Tretí svet a „osamelá superveľmoc“

Prelom 20. a 21. storočia bol obdobím, v ktorom Spojené štáty stále vedomejšie a otvorenejšie preberali rolu globálneho hegemóna. Politické elity rozvojových krajín sa museli učiť pohybovať sa v zúženom manévrovacom priestore, súčasne však americkú hegemóniu spochybňovali v politickej, ekonomickej i ideologickej rovine. Úsilie USA zohrávať úlohu globálneho hegemóna sa symbolicky prejavila v prechode od „selektívneho multilateralizmu“ Clintonovej administratívy (ktorého výrazom je výrok M. Allbrightovej, že USA sa správajú „multilaterálne, keď je to možné, a unilaterálne, keď je to potrebné“) k unilateralistickej koncepcii preventívnej vojny a flexibilných aliancií administratív Georgea Busha mladšieho. Reakciou na posun americkej politiky bola zas rastúca opozícia ostatných aktérov medzinárodného systému – vrátane bývalých spojencov. Osamelá superveľmoc Napriek vyhláseniam predstaviteľov USA, že ich zahraničná politika vychádza zo „všeľudských hodnôt“ (resp. z „hodnôt západnej civilizácie – podľa toho, komu sú vyhlásenia adresované), je ostatnými aktérmi vnímaná ako nástroj presadzovania záujmov Spojených štátov (resp. ich ekonomických a politických elít). Rozdielnu interpretáciu americkej zahraničnej politiky a postavenia USA vo svetovom systéme opísal napríklad Samuel Huntington v článku pre Foreign Affairs v roku 1999 pod názvom The Lonely Superpower (Osamelá superveľmoc). Americkí predstavitelia na konci 90. rokov otvorene charakterizovali Spojené štáty ako hegemóna, pripisovali im však „vyššie záujmy“. Strobe Talbot, vtedajší zástupca ministra zahraničných vecí, to opísal slovami: „V rozsahu a spôsobom, ktorý je v histórii mocností unikátny, definujú Spojené štáty svoju silu – dokonca svoju veľkosť – nie v termínoch schopnosti dosiahnuť či udržiavať dominanciu nad ostatnými, ale v termínoch schopnosti pracovať s ostatnými v záujme celého medzinárodného spoločenstva… Americká zahraničná politika je vedome zameraná na presadzovanie univerzálnych hodnôt.“ Podobne, len omnoho jednoduchšie sa vyjadril vtedajší zástupca ministra financií Lawrence H. Summers, keď USA nazval „prvou neimperialistickou superveľmocou“ – Huntington to charakterizuje ako „tvrdenie, ktoré dokáže v troch slovách vystaviť na obdiv americkú jedinečnosť, americkú cnosť a americkú silu“. Ostatní aktéri vnímali USA inak. Huntington cituje okrem iného aj vyhlásenie nemenovaného britského diplomata: „O túžbe sveta po americkom lídrovstve sa môžete dočítať len v Spojených štátoch. Všade inde sa dočítate o americkej arogancii a unilateralizme.“ Flexibilné aliancie Okrem udržiavania prevahy vo vojenskej oblasti (udržiavaním, po roku 2001 masívnym navyšovaním vojenských výdavkov na úroveň, keď sú vyššie ako kombinované vojenské výdavky ostatných aktérov), presadzovania vlastných ekonomických záujmov (v bilaterálnych vzťahoch prostredníctvom Medzinárodného menového fondu a WTO) a prevahy v ideologicko-mediálnej rovine bola v tomto období základným nástrojom americkej hegemónie schopnosť budovať flexibilné koalície na dosahovanie špecificky definovaných cieľov. Aliancie sú budované vo všetkých troch oblastiach americkej dominancie – politickej, ekonomickej i ideologickej – a ich výhodou (z pohľadu USA) oproti spoliehaniu sa na stálych spojencov je, že Spojeným štátom dávajú väčšiu možnosť definovať ciele a formovať politiky v danom prípade (príkladom môže byť útok na Irak). Prijatie stratégie flexibilných aliancií Spojenými štátmi bolo výsledkom dvoch procesov. Ako sa Spojené štáty usilovali upevniť svoje postavenie hegemóna, záujmy ich politickej elity narážali častejšie na záujmy politických elít iných aktérov, vrátane spojencov. Výsledkom toho je, že politická elita USA chce vytvárať aliancie flexibilne, aby mohla hľadať čo najvýhodnejšiu rovnováhu (z vlastného hľadiska) medzi svojimi záujmami a záujmami spojencov, a súčasne musia hľadať na