Jakov Sverdlov mal medzi sovietskymi revolucionármi zvláštne miesto za života i po smrti. Nadaný mladý muž židovského pôvodu investoval všetku svoju energiu do revolučných aktivít, do služieb sociálnej demokracie a jej boľševickej frakcie. Kým v časoch sovietskej vlády v Rusku bolo jeho meno ikonou, ktorá visela od Vladivostoku po Užhorod, a niesli ho významné mestá, kolchozy i nápravné zariadenia, dnes sa o ňom sotva objaví článok v novinách či v súhrnných historických dielach.
Svoje stopy zanechal prakticky na všetkých prvých štátotvorných aktoch sovietskej republiky – od formovania prvej vlády cez potlačenie povstania ľavých eserov a politickú koordináciu prvých akcií občianskej vojny až po popravu cárskej rodiny, červený teror a prípravu sovietskej ústavy. Práve on bol „mozgom boľševickej sociálnodemokratickej a neskôr komunistickej strany“. Bol nesmierne intelektuálne zdatný. V jeho hlave sa krútili tisíce mien boľševických kádrov, stranícke schôdze, rozmiestňovanie ľudí, organizácia ich práce, dohľad nad straníckou tlačou, literatúrou i propagandou.
Rozpory so Stalinom Jakov Michajlovič Sverdlov sa narodil v roku 1885 v Nižnom Novgorode v židovskej rodine. Už jeho otec, ktorý sa živil gravírovaním, sa zapájal do ilegálnej revolučnej práce a vyhotovoval pečiatky pre falošné dokumenty. V roku 1900 Jakov ukončil gymnázium a pracoval ako učeň u lekárnika. V roku 1901 vstúpil do sociálnej demokracie a po roku 1903 sa pridal na stranu boľševikov. V rokoch 1905 – 1907 pôsobil v Jekaterinburskom a Uralskom oblastnom výbore ruskej sociálnej demokracie. Od roku 1912 pôsobil v redakčnej rade „Pravdy“. V roku 1913 si odpykával „vyhostenie“ v Turuchanskej oblasti, kam došiel i Stalin, s ktorým boli spolu aj v predošlom vyhnanstve. Ich vzťahy sa však postupne narúšali najmä pre Stalinov individualistický charakter. Sverdlov napísal: „Na novom mieste som na tom oveľa horšie. Už len kvôli tomu, že nemám izbu sám pre seba. Sme v nej dvaja. Bývam v nej so známym Gruzíncom Džugašvilim, ktorého poznám z predchádzajúceho vyhnanstva. Dobrý spoločník, no vo všednom živote je príliš veľkým individualistom. Ja sám verím na minimálny poriadok. Niekedy som z toho nervózny. To však až také podstatné nie je.“ Džugašvili mal zrejme podobné pocity, o čom svedčia aj spomienky Chruščova, ktorý vo svojich pamätiach spomína na Stalinove lakonické slová: „Obed sme si pripravovali sami. Vlastne, ani sme nemali inú robotu, pretože sme tam nepracovali a žili z prostriedkov, ktoré nám vydávali z pokladnice: tri ruble mesačne. Ešte aj strana pomáhala. Zásobovali sme sa tým, že sme chytali sibírskeho lososa. Nijakú špeciálnu zručnosť si to nevyžadovalo. Aj sme poľovali. Mal som psíka, dal som mu meno ‚Jaška. Samozrejme, dvakrát príjemné to Sverdlovovi nebolo: on Jaška aj pes Jaška. Tak napríklad po obede to bolo tak – Sverdlov umýva taniere a lyžice, ja som to nikdy nerobil. Dojedol som, položil tanier na zem, pes vylíže, všetko čisté. A on – čistotník!“
Mozog revolúcie Aj takéto drobnosti života dokážu demonštrovať mnohé veci. Čas však letel ďalej. Prišiel rok 1917. Sverdlov sa zapojil do práce v revolučných sovietoch, kritizoval imperialistickú vojnu, pracoval v ústrednom výbore boľševikov. Rozbehla sa agitácia na všetky strany. Rusko cítilo šancu, každý chcel viesť krajinu po svojom. Sverdlov sa zúčastnil na práci v regionálnej dume Petrohradskej oblasti, na konferencii „fabzavkomov“ (fabrično-zavodskych komitetov – závodných výborov) Petrohradu 30. mája až 3. júna 1917, ktorá ho zvolila za člena prezídia. Na 1. všeruskom zjazde sovietov zastupoval boľševickú frakciu. Tempo a rozsah jeho revolučnej práce boli enormné a prerušila ho až smrť. Po tom, čo sa nepodaril júlový prevrat a junkeri rozohnali redakciu časopisu „Pravda“, sa podieľal na organizovaní presunu Lenina do ilegality. Zastával všemožné funkcie – od odborárskych cez organizovanie práce boľševického sekretariátu až po vytváranie tlačových orgánov strany. Bol „technologickým mozgom revolúcie“, ktorý spolu s Dzeržinským kontroloval vojenské organizácie pri ústrednom výbore, rozmiestňoval kádre do funkcií, koordinoval a dával do súladu regionálne a oblastné výbory, podieľal sa na vytváraní organizačnej štruktúry krajanských spolkov, ženských a mládežníckych robotníckych organizácií, školil boľševických agitátorov pre armádu. V situácii tušených nepokojov bol zvolený do Informačnej kancelárie za člena Všeruského ústredného výkonného výboru (VÚVV), ako aj verejného zástupcu Petrohradskej mestskej dumy. Po vojenskom vystúpení gen. Kornilova sa zúčastnil na obrane mesta. Kým jeden puč skončil nezdarom, Sverdlov už vedel, že môže dôjsť k ďalšiemu, v ktorom chceli hrať prvé husle oni – boľševici. V neprítomnosti Lenina riadil prakticky celú administratívu ústredného výboru boľševickej frakcie v Smoľnom paláci. Moc v krajine sa váľala po dlažbách Petrohradu, bolo otázkou času, kým príde niekto a zodvihne ju.
