proti nej sa po Mníchove zamerala i hlavná zúrivosť nacistov. Za prispenia agilných domácich udavačov. Pražská kolaborantská vláda dokonca vydala Berlínu nemeckých antifašistov, ktorí hľadali vo zvyšku ČSR azyl. Takmer 500 sudetonemeckých členov hnutia odporu umučili a popravili, zatknutých bolo okolo 15 000 sociálnych demokratov a 7 000 komunistov. Mnoho sympatizantov demokratických strán poslali do Wehrmachtu a predných frontových línií. Osobitnou kapitolou odboja bola ,,vlastizradná“ činnosť katolíckej cirkvi. Sudetská na rozdiel od slovenskej mala kritické výhrady k nacistickému svetonázoru, pomáhala vojenským zajatcom a totálne nasadeným robotníkom. Za mrežami sa ocitla dobrá stovka kňazov, z nich dve desiatky žalár neprežili. Nacisti za šírenie protihitlerovských plagátov v marci 1943 popravili vo Viedni aj rehoľnú sestru Mariu Restitutu Kafkovú, rodáčku z Husovíc pri Brne. Za mučeníctvo ju pápež Ján Pavol II. v júni 1998 blahorečil. Napriek opakovaným pokusom odbojárov rozšíriť svoje aktivity vrátane zakladania ozbrojených oddielov (napríklad skupina Waltro sa v roku 1943 rozrástla na 200 členov) sa až do posledných týždňov pred skončením vojny nepodarilo vyvinúť účinnejšie formy boja. S fiaskom sa skončila i operácia vedenia exilovej sociálnej demokracie v Londýne s vyslaním parašutistov do Sudiet. Do odboja sa prakticky vôbec nezapojila tamojšia kultúrna elita ani stredostavovské vrstvy. Až na sklonku vojny sa odbojári v pohraničí usilovali zabrániť vytvoreniu ,,spálenej krajiny“ tým, že sa pokúšali bez boja odovzdávať mestá a dediny spojeneckým armádam. Čo so zbytočným preukazom? Keby sa o tom všetkom po skončení vojny uvažovalo s chladnou hlavou, nemohlo by dôjsť k celoplošným perzekúciám Nemcov. Lenže kto mohol vtedy chladnokrvne rozmýšľať? Búrlivý vývoj na jar 1945 vyústil do kolektívneho charakteru prisudzovania viny. Napriek tomu, že to nepripúšťali ani Benešove dekréty. Tie prísne rozlišovali medzi vinou a nevinou. Na ich základe vyše stotisíc českých Nemcov dostalo antifašistický preukaz, ktorý ich mal ochrániť pred odsunom. Mal, ale prax bola iná. Po ukrutnostiach vojny, ktorú pomohla rozpútať aj časť sudetských Nemcov, platilo medzi obyvateľmi oslobodených krajín falošné heslo ,,Nemec ako Nemec“. Napríklad z Mikulova do neďalekej rakúskej obce Poysdorf násilne vysťahovali aj katolíckeho demokratického politika Erwina Zajiceka, ktorý bol v rokoch 1936 až 1938 ministrom československej vlády. Všetky tieto prechmaty môžu byť odstupom času pochopiteľné, ale nie ospravedlniteľné. Niekedy stačili nevyriešené susedské spory, alebo obyčajná závisť pre pekný byt či domček a ,,sudeťák“ sa aj s preukazom antifašistu ocitol v transporte. V takej nenávistnej atmosfére viacerí odišli do cudziny aj dobrovoľne. Čudné znamienko rovnosti Vyhlásením českej vlády sa neotvára nebezpečný precedens, ako tvrdí pravicová tlač, ani sa nespochybňujú prezidentské dekréty či Česko-nemecká deklarácia, ktorú s Berlínom uzavrela v roku 1997 česká vláda. Pravica to však nedokáže prehltnúť. A celú vec ideologizuje. Paroubkov kabinet by sa vraj mal ospravedlniť najmä všetkým Čechom prenasledovaným od mája 1945. Napríklad menovou reformou, obmedzením demokracie, ukrajovaním občianskych práv a slobôd, znárodňovaním veľkých podnikov atď. O tom, čo sa dialo po februári 1948, ani nehovoriac. Publicisti sa stavajú aj proti samotnému výrazu ,,antifašisti“. Vraj by to museli byť Nemci, ktorí bojovali proti talianskemu fašizmu. V tomto prípade však ide o tých, čo sa postavili proti nemeckému národnému socializmu. Lenže takýto pojem sa u nás už šesťdesiat rokov nepoužíva, údajne by si ho ktosi mohol pliesť s komunistickým socializmom (?). Už aj preto, lebo oba ,,socializmy“ majú veľa spoločného…Zaujímavé je, že títo zrazu horliví českí vlastenci majú na Slovensku pendantov vnukovského a ďuricovského