Kniha Andreasa Bülowa CIA a 11. september – medzinárodný teror a rola tajných služieb (Die CIA und der 11. September, internationaler Terror und die Rolle der Geheimdienste, Piper, München, Zürich, 2003) nemá za cieľ priniesť definitívnu odpoveď na otázky ohľadom okolností deštrukčnej katastrofy newyorských dvojičiek, ale nastolením mnohých nových otázok a zverejnením (u nás) neprístupných či zahmlievaných údajov pranieruje metódy manipulácie naivných občanov udržiavaných v dobrej viere v česť a spravodlivosť vrchnosti. Vychádza zo stoviek prevažne amerických prameňov. Andreas Bülow využil mnoho dokumentov, štúdií, nákresov, článkov, expertíz, verejných vyjadrení i niekoľko kníh, ktoré vznikli z reakcií na dvojnásobný šokový účinok, jednak z tragickej udalosti, ale i z rýchlosti, akou americké úrady prezentovali osnovateľov a vykonávateľov útoku a bez presvedčivých dôkazov vypovedali „svetovú vojnu“ šesťdesiatim krajinám sveta tzv. „osi zla“. Bývalý riaditeľ CIA R. J. Woolsey ju nazval „štvrtou“ svetovou vojnou (keďže „treťou“ bola tzv. studená). Neuveriteľné súvislosti Pozostalí a priatelia tisícok obetí útoku sa totiž neuspokojili s úradnou verziou udalosti, ale za pomoci odborníkov z rozličných oblastí zistili množstvo faktov, ktoré boli v rozpore s oficiálnou správou, resp. pri jej zostavovaní sa nebrali do úvahy. Vyšetrovanie sa ukázalo ako povrchné a prirýchlo sa odstránili dôkazové materiály. Mnohým týmto investigatívnym Američanom pocit vlastenectva nezastrel kritický pohľad, ani neubral na odhodlaní brániť hodnoty americkej ústavy proti manipuláciám. V krajine uctievajúcej občiansku odvahu sa teda vzápätí vynorila aj otázka, ktorá už tradične stojí na samom počiatku odhaľovania každého zločinu: cui bono (kto mal z toho osoh)? Kniha autora, ktorý bol ministrom, poslancom nemeckého Bundestagu, štátnym tajomníkom ministra obrany a členom kontrolnej komisie pre tajné služby, a teda nesporne znalcom problematiky a metód používaných tajnými službami, zhŕňa doterajšie poznatky a odkrýva spleť súvislostí, ktoré sa bežnému človeku ani len nesnívajú. Americké rokovania s Talibanom V úvodnej kapitole knihy, ktorá je akousi predhistóriou útoku, sa opisuje politika USA, napĺňajúca Brzezinského stratégiu americkej svetovlády, ktorá bola vypracovaná v 70. rokoch minulého storočia. Išlo o to, aby v prvej fáze bol Sovietsky zväz obklopený reťazou fundamentalistických štátov, ktoré mali destabilizovať jeho moslimské zázemie. V tomto zmysle najprv vyzbrojovali Taliban v boji proti sovietskej okupačnej armáde a nechali padnúť dávneho priateľa Ameriky – perzského šacha, aby sa moci ujali ajatolláhovia. Vzápätí zase, ako prípravu druhej fázy, za pomoci európskych spojencov vyzbrojovali Saddáma Husajna (o. i. aj biologickými zbraňami, ktoré boli neskôr zámienkou na útok na Irak), aby bol úspešný v osemročnej vojne proti fundamentalistom v Iráne. Vtedy bol aj Usáma bin Ládin, ktorému okrem iného vybudovali jaskynné pevnosti, priateľom Ameriky a za peniaze amerických a saudských finančníkov naverboval desaťtisíce žoldnierov zo 46 krajín do „svätej vojny“. Vtedajší prezident Ronald Reagan ich oslavoval ako moslimských bojovníkov za slobodu. Na bojovú a diverznú činnosť boli cvičení za pomoci CIA a Pakistanu. V druhej fáze – po víťazstve Talibanu – mala byť odmenou za pomoc Ameriky stavba a prevádzka ropovodu z Turkmenistanu cez Afganistan smerom k moru. Ešte v auguste 2001, mesiac pred osudným útokom na dvojičky, rokovala na Floride delegácia Talibanu so zástupcami americkej olejárskej spoločnosti Unlocal! Lietadlá pilotované na diaľku Názor, ktorý dnes prevláda v Európe, že celé blízkovýchodné a ázijské vojenské dobrodružstvo sa koná v záujme nového usporiadania naftárskych záujmov USA v Strednej Ázii, v Perzskom zálive a na Arabskom polostrove, zrejme vychádza aj z týchto očividných, dlho osnovaných súvislostí. Autor nenecháva čitateľa na pochybách, že na naštartovanie tretej fázy – vojenského ovládnutia oblasti a získania základní sa hľadala dostatočne silná zámienka. Poslúžil na to práve 11. september. V tomto článku niet priestoru na opísanie všetkých zložitých súvislostí a argumentácie autora, preto sa musíme obmedziť iba na niektoré pozoruhodné konštatovania z knihy. Generálny prokurátor vo Washingtone už v deň útoku označil 19 moslimských atentátnikov ako únoscov a samovražedných pilotov štyroch lietadiel. Boli školení v amerických súkromných leteckých školách. Ako sa neskôr ukázalo, učiteľom boli nápadní svojou všeobecnou neschopnosťou a nedostatočným ovládaním angličtiny, nevyhnutnej v leteckej prevádzke. Napríklad údajný pilot Boeingu 757 letu AA 77 (ktorý mal naraziť do Pentagonu) ani po 600 letových hodinách nebol schopný zložiť predpísanú skúšku na pilotovanie malých lietadiel. Mohammed Atta (vodca atentátnikov) podľa zápisu v protokole školy nemohol byť ani len pripustený k štartovaniu malej Cessny. Pritom však oficiálne zistené letové dráhy všetkých štyroch lietadiel, zaznačené pozemnými radarmi, svedčia o natoľko zložitom manévrovaní na vybrané ciele, aké podľa názoru skúsených vojenských letcov netrénovaní piloti nie sú schopní zvládnuť. Ešte dôležitejšia je ďalšia okolnosť: pri obratoch s takým malým polomerom pri nameranej rýchlosti strojov dochádza k takému veľkému preťaženiu (g 5-7), že odstredivá sila spôsobí bezvedomie posádky. Samovražedný pilot by teda musel mať pri takýchto manévroch špeciálny pretlakový skafander, aký majú bojoví letci. Podľa tvrdenia britského leteckého experta a amerického žurnalistu J. Viallsa lietadlá museli byť navigované diaľkovým bezpilotným systémom DARPA, napojeným na transpondéry lietadiel, bez možnosti ovplyvnenia letu posádkou. (Dokončenie v budúcom čísle) Autor je publicista
Menu
Menu
Menu