Prvý sovietsky prezident Ten okamih nastal v druhej polovici októbra. Sverdlov diskutoval s Kamenevom a Zinovjevom, ktorí chceli s povstaním počkať, na zasadnutiach verejne čítal listy od Lenina, ktorý sa ešte stále skrýval, dohliadal na pripravenosť posádok na svojich postoch, vyberal najzodpovednejších a najlojálnejších ľudí pre nadchádzajúce dni. Vojensko-revolučný výbor a ústredný stranícky výbor ho poveril dozorom nad činnosťou Dočasnej vlády. Bol to práve Sverdlov, kto 25. októbra rozoslal po krajine telegramy o povstaní boľševikov v Petrohrade a rozšíril zvolanie „K tylu a frontu“, ktorého ohlasom malo byť uchopenie moci sovietmi na jednotlivých miestach Ruska. Vo funkcii predsedu VÚVV vystriedal Kameneva. Ľady sa pohli, revolúcia vypukla a bolo potrebné plniť a postupovať podľa Leninovho kréda „Nie je dôležité revolúciu začať, ale udržať ju!“ Od toho okamihu bol Sverdlov po boku Iľjiča pri všetkých významných akciách. Až o desaťročia neskôr spomienky súčasníkov potvrdili, že to bol Sverdlov, kto bol schopný orientovať sa v počiatočnom pooktóbrovom chaose. Hoci už na II. všeruskom zjazde sovietov zvolanom hneď v deň boľševického prevratu bola sformovaná prvá sovietska vláda, práve VÚVV sa stal v prvých mesiacoch roku 1918 vládnym orgánom. Na jeho čele stál Jakov Sverdlov, preto ho považujú za prvého sovietskeho predsedu vlády, parlamentu, čo je bližšie pravde, a dokonca za prezidenta. Oficiálne bol najvyšším štátnym orgánom Všeruský zjazd sovietov, ktorého medzi jednotlivými zjazdmi zastupoval VÚVV, ktorý zasa menoval Radu ľudových komisárov („Sovanarkom“) a jej členov. Takže „Sovnarkom“ bol hlavným orgánom výkonnej moci. Veľké rozhodnutia však ešte len mali prísť. Je zložité hodnotiť dané obdobie a ľudí v ňom, treba však zdôrazniť, že celá vláda, ako aj iné výkonné či zákonodarne orgány podliehali vplyvu V. I. Lenina. To sa jednoznačne prejavilo pri hlasovaní o Brestlitovskom mieri či prijímaní rozhodnutia o poprave cára a jeho rodiny. Aj keď rozhodnutie podpísať „dočasne nevýhodný mier“ s Nemeckom prijali len o jeden hlas, zodpovednosť za popravu sa zdráhal prijať každý, ako to nakoniec dokazuje úryvok z knihy Dmitrija Volkogonova Lenin: „Trockij si 9. apríla 1935 poznamenal do svojho denníka, ako sa so Sverdlovom rozprával po tom, čo padol Jekaterinburg: – A kde je cár? – Samozrejme, – odvetil Sverdlov, – zastrelený. – A rodina je kde? – Rodina je s ním. – Všetci? – opýtal som sa, zrejme s istým výrazom udivenia. – Všetci! – odpovedal Sverdlov. – A čo? Čakal na moju reakciu. Nič som mu neodvetil. – Kto rozhodol? – spýtal som sa. – Tu sme rozhodovali. Iľjič si myslel, že nie je vhodné, aby v terajšej situácii zostal nažive, ako živý symbol pre nich.“
„Otec“ masového červeného teroru Áno, bolo to typické pre väčšinu záležitostí, a to aj vtedy, keď išlo o samotného cára: „My sme rozhodovali. Iľjič si myslel, že…“. Aj keď rozhodnutie prijímal nejaký Uralský soviet a vykonal ho istý čekista J. M. Jurovskij so svojimi mužmi, bolo jasné, že hlavní zodpovední sedia v Kremli. Medzi nimi aj Jakov Sverdlov. Takto fungovalo riadenie štátu. Sverdlov nebol taký naivný, aby si myslel, že v týchto časoch sa dá o niečom príliš dlho diskutovať. Prvého apríla 1918 sa stal predsedom Komisie na prípravu ústavy RSFSR. Za tri mesiace ju komisia pripravila (Všeruský zjazd sovietov ju prijal 10. júla 1918). Jej člen M. A. Rejsner neskôr spomínal: „Hoci prvá ústava nie je natoľko celostná, ako to chceli v Ľudovom komisariáte, bol to práve vplyv Sverdlova, ktorý zabezpečil, že v sebe zahŕňala možnosť ďalšej práce Všeruských straníckych zjazdov s ich mnohými novelizáciami.