razenia. Pre nich tiež pod Tatrami nemohol byť počas druhej svetovej vojny fašistický, ani fašizoidný režim, pretože fašizmus existoval výlučne v Mussoliniho Taliansku. V Hitlerovom Nemecku podľa nich vládol národný socializmus (skrátene nacizmus). Mali by pravdu, keby sme striktne zobrali do úvahy propagandu tretej ríše. Tisovi pohrobkovia sa však odvolávajú na presnosť pojmov z iných dôvodov. Ide im o to, aby pomery na ľudáckom Slovensku zľahčovali a ich strojcov ospravedlňovali. A keď u nás nebol fašizmus, nemohli tu pôsobiť ani antifašisti. Odmietajú priznať, že fašizmus je medzinárodne zaužívaný pojem pre všetky reakčné režimy, ktoré vznikali v Európe v 20. až 40. rokoch s rovnakými charakteristickými znakmi: diktatúra vládnucej strany, vodcovský princíp, výrazné obmedzenie politických, odborárskych, občianskych a ľudských práv, nanucovanie reakčnej ideológie, antisemitizmus, prenasledovanie ľavice atď. Národné odnože fašizmu Fašisti mali súčasne aj rozličné národné varianty. Napríklad tí španielski a portugalskí sa priamo nezapojili do druhej svetovej vojny, preto sa im podarilo udržať pri moci až do 70. rokov minulého storočia. Bulhari sa v súvislosti s historickými skúsenosťami (pomoc cárskeho Ruska pri oslobodení spod Osmanskej ríše) odmietali podieľať na ťažení proti Sovietskemu zväzu. Líšila sa aj ostrosť prístupu k riešeniu tzv. židovskej otázky, k umiernenej opozícii a cirkvám. Ani Tisov režim nevisel kdesi vo vzduchoprázdne. Pritom ľudácki ideológovia najprv videli svoj predobraz práve v talianskom fašizme. Napokon sa museli podrobiť predstavám nacistov, aj keď zďaleka nie vo všetkom. Hitler mal v Bratislave nepochybne vernejších a radikálnejších obdivovateľov ako bol Jozef Tiso. Rozhodol sa však pre jeho krídlo v Hlinkovej strane. Dal si poradiť, aký výnimočný vplyv mala na slovenskú spoločnosť katolícka cirkev. Nielen v prezidentskom úrade, ale aj na vidieku zastávali jej kňazi v HSĽS významné funkcie. Napokon führer mohol byť spokojný. Až do roku 1944 Slovensko bolo pomerne pokojným zázemím vo vojnovej Európe, nemecké firmy ho úspešne vykorisťovali a protižidovské kódexy prijaté snemom boli podstatne tvrdšie ako norimberské. Nie šťastná deklarácia Začiatkom leta premiér Paroubek informoval slovenského kolegu o pripravovanej iniciatíve voči nemeckým antifašistom. Mikuláš Dzurinda sa však k nej nehodlal pridať. Slovensko totiž svoj postoj ku karpatským Nemcom vyjadrilo už začiatkom 90. rokov. Až nadmieru veľkoryso. Národná rada SR sa vtedy za násilné vysídlenie ospravedlnila všetkým. Teda aj aktívnym fašistom, či ak chcete, nacistom. Karpathendeutsche Partei, po jej zákaze v septembri 1938 a opätovnom povolení jej činnosti s názvom Deutsche Partei, zohrávala na Slovensku podobnú rolu ako henleinovci v českých krajoch. Tiež sa zradikalizovala v druhej polovici 30. rokov po nástupe Adolfa Hitlera k moci. Na jej čele stál Franz Karmasin. Mimochodom, pôvodom z moravských Sudiet, ktorého po vojne Národný súd v Bratislave za neprítomnosti odsúdil za zločiny proti ľudskosti na trest smrti. Svoj život si však pokojne vychutnával v západnom Nemecku, až kým nezomrel v júni 1970. (Henlein spáchal samovraždu v americkom zajatí v Plzni.) Deutsche Partei v roku 1940 registrovala okolo 60-tisíc členov zo 150-tisíc príslušníkov nemeckej menšiny na Slovensku. Mala výsadné postavenie a jej vodca vo funkcii štátneho sekretára a poslanca využíval svoje rozhodujúce slovo pri riešení základných politických a najmä hospodárskych problémov krajiny. Napriek tomu, že podiel Nemcov z celkového počtu obyvateľstva netvoril ani päť percent. DP v podstate plnila funkciu donášača do Hitlerovho hlavného stanu, v prospech Nemecka vykonávala aj špionážnu a spravodajskú činnosť, úzko spolupracovala s nacistickými bezpečnostnými orgánmi a podieľala sa na perzekúciách predstaviteľov robotníckeho