Studený marcový vietor (2)

Bismarck nazval Čechy citadelou Európy. Hitler k tomu dodal, že kto má Prahu, má Európu. A na Európe mu v tom období obzvlášť záležalo. Aj preto sa rozhodol získať za každú cenu nielen Slovensko, ale aj Čechy a Moravu. Rozdelenie si naplánoval do dvoch etáp. Prvé dejstvo sa začalo v Mníchove 29. septembra 1938. Vtedy zástupcovia Anglicka, Francúzska, Talianska a Nemecka spečatili osud malého Československa. Žiaľ, naša vláda nenariadila obranu republiky a bez slova odovzdala Nemecku pohraničné oblasti. Zároveň splnila územné požiadavky poľskej a maďarskej vlády. Druhé dejstvo sa odohralo v marci 1939. Hitler si najprv pozval do Berlína Jozefa Tisu, ktorému 13. marca 1939 oznámil, že rozhodol o Slovensku, ktoré oddeľuje od českých krajín. A keď mal istotu, že slovenský snem 14. marca odhlasoval slovenský štát, pozval si prezidenta Emila Háchu. Pod nátlakom ho donútil podpísať odovzdanie Česka do nemeckých rúk. Príchod okupantov do Prahy zažili na vlastnej koži aj mnohí slovenskí vysokoškoláci, ktorí tam vtedy študovali. A pôjdete naspäť! V Štefánikovom internáte býval aj neskorší právnik Július Puškár. Ani on nemohol pätnásteho chýbať na Václaváku, kde bola azda celá Praha. Z toho, čo videl, mu bolo clivo a smutno. Hádam nikdy sa necítil taký opustený ako vtedy. Mesto na Vltave mu prirástlo k srdcu, najmä Pražský hrad býval preňho spásou duše. Chodil tam veľmi rád. Len tak, pokochať sa pohľadom na mesto. „To, čo som videl na Václaváku, mi stačilo,“ zamyslel sa JUDr. Július Puškár. „Chcel som byť sám. Kam inam som mohol ísť, ako na Hradčany. Napokon, zaujímalo ma, či už aj tam sú nemeckí vojaci. Hneď bol deň krajší, keď som ich nevidel. Stretol som len hradnú stráž, urastených chlapcov s presným a pevným krokom. Horšie bolo, keď som vychádzal z prvého hradného nádvoria. Zrazu som uvidel nemeckých vojakov, pochodovali v uzavretom tvare hore Hradčanským námestím. Bol to presmutný pohľad. Minúta – dve ich delili od chvíle, keď vstúpia na posvätné miesto. Dodnes sa pamätám, ako pred Matyášovou bránou pristúpila k veliteľovi postaršia pani a na plné hrdlo skríkla: A pôjdete naspäť! Koľko nebojácnosti bolo v tej jednoduchej žene. Nakoniec predsa prišlo na jej slová.“ Zakrátko sa pred Hradom zjavili sajdkáry a pancierové vozy. Bola ich celá kolóna. Z okien hradčanského internátu bol na ňu ideálny výhľad. Pri jazde do kopčeka museli šoféri preradiť, motory zavýjali. Študenti, ktorí ostali v internáte, sa natlačili do okien. Poniektorí vybehli aj na ulicu. Dvadsaťročný študent Vincent Hložník, neskôr známy výtvarník, zbehol dolu schodmi. Rovno medzi zavýjajúce autá. Tri momenty Vincenta Hložníka „Bolo to moje prvé stretnutie s nemeckými vojakmi a ich smrtiacimi zbraňami,“ povedal nám pred niekoľkými rokmi tichým, mäkkým hlasom akademický maliar, prof. Vincent Hložník. „Každý sme ináč prežívali ich príchod. Na mňa to zapôsobilo hrôzostrašne, aj keď šli pokojne. Uvedomoval som si, čoho všetkého sú schopní. Stačí, aby dostali povel alebo len najmenší impulz. Zabiť, zdemolovať, zrovnať so zemou. A nad všetkým by ostal len dym, štipľavý, čierny, hnevlivý. Tak ma to vykoľajilo, že som dlho nebol ničoho schopný. Ani maľovať. Neraz som sa vracal k tomu, čo som videl. Musel som myslieť na horu posúvajúceho sa železa s obláčikmi spáleného dymu. Ale aj na prísne, oduté tváre Nemcov, ktorým bola pod plechovými prilbami poriadna