“ Po nevydarenom puči ľavých eserov, po ktorého potlačení začali boľševici čoraz pevnejšie budovať systém jednej strany, Sverdlov pokračoval v práci VÚVV, inicioval vytvorenie kurzov pre politických pracovníkov pri tejto inštitúcii, ktoré neskôr prerástli do Centra, školy a neskôr do Komunistického inštitútu, ktorý niesol meno a školil stranícke kádre do začiatku 90-tych rokov. 30. augusta 1918 o desiatej hodine večer podpísal Jakov Sverdlov výzvu VÚVV „všetkým sovietom robotníckych, roľníckych a červenoarmejských zástupcov, všetkým armádam, všetkým, všetkým, všetkým. Pred niekoľkými hodinami bol spáchaný zlodejský atentát na súdruha Lenina… Na atentáty smerujúce proti jeho vodcom odpovie robotnícka trieda… nemilosrdným masovým terorom proti všetkým nepriateľom revolúcie.“ O tri dni už Sverdlov používa slová, ktoré ostanú navždy krvavým písmom zapísané v histórii: „Na biely teror nepriateľov robotnícko-roľníckej moci robotníci a roľníci odpovedia masovým červeným terorom proti buržoázii a jej agentom.“ Tieto slová si po celé desaťročia osvojovali všetci sovietski občania, stranícki funkcionári zvlášť, nielen na straníckych školeniach, ale aj na hodinách histórie či vysokoškolských prednáškach.
Predčasná smrť Po tom, čo sa v krajine rozpútal teror a rozhorela sa občianska vojna, permanentná svetová revolúcia pomaly schádzala z programu dňa. Boľševici však vymysleli rafinovanú medzinárodnú organizáciu vo svojej réžii: Komunistickú internacionálu, ktorej prvý kongres sa konal v januári až februári 1919. Sverdlov mal enormné pracovné nasadenie, z 1. kongresu Komunistickej internacionály ihneď obiehal zasadnutia sovietov v strategicky dôležitých oblastiach: Lotyšsko, Litva, či Ukrajina. Jazýček váh ešte nebol ustálený – mestá aj celé oblasti prechádzali z rúk do rúk. Preto bolo potrebné bojovať nielen s nasadením armády, na organizácii ktorej sa Sverdlov takisto podieľal, ale aj za pomoci agitácie a propagandy. Na jednom z takých mítingov v Ukrajinskom Orle prechladol a po príchode do Moskvy 16. marca zomrel. Jakov Sverdlov zostal v análoch sovietskej historiografie navždy zapísaný ako neoceniteľný súdruh. Pre druhú stranu je najvyšším kádrovým boľševickým aparátčikom, ktorý spolu s Leninom, Dzeržinským, Trockým a inými voviedol ruský národ do sovietskeho jarma. Sverdlov by sa však určite uplatnil aj v súčasnom predvolebnom tíme v boji o najvyššie štátne posty. Bol presne takým typom človeka. Nie náhodou mu sám vodca dal to najvyššie ohodnotenie už na zasadnutí VÚVV 18. marca 1919: „Prácu, ktorú vykonával v oblasti organizácie, výberu ľudí, ich menovania na zodpovedné miesta v rôznych špecializáciách, túto prácu budeme teraz schopní zabezpečiť len vtedy, keď na každý väčší rezort, ktorý súdruh Sverdlov zvládal sám, nasadíte celé tímy ľudí, ktoré kráčajúc v jeho šľapajach by sa mohli priblížiť k tomu, čo robil jeden človek.“ Keď umrel, nemal ani 34 rokov. Zostal navždy mladý, plný revolučnej energie, a presne to potrebuje každá nová garnitúra na vytvorenie „štátnej hrdinnej ikony“ pre ďalšie generácie, ak si, pravda, udrží svoje pozície a nezačne upadať. Bola to vlastne taká „predčasne zosnulá revolučná sovietska star“. Keby Sverdlovova hviezda fyzicky nevyhasla v marci roku 1919, je veľmi pravdepodobné, že by sa tak stalo v 30. rokoch, lebo vtedy už žiaril len jeden človek. Pán z turuchanského vyhnanstva, s ktorým sa delil o izbu a ktorý za sebou neumýval taniere, ale ich dával lízať psom.
Autor prednáša na Prešovskej univerzite
