Gorkého „nevlastný“ – Zinovij Aleksejevič Peškov

Existujú chronicky známe mená, ktorých zahmlený zmysel na nás číha z učebníc histórie, historických románov i z volebných plagátov. Sú však ľudia so zvučnými menami, o ktorých sa „verejne“ nevie takmer nič, no ich život poskytuje pravdivejší obraz o dobe, v ktorej žili, než stovky biografií známych umelcov, politikov či mysliteľov. Osudy A. Čechova, F. Šaľjapina, Iľju Repina, no aj Belu Kúna, Čankajška, kniežat Oboleských, Charlesa de Gaullea sa prelínali s menom muža, ktorému dal Maxim Gorkij rodné priezvisko. Ješua Solomon Movše Sverdlov sa narodil v Nižnom Novgorode v roku 1884. Bol starším bratom Jakova Sverdlova, budúceho predsedu VÚVV a pravej ruky V. I. Lenina. Bratia k sebe nemali príliš blízko. Dochádzalo medzi nimi k tvrdým stretom, ktoré končili aj bitkami. Vraj po jednej takej hádke, kvôli susedovej dcére, mladší Jakov oznámil na polícii, že brat sa podieľa na revolučnej činnosti. Tak či onak, Zinovij odišiel z domu. Adoptovaný Gorkého syn Mal 18 rokov a jeho kroky smerovali do Arzamasu, kde bol vysídlený ich sused z ulice Maksim Gorkij. Ten ho prichýlil a zapojil do repetícii dokončenej hry Na dne, v ktorej mu pridelil hlas Vasky Pepla. Keďže celé čítanie bolo pripravené pre V. I. Nemiroviča-Dančenka, bol to práve on, ktorému padol mladý, židovský, len asi 160 cm vysoký Vaska Pepel do oka. Jeho gestikulácia a správny prízvuk v replikách naňho urobili silný dojem. Ponúkol mu možnosť štúdia na hereckej škole. Vyskytol sa však problém. Ako žid nemohol Zinovij dostať trvalý pobyt v Moskve. Tu sa ponúkol Gorkij, že Zinovi, ako suseda familiárne oslovoval, dá pri krste svoje priezvisko Peškov, teda mu bude krstným otcom pri konvertovaní na pravoslávnu vieru. Z Ješui (Zinovieva) Solomona Movše Sverdlova sa stal „krstný syn“ (čo sa mohlo vlastne javiť ako adoptovaný) Maksima Peškova-Gorkého Zinovij Gorkij. Tým sa mu otvorila cesta do moskovského Umeleckého divadla a k štúdiu herectvu. Keď sa však o novej kariére a hlavne konverzii dozvedela rodina Sverdlovových, otec začal chrliť prekliatia na všetky možné strany. Asi na nich niečo bolo, lebo na jednej z premiér v MCHAT-e zacítil Zinovij dovtedy nepoznanú ťarchu a nemohúcnosť. Nevedel zo seba dostať ani repliku. Cvičil, repetície, gestikuláciu i texty obomieľal stále dookola, no keď sa objavil na javisku, ako keby bol ozaj prikovaný. Nikto si to nevedel vysvetliť. Navyše sa zoznámil s gruzínskou kňažnou Salomeou Andronikovovou, jednou z najpríťažlivejších žien tej doby. Keďže mu kariéra umelca nevyšla, rozhodol sa odísť z Ruska. Keď požiadal krásnu kňažnú, aby odišla s ním, zo srdca sa zasmiala. V roku 1904 teda Zinovij Peškov odišiel do Severnej Ameriky. Pracoval ako obyčajný nájomný robotník, kopal kanály, lúskal kukuricu a pokúsil sa aj písať. Keď doniesol do redakcie rukopis svojho diela a vydavateľ si ho prečítal, zaplatil mu honorár a vzápätí vyhodil rukopis z okna s vysvetlením, že už len z úcty k jeho otcovi, známemu spisovateľovi, neuverejní takýto synovský galimatiáš. Mladý Peškov odchádza z Ameriky do sveta, kde sa zoznamuje s novými ľuďmi, študuje ich kultúru, jazyky i správanie, a cez Švédsko, Anglicko, Nový Zéland sa dostáva až na Capri. Zachránil ho de Gaulle Tam pracuje u Gorkého ako istý druh tajomníka – tlmočil, viedol agendu a dokonca sa staral aj o Gorkého financie. Na Capri sa to len „hemžilo“ ruským duchom a Zinovij, ktorý už v Arzamase spieval ako chlapec pred Šaľjapinom, sa stáva „dušou“ spoločnosti. Spoznáva tu aj nových ľudí – víta a sprevádza I. Bunina, Leonida Andrejeva, Sašu Čorného, Iľju Repina, no zásadne odmieta jedného z nich – jeho brata Benjamína. So Sverdlovcami už nechce mať nič spoločné. Za Gorkého peniaze sa otvorila aj škola partajných boľševikov. Na Capri prichádzajú ich vodcovia – Lenin, Dzeržinskij, Lunačarskij, Krasin a iní. Raz sa v prítomnosti Lenina spýtali Gorkého: „Prečo Zinovij tak málo pomáha? Prečo nevstúpi do strany?