zima. Rovnako som nemohol zabudnúť ani na ich studené, jedovaté pohľady, ktoré ma dlho prenasledovali a nedali mi spať. Nútili ma, aby som zobral do ruky štetec a maľoval. Ale aj nebáť sa, lebo to boli časy, priznajme si, najmenej vhodné na maľovanie takýchto obrazov. Ak som sa nechcel dať vnútorne utýrať, musel som. Musel som vypovedať, čo som videl, cítil a s čím som nesúhlasil. Bolo to zlo, prestrašné zlo, čo plodila vojna… Druhý silný moment som zažil po napadnutí Poľska. Nemci postavili pri Divinke neďaleko mojej rodnej dediny na krátky čas malý koncentračný tábor. Nikdy nezabudnem na hrôzu, čo kaličila úbohých Poliakov. Na ostnaté drôty a strašné nemecké oči za nimi. Dodnes vidím ležať na zemi malé dievčatko s rozpustenými vlasmi… A tretím momentom, ktorý ovplyvnil moju tvorbu, boli nemecké dokumentárne filmy, ktoré som v Prahe po zatvorení českých vysokých škôl vídal v kinách pred hlavným programom. Tí neznabohovia sa nebáli napáchané zlo filmovať a ukazovať ľuďom. Najstrašnejšiu kalváriu, ktorú museli toľké národy prežiť… Z týchto troch zážitkov sa zrodil môj trpiaci človek, bojujúci a túžiaci, ktorého zachytávam vo svojich dielach.“ Hitler na Pražskom hrade Z Berlína odcestoval prezident Hácha po krátkom odpočinku. Od Hitlera sa vrátil o piatej ráno a najradšej by bol na všetko zabudol. Nervózne chodil po izbe a rozmýšľal nad tým, čo bude. Nakoniec z hotelového okna videl, ako vojaci vyvážajú z protiľahlej budovy muníciu a pripravujú sa na vpád do Československa. Hitler bol hladkým priebehom taký zaskočený, že sa od radosti rozhodol odcestovať do Prahy. Ale skôr, ako odíde z Berlína Hácha. Prvý chcel byť aj na Pražskom hrade, aby dal všetkým na vedomie – doma i v zahraničí – kto je v Čechách pánom. Prezidentský vlak sa z Berlína pohol až o jedenástej. To už bol Hitler na polceste a jeho mimoriadna súprava mala pred Háchovou niekoľkohodinový náskok. Führera sprevádzal Himmler, Ribbentrop a ďalší pohlavári tretej ríše. V Českej Lípe, ktorá bola prvým českým mestom, sa dostalo Hitlerovi veľkolepého privítania. Zabezpečoval ho Henlein s Frankom. Na Pražský hrad dorazil Hitler o štvrť na osem večer. Háchov vlak, prehadzovaný z jednej koľaje na druhú, prišiel na Wilsonovu stanicu v Prahe s trojhodinovým meškaním. V ten večer bol Hrad vysvietený dlho do noci. V ľavej časti presviedčal prezident Hácha ministrov, aby nepodávali demisiu, ktorú si už v Berlíne neželal Hitler, a niekoľko ráz mu to dôrazne pripomenul. V pravej časti zasa Hitler s pomocníkmi osnoval právny dokument o vytvorení Protektorátu Čechy a Morava. Führer, wir danken dir! Prvé dni prebiehali v protektoráte podľa Hitlerovho scenára. Bol spokojný. Ani sám nepredpokladal, že všetko pôjde tak ľahko. Keby sa takto podvolili všetky štáty! O tých malých nepochyboval. Keď nie, prinúti ich vojensky. Horšie to bude s Francúzskom, Anglickom a najmä so Sovietskym zväzom. Ani v najmenšom neváhal, že sa mu to nepodarí. Potrebuje len čas. Najprv však musí urovnať pomery a vzťahy v Čechách, od nich bude veľa závisieť. Ľudia sa v Čechách a na Morave prebúdzali do mrazivého šestnásteho marca a na Pražskom hrade už viala fašistická zástava. Vynímala sa do diaľky. Bola vztýčená aj prezidentská, ale o kúsok nižšie. Hitlerova musela byť najvyššie. Po dvoch rušných nociach si führer dožičil trochu viac spánku. Vstal až pred jedenástou. Prvé, čo urobil, otvoril okno a kochal sa panorámou