Americká ekonomika medzi mlynskými kameňmi

Štáty získavajú finančné prostriedky zdanením svojich občanov. Impériá ich získavajú zdanením občanov podriadených štátov. Na to však musia mať silnú a prosperujúcu ekonomiku a z toho vyplývajúcu vojenskú moc. Časť peňazí vybraných impériom od vazalských štátov býva určená na zlepšovanie kvality života vlastných občanov, časť na financovanie armády, čo býva väčšinou nevyhnutné na zachovanie status quo. Forma splácania daní býva rôzna. V minulosti to mohlo byť zlato, striebro, výrobky, poľnohospodárske plodiny vypestované satelitnými štátmi, dobytok či otroci. Z historického hľadiska sa platba daní uskutočňovala vždy priamo medzi zúčastnenými štátmi. Vazalský štát dal časť svojich vytvorených hodnôt impériu. V 20. storočí sa Amerike po prvýkrát v histórii podarilo zdaniť zvyšok sveta a prinútiť ho platiť nepriamo – formou vlastnej inflácie. Nemusela používať silu nebo hrozbu na to, aby ju ostatné štáty zaplatili. Stačilo, aby si v zahraničí nakupovala všetok možný tovar a platila za to svojou menou, ktorú ostatné štáty prijímali a uznávali. Americké ekonomické impérium formálne vzniklo v roku 1945 v Bretton Woods. V tom období už dolár nebol pre normálnych smrteľníkov krytý zlatom, ale zahraničné vlády mohli ešte od americkej vlády získať výmenou za dolár zlato. Vďaka tomu sa stalo z americkej meny svetové platidlo. Amerika mala v tom období dosť zlata, pretože si ním nechávala platiť počas druhej svetovej vojny za rôzne služby spojencom. No impérium by nemalo dlhý život, keby udržiavalo v obehu len obmedzené množstvo dolárov. Počas vietnamskej vojny potrebovali USA veľa peňazí. Začali preto tlačiť doláre a nakupovať za nich služby a tovar a z toho financovať vojnové dobrodružstvá. S vedomím, že sú nové doláre menej a menej kryté zlatom. Amerika trvalo udržiavala obchodný deficit a zvýšené množstvo dolárov v zahraničných rukách približne zodpovedalo tomu, čo by normálny štát získal od občanov formou zvyšujúcej sa dane z príjmov. Tieto dane ale platili ostatní. Čo nahradí zlato Jedného dňa to prasklo. Bolo to 15. augusta 1971. Vtedy Amerika po prvýkrát odmietla vydať zlato za doláre držané zahraničnou vládou. Jednoducho ho toľko nemala. Bol to bankrot amerického finančného systému. Amerika nakúpila od zvyšku sveta veľké množstvo tovarov aj keď vedela, že ich nikdy nebude schopná zaplatiť. Ani to nemala v úmysle. A zvyšok sveta ostal bezmocne stáť, neschopný reagovať a potrestať dlžníka, ako by sa to stalo v prípade jednotlivca. Amerika potrebovala nakupovať viac a viac, aby vyhovela stále rastúcemu apetítu. Preto musela nájsť nový dôvod, pre ktorý by mal zvyšok sveta naďalej prijímať a držať vo svojich bankách jej klesajúcu menu. Od roku 1971, keď už bolo Američanom zrejmé, že schopní naďalej kryť doláre zlatom. Hľadalo sa iné riešenie – a našlo sa. V roku 1972/73 uzavreli USA pevne viazanú zmluvu s režimom Saudskej Arábie. Sľúbili, že sa postarajú, aby vládnuci režim zostal pri kormidle moci. Ten mal zas prijímať platby za svoju ropu v dolároch. Zvyšok krajín OPEC nasledoval príklad Saudskej Arábie. A pretože aj zvyšok sveta kupoval ropu od OPEC-u, mal zrazu dôvod udržiavať, zhromažďovať a zvyšovať svoje dolárové rezervy. Svet potreboval stále viac ropy a jej cena bola stále vyššia, preto bolo treba mať viac a viac dolárov. Boli žiadané aj napriek tomu, že ich nebolo možné