hnutia (napríklad počas baníckeho štrajku v Handlovej na jeseň 1940), slovenských a nemeckých antifašistov. Príslušníci jej ozbrojenej organizácie Heimatschutz (domobrana) sa ako súčasť nemeckých okupačných síl na Slovensku podieľali na bojoch proti povstaleckej armáde a partizánom. ,,Vyznamenali“ sa okrem iného pri krviprelievaní v Kľaku a Ostrom Grúni. Nebol Nemec ako Nemec Nacisti urobili všetko preto, aby izolovali pokrokových Nemcov od ostatných príslušníkov tejto menšiny na Slovensku a vybudovali si dôkladný systém udavačov. Napriek tomu sa mnohí Nemci zapojili do robotníckeho hnutia, pôsobili ako ilegálni pracovníci medzi slovenskými komunistami a sociálnymi demokratmi. Pre nemecké robotníctvo v Bratislave vydávali mutáciu časopisu Kladivo – Der Hammer, v Kežmarku zase Vorwärts (Napred). Už v roku 1942 zorganizovali v Gelnici a jej okolí bojovú družinu a začali sa pripravovať na ozbrojený zápas, ktorý vyvrcholil v Povstaní. Prvého septembra 1944 sa sformoval z nemeckých antifašistov z Medzeva, Gelnice, Štósu a Prakoviec partizánsky oddiel Thälmann. Neskôr mal až 130 príslušníkov. Operovali na Spiši, potom na západnom a strednom Slovensku. Rovnaké meno si pre svoj oddiel vybrali aj nemeckí partizáni z hornej Nitry. Významnú úlohu pritom zohrali odbojári z obce Cach (dnes Malinová). Dedinu už v deň vyhlásenia slovenského štátu – v noci z 13. na 14. marca 1939 prepadli jednotky Hlinkovej gardy a Freiwillige Schutzstaffel, ktoré vtedy podliehali Deutsche Partei. Uväznili 57 antifašistov. Cach však ostal jedným z centier nemeckého odboja na Slovensku. Už 28. augusta 1944 tu vznikla partizánska jednotka Thälmann, ktorú o. i. nasadili do bojov pri Strečne, Vrútkach, Martine a neskôr pôsobila ako strážny oddiel na ochranu Hlavného štábu partizánskych oddielov a sekretariátu ÚV KSS v Banskej Bystrici.Na Povstaní sa zúčastnilo vyše sto obyvateľov Cachu, z ktorých 26 padlo (z hornej Nitry celkovo 82). Keď v novembri 1944 oddiely SS vtrhli do obce, do koncentračných táborov odvliekli 32 rodín. Nacistickí pomstitelia boli predovšetkým voči „svojim“ mimoriadne krutí. Na pamiatku E. Thälmanna Ešte jedna bojová formácia si zvolila názov podľa dlhoročného predsedu Komunistickej strany Nemecka Ernesta Thälmanna, ktorého v predvečer SNP 18. augusta na Hitlerov rozkaz po nepodarenom atentáte zavraždili v Buchenwalde. Išlo o partizánsky oddiel, ktorý sa sformoval vo Zvolene začiatkom septembra 1944 a v polovici októbra sa pretvoril na prvý prápor partizánskej brigády Za slobodu Slovanov. Najprv pôsobil na slovensko-maďarskom pomedzí, širokú spravodajskú sieť mal vybudovanú až do Budapešti. Po začatí generálnej ofenzívy nemeckých vojsk odrážali jeho príslušníci nepriateľské útoky na rozličných úsekoch. Samostatnú bojovú činnosť v horách ukončili 15. februára 1945, keď sa pri Zlatej Idke spojili s postupujúcimi sovietskymi jednotkami. Okrem karpatských Nemcov sa na protifašistickom odboji zúčastnili aj Nemci z tretej ríše, Čiech, Moravy a ďalších okupovaných krajín Európy. Prevažná väčšina prichádzala zo Sovietskeho zväzu, kde predtým emigrovali. V polovici septembra 1944 na územie SNP vysadili viacerých členov hnutia Slobodné Nemecko, ktorí plnili rozličné úlohy. Ojedinele sa vyskytli prípady, že sa k povstalcom pridali aj vojaci Wehrmachtu a ďalších okupačných ozbrojených síl. Niekoľko Nemcov bojovalo v zostave Druhej československej paradesantnej brigády v ZSSR. Pri hodnotení významu tejto historickej udalosti netreba na to zabúdať.Česká vláda neotvorila nebezpečnú Pandorinu skrinku. Ocenila tých, čo si to zaslúžili, usiluje sa prispieť k pochopeniu tragických kapitol minulého storočia. Otázky minulosti by mali byť aj naďalej predmetom otvorenej diskusie, nie však politického handrkovania a vydierania či vytvárania nových nepravdivých legiend. Autor je člen Ústrednej rady SZPB
