ZSSR a rozvojové krajiny

V 70. a 80. rokoch ovládal západný svet pocit strachu zo „šírenia komunistickej nákazy“ v rozvojovom svete. Hoci bol predovšetkým živený oficiálnymi kruhmi, ktoré tak ospravedlňovali vlastnú vojesnkú angažovanosť v rozvojových krajinách, faktom ostáva, že veľká časť elít v rozvojovom svete v tom čase prebrala radikálnu sociálnu rétoriku a v medzinárodnopolitickej oblasti za orientovala na spoluprácu so ZSSR. Počiatočné kontakty Moskvy s novovznikajúcimi postkoloniálnymi krajinami však boli veľmi komplikované. Koncom 40. a v prvej polovici 50. rokov prevládalo v ZSSR schematické videnie tretieho sveta. V teoretickej rovine sa zdôrazňovala prirodzenosť prechodu národnooslobodzovacieho boja do proletárskej revolúcie, čo malo vysvetľovať podporu snahám o dekolonizáciu. V roku 1928 rozdelil program Kominterny, so zreteľom na „perspektívy rozvíjania proletárskej revolúcie“, všetky krajiny na štyri skupiny. Teória… Prvú tvorili „krajiny vysoko rozvinutého kapitalizmu“, ktoré mali stáť bezprostredne pred socialistickou revolúciou (ako USA, Británia či Francúzsko), druhú „krajiny s priemernou úrovňou vývinu kapitalizmu“, v ktorých mali nastať buď proletárske revolúcie popri paralelných procesoch buržoázno-demokratického charakteru alebo buržoáznodemokratické revolúcie pomerne rýchlo prerastajúce v socialistické revolúcie (Poľsko či Rumunsko), tretiu „kolónie, polokolónie a závislé krajiny“, v ktorých mal byť prechod k diktatúre proletariátu len dôsledkom celého obdobia prerastania buržoáznodemokratickej revolúcie v socialistickú (Filipíny, India, Indonézia) a poslednú „dosť zaostalé krajiny“, v ktorých víťazné národné povstanie otvára cesty k socializmu tým, že obídu kapitalizmus, ak budú tieto krajiny podporované krajinami socialistickými (francúzske kolónie v severnej Afrike, subsaharská Afrika). Z rozdelenia je zrejmé, že možnosť socialistickej revolúcie sa nevylučovala v žiadnej z oblastí sveta. V zhode s leninskou interpretáciou Marxa sa tvrdilo, že medzi „buržoáznou a proletárskou revolúciou nemusí byť bezpodmienečne obdobie panstva buržoázie, že v epoche imperializmu sa stal celkom možným bezprostredný prechod od prvej revolúcie k druhej“. Rozdiel mal spočívať v odlišnej úlohe buržoázie v samostatných krajinách a kolóniách. Zatiaľ čo v prvých je kontrarevolučnou silou, v kolóniách malo hegemonistické postavenie zahraničného kapitálu chráneného koloniálnou mocnosťou, spájať domácu strednú buržoáziu s roľníkmi remeselníkmi a robotníkmi do širokého revolučného frontu. Národno-buržoázna revolúcia potom mala v druhej fáze prerásť do socialistickej, nakoľko „aj vtedy, keď je buržoázia schopná podporiť revolúciu, v súčasných podmienkach už nie je schopná hrať v nej úlohu vodcu“. …a prax Reálny postoj stalinského vedenia sa však od teoretických úvah líšil. Jeho vzťah k tretiemu svetu nachádzajúcemu sa za hranicami bezprostredného sovietskeho vplyvu, bol v lepšom prípade pomerne indiferentný. V horšom považovala Moskva elity nových krajín za bábky domácej buržoázie či medzinárodného kapitálu. Poskytnutie nezávislosti kolóniám a ich zdanlivá samostatnosť mali len oddialiť nevyhnutnú revolúciu a víťazstvo socializmu, ktoré musí aj tak skôr či neskôr prísť. Za zdanlivo nelogickým vzdaním sa úlohy aktívneho advokáta dekolonizácie a zástancu tretieho sveta možno vidieť niekoľko príčin. Hoci stalinské vedenie podporovalo politiku dekolonizácie (ak nič iné, tak rozpad koloniálnych sústav oslaboval mocenské pozície „Západu“), bolo mimo jeho možnosti akokoľvek do tohto procesu zasiahnuť. Sovietsky zväz sa začiatkom studenej vojny koncentroval na konsolidáciu vlastnej sféry vplyvu, a to znamenalo orientovanie sa na európsku politiku. V tradícii europocentrizmu, ktorý neobišiel ani sovietske vedenie, sa za dejisko konfrontácie s USA považovala Európa. Vývoj bezprostredne po druhej svetovej vojne súčasne ukázal, že predpoklad nevyhnutného a rýchleho prerastania „národno-buržoáznych“ revolúcií do „socialistických“ nebol správny. Odovzdanie moci z rúk koloniálnych mocností novej elite bolo do veľkej miery procesom kooperácie a postkoloniálne