vymeniť za zlato. Dôležité bolo, že sa za nich dalo kupovať „čierne zlato“ – ropa. Tak vznikli petrodoláre. Boj o prežitie Z pohľadu ekonóma to bola teda mena krytá ropou. Kým bude dolár jediným platidlom za ropu, bude môcť americké impérium tlačiť ďalšie peniaze a nakupovať naďalej na dlh zvyšku sveta. Inými slovami – Amerika bude pokračovať v zdaňovaní ostatných. Pre USA tak bolo životne dôležité, aby ostal jediným platidlom za ropu dolár. Rovnako bolo žiaduce, aby boli ropné polia roztrúsené v rôznych krajinách, ktoré nebudú vojensky ani politicky dosť silné na to, aby požadovali platbu v inej mene. Ak sa o to niekto tu a tam pokúsil, „dohovorili“ mu. Niekedy stačil politický tlak, inokedy bolo treba siahnuť k vojenskej hrozbe. Prvý, kto sa odvážil otvorene postaviť proti Amerike a požadoval platbu v eurách, bol Saddám Husajn. Najprv ho nebrali vážne, potom sa ho snažili ignorovať, ale keď videli, že to myslí vážne, skúsili klasické finty – politický tlak, zastrašovanie. Skutočný problém sa objavil, keď sa k Iraku pridal Irán a ďalšie krajiny tiež požadovali platbu v eurách alebo jenoch. Ame-ričanom bolo jasné, že treba trestať. Bushova vojenská akcia Shock-and-Awe v Iraku nebola proti Saddámovým zbraniam hromadného ničenia. Nebola kvôli demokracii ani ľudským právam, nešlo dokonca ani o zabratie irackých ropných polí. Šlo o zachovanie irackého impéria. Saddáma bolo treba exemplárne potrestať, aby to odradilo prípadných nasledovníkov. Každý, kto bude požadovať platbu za ropu inak ako v dolároch, mal skončiť rovnako. To bolo varovanie svetu. Mnoho ľudí si myslí, že Bush začal vojnu v Iraku preto, aby získal irackú ropu. Nedochádza im, že americkému prezidentovi stačí iba natlačiť si ďalšie doláre a kúpiť za ne hoc aj všetku ropu sveta. História nás učí, že impérium vstupuje do vojny, iba ak sa musí brániť alebo má z vojny prospech. Kým nie je splnená ani jedna podmienka, vojenské náklady budú vysávať ekonomiku krajiny až do jej úplného zrútenia. Nezdá sa, že by obsadenie irackých ropných polí stálo Bushovej administratíve z dlhodobého hľadiska za túto nákladnú vojnu. Nešlo teda o ropu, americkému impériu šlo o život. Skutočne, do dvoch mesiacov od obsadenia zrušil Irak svoje euroúčty a začal opäť prijímať platby za ropu iba v dolároch. Svetová nadvláda doláru bola opäť (naposledy?) potvrdená. Keď Bush oznamoval svetu z paluby lietadlovej lode skončenie misie, znamenalo to len, že úspešne ochránil americký dolár a tým aj americké impérium. Hrozba z Iránu Bushovi však veľa pokoja nedopriali Iránci. „Atómová bomba“, ktorú Irán vyvíja, ani nie je rádioaktívna, ani nemá tvar typickej bomby. A napriek tomu je pre americké impérium prinajmenšom rovnako hrozivá. Tou zbraňou je ropná burza, ktorú Irán plánoval otvoriť v marci 2006, v súčasnosti sa po viacerých odkladoch hovorí o tomto septembri. Má byť postavená na európskych obchodných mechanizmoch a platiť sa na nej bude v eurách. Z ekonomického hľadiska je to omnoho väčšie nebezpečenstvo, než bol Saddám, pretože to umožní komukoľvek nakupovať a predávať ropu v eurách, teda úplne obísť nevládny americký dolár. Je takmer isté, že svet s úľavou a ochotne prijme možnosť platiť za ropu v eurách. Európania nebudú potrebovať na nákup ropy doláre, budú jednoducho platiť svojou menou – a preto doláre nebudú ani držať v bankách. Prijatie eura ako svetovej rezervnej meny umožní Európe