niektoré úlohy nových spojencov, pretože tradiční sa odmietajú podieľať na iniciatívach, ktoré idú proti ich vlastným záujmom. Nástup hegemonizmu Huntingtonov termín „osamelá superveľmoc“ pomerne presne charakterizuje postavenie Spojených štátov na prelome storočí – hoci sú hegemónom monopolárneho svetového systému, ich postavenie je spochybňované vo všetkých troch sférach – politickej, ekonomickej i ideologickej. Od roku 1999, keď bol bombardovaním Juhoslávie a prijatím novej strategickej doktríny NATO fakticky i formálne odmietnutý multilaterálny globálny systém, a to dokonca aj v normatívnej rovine, boli pre vývoj svetového systému dôležité ešte ďalšie dva roky – 2001 a 2003. Teroristické útoky z 11. septembra 2001 dali Spojeným štátom možnosť prijať plne unilaterálnu politiku vyhlásením koncepcie „preventívnej vojny“ a oslabením dovtedy najpevnejších spojeneckých záväzkov – voči členským krajinám NATO (pri útoku na Afganistan i Irak bol postoj USA k Aliancii rovnaký – jej členské krajiny mohli podporiť iniciatívu USA, nemohli ju však nijako ovplyvniť). Mohlo k tomu dôjsť aj vďaka tomu, že útoky z 11. septembra zmenili spôsob, akým veľká časť americkej verejnosti vníma zahraničnú politiku, postavenie a úlohu Spojených štátov vo svete. Ešte na jar 1999 mohol Huntington napísať: „Americká verejnosť jasne nevidí potrebu zväčšiť snahy a zdroje na dosiahnutie americkej hegemónie… Verejný nezáujem o medzinárodné vzťahy je veľký, posilnený klesajúcim záujmom médií o udalosti za hranicami… Akokoľvek to môžu elity tvoriace zahraničnú politiku ignorovať či odsudzovať, Spojeným štátom chýba vnútropolitická základňa na vytvorenie unipolárneho sveta.“ Po septembri 2001 to však už neplatí. „Vnútropolitická základňa“ je natoľko silná, že dokázala akceptovať rozsiahle zvýšenie vojenských a obranných nákladov aj pri zlej makroekonomickej situácii (rekordný rozpočtový deficit, oslabovanie doláru) a jej nepriaznivých dosahoch na sociálnu situáciu. Nárast dôležitosti zahraničnej politiky v americkom politickom diskurze a mieru verejnej podpory globálnemu unilaterálnemu aktivizmu ukázali aj prezidentské voľby na jeseň 2004. Prvou veľkou skúškou novej americkej zahraničnopolitickej doktríny je vojna v Iraku, ktorá začala v roku 2003. Nová pozícia USA sa najzreteľnejšie ukáže pri porovnaní irackých vojen z rokov 1991 a 2003 – Spojené štáty boli schopné nájsť spojencov na napĺňanie unilaterálne deklarovaných cieľov, súčasne však vyvolávajú stále častejšiu kritiku a tým ostatných aktérov stále intenzívnejšie stimulujú k tomu, aby sa snažili oslabiť americkú prevahu (posilnením vlastného postavenia alebo oslabením postavenia USA). Reakcia rozvojových krajín Politika krajín tretieho sveta sa v tomto prostredí formovala dvoma smermi. Väčšie rozvojové krajiny sa usilovali individuálne o zvýšenie vlastného mocenského potenciálu podporou regionálnej ekonomickej integrácie (napr. India, Brazília, Juhoafrická republika, Indonézia), budovaním vlastných vojenských kapacít (napr. India, Nigéria, Irán) či politicko-vojenskou spoluprácou s krajinami mimo tretieho sveta (predovšetkým triagonála India – Čína – Rusko). Kolektívna politika krajín tretieho sveta stavala na vytváraní multilaterálneho svetového systému, predovšetkým prostredníctvom „zväzovania“ amerického hegemonizmu vo všetkých jeho oblastiach globálne platnými normami (resp. požiadavkou, aby sa Spojené štáty v oblastiach, na ktorých ich hegemónia stojí, podriadili normám, ktoré sú formované multilaterálne). Cieľom týchto vzájomne sa prekrývajúcich stratégií bolo oslabenie vplyvu, ktorý môže hegemón vykonávať na ostatné štáty. Pri súčasnej regionalizácii a politickej dezintegrácii (semi)periférie prevažovala u väčších krajín, ktoré môžu mať reálne ambície stať sa regionálnou mocnosťou, stratégia posilňovania vlastného mocenského potenciálu. Spochybňovanie politickej hegemónie Konkrétnu podobu „spútavania hegemóna“ možno ilustrovať na záveroch 13. summitu nezúčastnených krajín, ktorý sa konal v malajskom Kuala Lumpur vo februári 2003. Ústrednou témou stretnutia viac ako stovky rozvojových krajín bolo „odmietnutie unilateralizmu, ktorý stále viac vedie k erózii a porušovaniu medzinárodného práva, použitiu a hrozbe použitím sily a tlaku a nátlaku niektorých krajín ako prostriedkov na dosahovanie ich politických cieľov“. Svoju spoločnú politiku formovali ako spochybnenie americkej hegemónie v troch oblastiach. V politickej oblasti bola dôležitá kritika strategického konceptu NATO prijatého v apríli 1999, ktorý „udržiava neospravedlniteľné koncepty medzinárodnej bezpečnosti postavené na podpore a vytváraní vojenských aliancií a politiky nukleárneho odstrašovania, no zahŕňa aj nové elementy, ktorých cieľom je vytvorenie ešte väčšieho priestoru na možné použitie sily alebo hrozbu použitím, organizáciou NATO“. Rozvojové krajiny teda kritizovali oslabenie medzinárodného práva a zásady suverenity, ktoré spôsobovala nová strategická doktrína NATO vymedzovaním si práva zasahovať mimo hraníc jeho členských krajín. V otázke jadrových zbraní zas požadovali, aby sa k úsiliu o nešírenie jadrových zbraní pripojilo aj odzbrojenie, ktoré by sa týkalo všetkých veľmocí, vrátane USA. K boju proti terorizmu sa rozvojové krajiny nepostavili v súlade s čiernobielou schémou. Odsúdili ho, no zdôrazňovali potrebu zamerať sa v boji proti nemu na príčiny. Boj s terorizmom i jeho príčinami mal súčasne prebiehať na multilaterálnej úrovni, predovšetkým prostredníctvom OSN. Týmto spôsobom sa malo predísť tomu, aby bol antiterorizmus zneužitý na presadzovanie jednostranných záujmov, najmä zo strany USA. S tým súviselo aj odsúdenie „použitia alebo hrozby použitia sily proti akejkoľvek nezúčastnenej krajine pod pláštikom boja s terorizmom“ a odmietnutie „pokusov niektorých krajín využiť otázku boja s terorizmom na sledovanie vlastných politických cieľov“. Režimy vo viacerých rozvojových krajinách úspešne využili (a využívajú) „boj proti terorizmu“ na potláčanie vnútornej opozície a separatistických hnutí, súčasne sa však snažia zabrániť oslabeniu vlastnej pozície voči zahraničným aktérom. Ekonomické požiadavky V ekonomickej rovine zdôrazňovali rozvojové krajiny požiadavku na revitalizáciu medzinárodnej rozvojovej spolupráce medzi „Severom“ a „Juhom“. Súčasťou tejto iniciatívy bola požiadavka, aby boli pravidlá, ktorými sa medzinárodné ekonomické vzťahy riadia, určované na multilaterálnej úrovni, teda nie dohodou najsilnejších ekonomických blokov (USA a EÚ, čiastočne spolu s Japonskom a Austráliou). S tým súviselo aj zdôrazňovanie potreby „efektívnejšej spolupráce medzi OSN, bretton-woodskymi inštitúciami (Svetová banka, Medzinárodný menový fond) a Svetovou obchodnou organizáciou“, čo by znamenalo oslabenie kontroly centra nad formovaním politiky Svetovej banky, MMF a WTO. Ďalšou požiadavkou bola demokratizácia WTO a intenzívnejšie prihliadanie na mimoriadne potreby rozvojových krajín, čím by sa oslabil vplyv krajín centra (hlavne USA a EÚ) na formovanie politiky WTO. Bretton-woodske inštitúcie by tak už nemohli byť využívané ako prostriedok politického tlaku „niektorých krajín“. V oblasti medzinárodného obchodu a podnikania rozvojové krajiny žiadali otvorenie trhov bohatých krajín pre niektoré výrobky tretieho sveta (poľnohospodárske výrobky a textilný priemysel). Pre rozvojové krajiny závislé od vývozu nerastných surovín mala byť poskytovaná medzinárodná pomoc, aby diverzifikovali svoj export – tým by sa oslabila ich závislosť od dopytu po surovinách, predovšetkým v rozvinutom svete. Jedným zo spôsobov posilnenia rozvojových ekonomík mal byť transfer technológií do rozvojových krajín na preferenčnom, netrhovom základe. Hoci rozvojové krajiny podporovali príchod zahraničných investícií nadnárodných spoločností, žiadali ich reguláciu, aby viac prihliadali na „potreby hostiteľskej krajiny“.