krajiny ostali v mnohých prípadoch naviazané na bývalé materské krajiny. Ako celok zas ostali súčasťou svetového systému, v ktorom dominoval „Západ“. V sovietskych očiach to znamenalo, že moc získala „kompradorská buržoázia“, ktorá mala hrať úlohu sprostredkovateľa medzi zahraničným kapitálom a miestnym trhom. Krajiny ako Čína a Vietnam, kde dlhé a ťažké radikalizovali protikoloniálne hnutie, boli výnimkou. Dôležité boli skúsenosti s vývojom v Juhoslávii. Ukázali, že ani krajiny, v ktorých moc získali socialistické sily, sa nestali bezpodmienečným spojencom Moskvy. Ich lídri neboli ochotní podriadiť svoju politiku úplne moskovskému vedeniu. Drvivá väčšina vtedajšej elity v treťom svete bola pritom protikomunistická. Hoci mnohí prichádzali s programom sociálnych reforiem a boli im blízke myšlienky socializmu, ich interpretácia vtedajším sovietskym vedením im bola cudzia. Okrem toho, že sami pochádzali zo stredných a vyšších tried a boli výrazne ovplyvnení politickou kultúrou bývalej materskej krajiny, boli politicky i hospodársky zviazaní s domácimi priemyselnými kruhmi. Ekonomický a sociálny program preto vychádzal skôr z myšlienok M. Keynesa než sovietskeho marxizmu-leninizmu. Vzťah k domácim komunistickým stranám sa tak pohyboval od otvorenej represie po snahu politicky ich marginalizovať. A nakoniec, vzťah Sovietskeho zväzu k národnooslobodzovacím hnutiam bol aj nevyhnutne ambivalentný. Na jednej strane vyžadovala marxisticko-leninská ideológia ich jednoznačnú podporu, na strane druhej však Sovietsky zväz prebral v podstate ruskú koloniálnu ríšu (ktorú po druhej svetovej vojne ešte rozšíril). Ani vytvorenie „zväzových republík“ a „sovietsky federalizmus“ nemohli zakryť fakt, že univerzálne uplatnenie práva národov na sebaurčenie by ohrozilo územnú celistvosť ZSSR. V duchu postoja Marxa a Engelsa voči niektorým národným hnutiam v 40. rokoch 19. storočia (hoci Marx s Engelsom podporili národné hnutie v Poľsku a Maďarsku bojujúce proti absolutizmu, vystupovali zároveň proti národnému hnutiu Čechov a južných Slovanov, pretože ho, podľa nich, cárske Rusko a Rakúsko-Uhorská monarchia využívali na boj proti revolúcii.) boli národné hnutia za samostatnosť rozdelené na revolučné a reakčné, pričom hodnotenie sa dialo v každom prípade na základe konkrétnych historických okolností. V prípade sovietskych republík by bolo úsilie o samostatnosť, prirodzene, reakčné, nakoľko „samourčenie nie je absolútnym cieľom, ale je súčasťou boja pracujúcich za demokraciou a socializmus. Komunisti sú za úplné samourčenie národov, obzvlášť za to, aby sa národy kolónií a závislých krajín oslobodili odtrhnutím od utláčajúcich imperialistických mocností. Komunisti sú však proti odtrhnutiu národných republík od ZSSR, lebo v prípade odtrhnutia od ZSSR by sa tieto slobodné národy dostali pod jarmo imperialistov.“ Zmena Rovnako ako v prípade Spojených štátov, bol postoj ZSSR k tretiemu svetu v prvých rokoch oslobodzovania kolónií ovplyvnený nesprávnym videním prebiehajúcich politických procesov a rozporom medzi deklarovanou podporou protikoloniálnemu hnutiu a mocenskými záujmami. Po smrti Stalina a nástupe nového politického vedenia sa však postupne menil. Počas kórejskej vojny nedokázali Spojené štáty politiku Indie pochopiť, zazlievali jej, že ich nepodporuje. Rovnako kriticky pristupovala k Indii aj stalinská politika ZSSR. Po Stalinovej smrti sa však začalo prejavovať väčšie pochopenie pre pozitívnu neutralitu vyhlasovanú postkoloniálnymi krajinami. Zatiaľ čo napríklad indickí komunisti nazývali Nehrúa naďalej „bábkou západného imperializmu“, sovietska vláda začala s nehrúovskou Indiou spolupracovať. Pri tomto obrate využili situáciu vytvorenú vznikajúcimi konfliktami medzi politickou elitou nových krajín a USA, ale aj skúsenosti svojich satelitov v strednej Európe. Východné Nemecko a Československo si udržalo časť ekonomických i politických kontaktov z medzivojnového obdobia, čo mohla Moskva využiť pri nadväzovaní spolupráce. V roku 1955 navštívili najvyšší sovietsku predstavitelia Indiu, Barmu a Afganistan. Zároveň bola obnovená spolupráca ZSSR s Juhosláviou. V roku 1956 