Prahy. Bola úplne iná ako včera večer a začala sa mu čoraz viac páčiť. Do očí mu udrela petřínska rozhľadňa. Také krásne miesto, a tak nerozumne využité. Mala by tu stáť obrovská socha na znak nášho víťazstva, povedal. O dvanástej ho prišli pozdraviť nemeckí vysokoškoláci študujúci v Prahe. Vyvolávanie Führer, wir danken dir! ho dojímalo. Je to najfantastickejšia mládež, akú mu kedy mohli dejiny darovať. Očakáva od nej, že zakrátko naplní jeho predstavy. S ňou určite raz dobyje svet… Uvítanie náhodou videl slovenský študent, teraz akademický maliar Mojmír Vlkoláček, ktorý nám napísal: „Práve som šiel na Pražský hrad z Dejvíc, kde sme mali prednášky. Pred bránou na nádvorie stálo niekoľko sklamaných Čechov. Dozvedel som sa od nich, že od večera je na hrade Adolf Hitler so svojou suitou. Dovtípili sme sa, že sa pripravuje nejaké privítanie. A tak sme ostali. Po nádvorí pobehovali mladí Nemci v košeliach a čižmách. Mohli byť v mojom veku. Pochopil som, že Hitlera prišli pozdraviť nemeckí vysokoškoláci. Zrazu vyšiel sám führer a všetci zrazili opätky. V tej sekunde im vyleteli do hora pravice. Volali mu na slávu. Niekoľkí z nich mali obviazanú ruku či inú časť tela. Bola to pamiatka na včerajšie stretnutie s českými vysokoškolákmi a ďalším Pražanmi. Aby som lepšie videl, postavil som sa na blatník nemeckého obrneného auta, v ktorom nikto nebol. Tesne okolo mňa prešiel generál Syrový v sprievode nejakého vysokého nemeckého dôstojníka. Ich kroky smerovali do budovy hradu. Dobre som si všimol jeho holú hlavu a čierny kožený pásik cez pravé oko. Chvíľu som sa ešte motal pred hradom, všetko tu bolo nezvyčajné. A tá vlajka s hákovým krížom nad Hradčanmi… Ako som tak kráčal spolu s kamarátom Jozefom Šamánkom k námestiu sv. Mikuláša, dobehlo nás otvorené čierne auto. Sedel v ňom Hitler, ktorý sa vybral na krátku prehliadku dobytej Prahy. Auto šlo vedľa nás krokom. V úzkej prudkej zákrute na nás šofér zatrúbil, aby sme ho pustili. Potom pridal plyn a rútil sa Karlovým mostom do stredu mesta. Ľudia na chodníkoch boli rovnako prekvapení ako my. Stáli ticho, bez najmenšieho protestu.“ Prejav, ktorí ľudí nezaujímal Popoludnie mal führer nabité. Dával jednu audienciu za druhou. S Háchom sa stretol až večer. Dnes nemá chuť s ním rokovať. Nakoniec, ani nemá o čom. Očakáva, že k výnosu o zriadení protektorátu, ktorý mu pred chvíľou doručil Ribbentrop, nebude mať výhrady. Napokon, keby aj mal, bolo by to úplne zbytočné. Minister zahraničia ho už prečítal v rozhlase. Rozišli sa v úplnej spokojnosti, samozrejme, Hitlerovej. Pán prezident mal len malú pripomienku, aby sudetských Nemcov forsíroval vodca čo najmenej. Česi im nie sú naklonení. Hitler sa mu zasmial do tváre, Henlein je od včera šéfom civilnej správy a o nejaký čas dostane K. H. Frank ešte väčšiu dôveru. Stane sa štátnym tajomníkom s neobmedzenou mocou. O desiatej večer predniesol Hácha v českom rozhlase prejav. Ľuďom nemal čo povedať. Počúvali ho len zo zvedavosti. O Hitlerovi hovoril ako o záchrancovi národa. Pri ceste do Berlína mu vraj preukázal najvyššiu poctu, ktorá sa dostáva len hlavám štátu. Osud je podľa neho v dobrých rukách. Myslí si, pod nemeckou nadvládou dosiahne český národ veľký rozkvet. Na záver vyzval ľud do spoločnej statočnej a tvorivej práce. Väčšiu frázu povedať nemohol. To ho už väčšina ľudí nepočúvala, vypli prijímače skôr, ako dohovoril. Autor je historik a vysokoškolský pedagóg