“ Gorkij odpovedal: „Dávam mu priestor žiť tak, ako to on považuje za správne. Zinovij Aleksejevič má svoje vlastné presvedčenia.“ V 1910 roku sa Z. Peškov na Capri oženil a práve v deň jeho svadby prišla do svetoznámeho letoviska aj kňažná Salomea. Na svadbe sa vraj zúčastnilo všetkých 637 obyvateľov ostrova, veď sa ženil syn Gorkého, vtedy už známeho spisovateľa. O jeho svadbe napísali aj noviny v Taliansku, Francúzsku i v Rusku. Gorkij k svadbe svojho syna poznamenal: „Narýchlo, asi 5 dní nato, sa Zinovij oženil s pannou asi dvakrát dlhšou než on sám. Tak niekedy mladý človek rozlúskne svoje túžby po neobyčajnom a obrovskom.“ O rok sa mu narodila dcéra. Keď sa začala prvá svetová vojna, rozhodol sa vstúpiť do francúzskej cudzineckej légie. Bolo to svojrázne rozhodnutie dobrodruha, veď Rusko opúšťal v roku 1904 cez Fínsko, s Gorkého protekčným pasom sčasti aj kvôli tomu, aby nemusel narukovať do cárskej armády a bojovať na japonskom fronte. Vojna, ako to už býva, prinesie mnohým utrpenie a smrť, iným zasa nevídanú slávu a uznanie. Bolo však potrebné prežiť ju a niečím poštekliť nežičlivý osud. Do bojov sa Zinovij zapojil ako vojak druhej triedy. 9. mája 1915 v bitke pod Arracom bol ťažko ranený. Keď ho našli sanitári v kaluži krvi, nechceli ho zobrať ani na ošetrenie. Na prevoze však trval istý francúzsky poručík, ktorý sa volal de Gaulle. Peškov prežil, no prišiel o pravú ruku, čím sa vlastne splnili prekliatia jeho vlastného otca, ktorému mal byť pravou rukou. Židovské prekliatie vlastného otca sa naplnilo, no Zinovij Peškov mal poriadne tvrdú náturu. Musel sa učiť všetko robiť ľavou rukou. Ako sám spomínal, „keď sa to nenaučím, budem sa musieť zastreliť!“ Podarilo sa mu ďalej pokračovať vo vojenskej službe a dokonca sa zapojil aj do politického života ako vyjednávač. Bol začlenený do francúzskej skupiny diplomatov, ktorá vo Francúzsku vyjednávala s Talianskom o ich možnom vstupe do vojny na strane Francúzska a jeho spojencov. Neskôr rokoval v Amerike so Spojenými štátmi o dodávkach zbraní Francúzsku. Po úspešných rokovaniach dostal vysoké francúzske vyznamenanie Rád Čestnej légie. Brat proti bratovi To sa už však písal rok 1917. Európa sa topila v krvi, Ďaleký východ bol na prahu nového prerozdelenia a ruským samoďeržavím otriasal jeden revolučný prevrat za druhým. Vo všetkých horúcich bodoch bol aj Zinovij Peškov. V rokoch 1917 – 1920 bol vo všetkých dôležitých diplomatických a vojenských misiách Francúzska v USA, Číne, Japonsku, Mandžusku, na Sibíri a Kaukaze. Keďže v Rusku sa prakticky okamžite po októbrovom prevrate a Brestlitovskom mieri rozhorela občianska vojna, došlo k paradoxnej situácii – jeho brat Jakov bol oporou sovietskej moci, nevlastný otec jeden z najbližších priateľov Lenina, dokonca neskoršia ideologická opora „sovietizmu“ (a nie je dôležité, či dobrovoľne alebo nie) a na druhej strane starší brat a adoptívny syn zástupcom už dávno nie spriatelenej „Antanty“ (Dohody), ktorá okupovala územia mladej sovietskej republiky a bola de facto predstaviteľom kontrarevolúcie. Je len samozrejmé, že neskoršia sovietska historiografia postavila oproti sovietskej glorifikovanej ikone Jakova Sverdlova archetyp dobrodruha, schopného sklonmi k pretvárke a herectvu vtierať sa do priazne iných a nadväzovať potrebné kontakty, zlovestnú figúru špióna a „najatého emisára Antanty“. Podľa niektorých zdrojov mal byť Zinovij Peškov už v júli 1917 menovaný za zvláštneho vyslanca Francúzska pri Dočasnej vláde a neskôr dokonca vyznamenaný rádom Sv. Vladimíra 4. stupňa. Peškov, samozrejme, plnil aj úlohy francúzskej rozviedky a postupne sa prepracoval k slobodomurárom, čo dodáva jeho osobe istú tajomnosť. Je isté, že bol predstaviteľom rozviedky pri generálovi Janinovi, ktorý zasa viedol francúzsku vojenskú misiu v štábe bieleho admirála Kolčaka. Dodnes v istých ruských kruhoch panuje názor, že to bol práve Janin, ktorý v januári roku 1920 zradne vydal admirála do rúk červeným. Po tom, čo bola v Jekaterinburgu zastrelená cárska rodina (ešte v roku 1918 a pri troche neopatrnosti môžeme povedať, že aj na priamy príkaz jeho brata J. Sverdlova, ktorého meno neskôr mesto Jekaterinburg dostane) bol to práve Zinovij Peškov, kto sprevádzal N. A. Sokolova, jedného z vyšetrovateľov, po Európe s cieľom zhromažďovať dôkazy. Emigrantské kruhy tvrdia, že Peškov si ponechal veľkú časť dôkazov pod „osobnou ochranou“. Občianska vojna v Rusku sa pomaly chýlila ku koncu. Kolčak bol vyradený, Denikin ustupoval, pričom sa jedna z jeho armád začlenila do zostavy armád Vrangeľa, druhá opustila Rusko cez Novorossijsk, ďalšia chcela emigrovať cez Gruzínsko. Zachránil starú lásku Existuje názor, že tam, kde sa objavil Peškov, neskôr uspeli boľševici. Malo to tak byť aj na Kaukaze. Práve tam sa utiahla časť bielych armád a práve tam chceli čekisti prenasledovať bielych aj na území zakaukazských republík. Západné vlády, hlavne v Paríži a Londýne, chceli využiť asi jednu s posledných možností a pokúsiť sa aspoň v tejto oblasti vytvoriť akýsi „neutrálny kordón“ pod svojou vládou. Londýn chcel znova okupovať Batumi s možnosťou vytvorenia statusu árendovaného mesta, prípadne porto-franco. Toto navrhli boľševikom v tajných rokovaniach. Parížske kruhy zasa vypracovali plán „záchrany Kaukazu“, podľa ktorého by sa na území Gruzínska a Arménska vytvoril „jednotný antiboľševický front“. Do oblasti vyslali francúzskeho admirála Doumesnila, v ktorého pracovnej skupine nechýbal ani Zinovij Peškov. V tom čase boľševická vláda oslovila najvyššieho predstaviteľa gruzínskej menševickej vlády Noe Žordaniju so žiadosťou, aby umožnil Červenej armáde prenasledovať bielogvardejské vojská na území Gruzínska. Tbilisi túto žiadosť odmietlo v pevnej viere v pomoc Dohody. Začala sa teda šachová partia o Zakaukazsko medzi Parížom, Londýnom a Moskvou. Kým sa všetko sústredilo na oblasť Batumi, francúzske a ruské lode sa hrali na schovávačku vo východnej časti Čierneho mora a sovietsky predstaviteľ v Gruzínsku už hlásil, že sa začalo s presunom Denikinových dôstojníkov a naftových zásob na Krym k Vrangeľovi. Moskva teda v apríli 1920 podporila sovietsky prevrat v Baku, čim si poistila východ gruzínskej hranice a nečakane sa objavila na západe Gruzínska, kde boli výhodnejšie, rovinaté podmienky pre vedenie boja. Tbiliská vláda sa začala obávať. Rozhovory o ďalšom postupe s Vrangeľom viedol práve Zinovij Peškov. Opakoval sa scenár s kolčakovskou armádou a Lenin mohol „zmiesť aj menševickú demokraciu do mora“. Keďže situácia bol stratená, francúzska misia opúšťala Zakaukazsko. Pred časom, keď bol Zinovij v Moskve, dozvedel sa, že jeho dávna priateľka Salomea Andronikovová je vo väzení odsúdená na smrť zastrelením. Peškov okamžite píše Gorkému: „Otec, volaj Leninovi, Trockému, Karlovi Marxovi, čertovi – diablovi, len, prosím Ťa, zachráň z charkovskej väznice Salomeu Andronikovovú.