umožnili chyby americkej a britskej politiky Sovietskemu zväzu získať prítomnosť z regióne Blízkeho východu – po tom, ako Egypt oficiálne uznal Čínsku ľudovú republiku, Spojené štáty mu zrušili plánovanú pomoc na stavbu Asuánskej priehrady. Z vnútropolitických dôvodov si Násir nemohol zastavenie projektu dovoliť – a tak sa obrátil na Sovietsky zväz, ktorý mu pomoc poskytol. Moskva ho tiež podporila, keď krátko nato znárodnil Suezský prieplav a keď sa ho následne pokúsili obsadiť britsko-francúzske jednotky. Podobne veľký význam mali aj vzťahy s Indiou – do určitej miery naučili Sovietsky zväz rokovať s ostatnými rozvojovými krajinami Afriky a Ázie, pochopiť ich vnímanie. Indicko-sovietske vzťahy v 50. rokoch boli potom príkladom pre politiku ZSSR v Ázii, viedli ho k zintenzívneniu vzťahov s ďalšími krajinami. To isté možno tvrdiť aj naopak – situácia prinútila Indiu (a iné krajiny tretieho sveta) spolupracovať bližšie so ZSSR. Tým ale zistili, že udržiavaním vzťahov s oboma veľmocami a manévrovaním medzi nimi možno maximalizovať profit a minimalizovať vonkajší tlak. Sovietski lídri začali spolupracovať s nacionalistickými lídrami v treťom svete a využívať chyby americkej politiky, respektíve situácie, v ktorých sa Spojené štáty dostali do nevýhody v dôsledku neplánovaných dopadov vlastných krokov (príkladom môže byť ich podpora arabského nacionalizmu, ako nástroja eliminácie britského vplyvu, ktorý sa však neskôr obrátil proti ich vlastným záujmom). Sovietsky zväz však v tom čase nebol systémovou hrozbou západným záujmom v treťom svete, nakoľko nebolo v jeho moci vtiahnuť tieto krajiny pevne do vlastnej sféry vplyvu. ZSSR, ako menej ekonomicky vyvinutá superveľmoc, nebol ani plnou súčasťou centra svetového systému. Chýbali mu ekonomické možnosti efektívneho rozširovania vplyvu do tretieho sveta. Okrem toho sovietska ekonomika nebola podobne surovinovo závislá ako americká, a tak neexistoval ani podobný hospodársky tlak na rozširovanie sféry vplyvu. Ak pominieme rétoriku o „nebezpečenstve šírenia komunizmu“ (ktorá bola skôr nástrojom boja proti vnútornej opozícii, než motiváciou zahraničnej politiky), pre elity Tretieho sveta nepredstavoval Sovietsky zväz hroziaceho potenciálneho vonkajšieho hegemóna. Dokonca ho mohli použiť na získanie väčšej nezávislosti od vplyvu USA. Spolupráca živená strachom Rozdielne postavenie USA a ZSSR vo vzťahu k tretiemu svetu možno ilustrovať krátkym porovnaním Suezskej krízy a obsadenia Maďarska. V prípade suezskej krízy India a ostatné nezúčastnené krajiny útok proti Egyptu jednoznačne odsúdili ako intervenciu voči suverenite štátu. Ich reakcia na sovietsku inváziu do Maďarska už tak jednoznačná nebola. Hoci Nehrú, a iní, vedeli, že ZSSR šlo do Maďarska potlačiť ľudové povstanie, a mali informácie aj o zabíjaní v krajine, mnohí (s Indiou na čele) sa odmietli pridať k USA, ktoré chceli otázku vzniesť na pôde OSN. Neprišla žiadna reakcia, ktorá by bola porovnateľná s reakciou po francúzsko-britskej intervencii v Suezskom kanále. Nehrú napríklad, oproti rozhodnému spôsobu, akým reagoval na britsko-francúzske kroky v Sueze, sa v prípade Maďarska rozhodol informovať ZSSR o odmietavom postoji Indie „neformálne“ – prostredníctvom veľvyslanca v Moskve. Argumentom bolo, že verejné odsúdenie by bolo kontraproduktívne a najlepším spôsobom, ako pomôcť nacionalistickým silám v Maďarsku, je vyvinúť na Moskvu „vnútorný tlak“. Egypt bol jednou z nezúčastnených krajín, preto nič iné ako ostré odsúdenie akcie do úvahy nepripadalo. Maďarsko ale bolo považované za súčasť sovietskej sféry vplyvu a preto bola intervencia v jeho prípade akceptovateľnejšia. Úlohu zohrala určite aj politická kalkulácia – po nástupe Chruščova sa začal meniť postoj ZSSR voči postkoloniálnym krajinám. Zmiernenie kritiky bolo aj snahou nepoškodiť rodiace sa vzťahy. Politická elita v treťom svete tak začala vidieť v ZSSR možnú „protiváhu Západu“ – čoraz intenzívnejšia spolupráca nebola v mnohých prípadoch motivovaná hlbokými vnútornými sympatiami ku komunizmu sovietskeho typu, ale obavami z negatívnych následkov hegemónie bývalých koloniálnych mocností a USA.