“ Kontakty pomohli, kňažná sa dostala z väzenia a odišla do emigrácie. Francúzsky veľvyslanec Ako sa to všetko zbehlo, vyšlo na povrch až niekedy po roku 2000, keď sa objavili v parížskych novinách Russkaja mysľ memoáre Iriny Dzucovej, známej Salomei Nikolajevny Andronikovej-Gaľpern (zomrela v roku 1982 ako 94-ročná). Z nich vyplýva, že v roku 1920 sa kňažná Andronikovová v Baku v dome svojej priateľky Ašchen Melikovej stretla s adoptívnym synom M. Gorkého Zinovijom Peškovom. Zinovij bol vtedy začlenený do francúzskej misie pri gruzínskej menševickej vláde. Salomei navrhol, nech odíde spolu s ním do Paríža, a to hneď na druhý deň, lebo činnosť misie práve vtedy končí. Zopakovala sa teda situácia z roku 1904, s tým rozdielom, že kňažná súhlasila a nasadla na malý motorový čln bez dokladov a len s príručným kufríkom v Batumi. Tieto spomienky majú vysokú hodnotu, lebo činnosť Peškova v Zakaukazsku nebola desaťročia nikým potvrdená. Aj keď sa Peškov usiloval o jej ruku a zachránil ju, neuspel, lebo bola už od detstva sľúbená inému. Irónia osudu sa zahrala s Peškovom aj v prípade jeho dcéry, ktorá sa vydala za sovietskeho diplomata a aj napriek protestom otca odišla s manželom do ZSSR, kde počas stalinských represií zahynuli v meste, ktoré nieslo meno jej strýka (aj otca) – Sverdlovsk! Po hektických rokoch vojny sa Peškov vrátil do francúzskej vlasti. Zakrátko odišiel do severnej Afriky. Celkovo slúžil v légii po prvej svetovej vojne v rokoch 1921 – 1926, 1933, 1937. Známe je obdobie jeho služby v marockej vojne v rokoch 1921 – 1926. Po svetovom konflikte a po občianskej vojne mnoho Rusov vstupovalo do légie. Peškov striedavo pôsobil ako vyjednávač v rôznych misiách v regionálnych konfliktoch (napríklad v Libanone). V rokoch 1937 – 1940 sa pridal k hnutiu „Slobodné Francúzsko“. Spolu s priateľmi, medzi ktorými bol aj de Gaulle, zastával pozície jednoty Francúzska v konflikte s Nemeckom a nezmieril sa s jej okupáciou. V týchto kritických okamihoch, keď niektorí francúzski dôstojníci podliehali pronemeckým náladám, sa stalo to, že Peškov odmietol poslušnosť nadriadenému a poľný súd ho odsúdil na smrť zastrelením. Jemu sa však podarilo vymeniť so strážou granát za zlaté hodinky s nadpisom „Synovi – Zine Peškovovi – od otca Maksima Gorkého“. Keď ho vyviedli na popravu odistil jednou rukou granát a schvatol veliteľa. Požiadal auto, ktoré ho odviezlo k lietadlu, na ktorom odletel na Gibraltár, kde sídlila francúzska vláda v emigrácii (Výbor národnej spásy ). Tu sa stretol s priateľom de Gaulleom. Nasledovali roky v odboji, podieľal sa na organizovaní dodávky zbraní pre spojencov v Južnej Afrike a potom bol francúzskym veľvyslancom v Číne (1943 – 1945) a Japonsku (1945 – 1949). Ako jediný cudzinec získal hodnosť brigádneho generála. V roku 1964 sa zúčastnil na rokovaniach s Čankajškom ohľadne Taiwanu. Smrť slávneho legionára Vo Francúzsku ho v intelektuálnych kruhoch považovali za jedného z najvšestrannejšie vzdelaných ľudí. Jeho priateľmi boli najväčší francúzski spisovatelia. Z nich Louis Aragon jeho život nazval „jedným z najdivnejších osudov tohto nezmyselného sveta“. Zinovij Peškov zomrel v roku 1966. Tesne pred smrťou poslal do Inštitútu svetovej literatúry v Moskve list M. Gorkého, v ktorom stálo: „Zina, chcem, aby si vedel, že časť môjho srdca je navždy zrastená s Tebou.“ Pochovali ho na známom cintoríne Sainte-Geneviéve des Bois v časti vyhradenej francúzskemu Hnutiu odporu. Do hrobu položili jeho prvé vojenské vyznamenanie odznak Cudzineckej légie, najvyššie vyznamenanie Veľký kríž Cudzineckej légie a fotografiu Maksima Gorkého. Podľa želania zosnulého je na skromnom náhrobku nadpis „Zinovi Pechkoff – legionnaire“. Autor je vysokoškolský učiteľ na Prešovskej univerzite