nielen ekonomickú prosperitu, ale aj posilnenie jej postavenia – na účet Spojených štátov. Číňania a Japonci budú touto možnosťou veľmi potešení. Umožní im znížiť zásoby dolárov a viac diverzifikovať svoje portfólio – na čo sa už chystajú dlhší čas. Predpokladá sa, že tretinu svojich zásob dolárov si ponechajú, tretinu vrhnú na trh a tretinou budú platiť budúce platby. Záujem prejsť na euro majú aj Rusi. Hlavným odberateľom ich plynu a ropy sú európske krajiny, časť ide do Číny a Japonska. Prijatie eura ako platidla za ropu a plyn by Rusku umožnilo obchod s EÚ v jej vlastnej mene a časom by to zjednodušilo aj obchod s Čínou a Japonskom. Rusi navyše našli vhodné použitie svojich dolárových zásob. Nakupujú za ne zlato. V posledných rokoch došlo k oživeniu ruského nacionalizmu a pokiaľ by prijatie eura znamenalo ranu uštedrenú Amerike, Rusi to radi urobia a budú sledovať, ako Amerika krváca. Arabské štáty vyvážajúce ropu takisto radi príjmu euro, pretože im to umožní zbaviť sa rastúcich hromád stále bezcennejšieho dolára. Podobne ako Rusi obchodujú tieto krajiny hlavne s EÚ, a teda majú prirodzený sklon používať európsku menu. Zvýši to ich stabilitu a zníži riziko menového pádu. Nehovoriac už o džiháde a chuti arabských krajín ublížiť Spojeným štátom. Nie je isté, ako sa zachovajú Briti, ktorí sa tak trošku dostanú medzi dva mlynské kamene. S Amerikou ich spája dlhodobé strategické partnerstvo, no na druhej strane geograficky predsa len patria skôr k Európe. Majú mnoho dôvodov držať sa toho, kto vyhráva. Ako sa zachovajú, keď bude ich partnerská krajina klesať ku dnu? Tiež sa pre ňu obetujú? Nesmieme však zabúdať, že dve hlavné ropné burzy sú v New Yorku (NYMEX) a v Londýne (IPE – International Petroleum Exchange). V skutočnosti Američania vlastnia obe. Je pravdepodobné, že Briti zostanú pri doláre, inak by poškodili vlastné záujmy v IPE. Je dôležité pripomenúť, že bez ohľadu na rétoriku a oficiálne vyjadrenia odmietli Briti prejsť na euro zrejme hlavne preto, že ich k tomu nútil ich americký priateľ. Prejsť na euro by znamenalo, že IPE začne obchodovať s ropou v eurách, a to by bola pre americké impérium smrteľná rana. No bez ohľadu na rozhodnutie Tonyho Blaira, kým iránska burza spustí prevádzku, je vysoko pravdepodobné, že to Európa, Čína, Japonsko, Rusko a arabské štáty s radosťou uvítajú, čím spečatia osud doláru. Američania to za žiadnu cenu nesmú pripustiť. Ak to bude potrebné, zabránia tomu aj silou. Neistá odpoveď USA Na čo nakoniec Američania siahnu, aby iránsku burzu sabotovali, sa ešte uvidí. Môže to byť pokus narušiť jej počítačovú sieť sústredeným hackerským útokom alebo teroristickým útokom na štýl 11. septembra na budovy s kľúčovou výpočtovou technikou. Účinná by mohla byť aj taktika obštrukcií a zdržovania pri diplomatických rokovaniach. Je však jasné, že Američanom by najviac vyhovovalo zvrhnúť súčasnú iránsku vládu a nahradiť ju svojimi bábkami. To by celkom určite nebezpečenstvo plynúce z iránskej ropnej burzy zažehnalo. Američania však nemôžu veľmi počítať s rezolúciou Bezpečnostnej rady, ktorá by legalizovala vojenský vpád. Hlavne preto, že takéto riešenie by bolo proti záujmom mnohých členských štátov BR. Jednostranný útok na Irán s cieľom zvrhnúť súčasnú vládu si bude s najväčšou pravdepodobnosťou vyžadovať použitie jadrových zbraní. USA nemajú dostatočne veľkú armádu, aby mohli Irán obsadiť. Ich konvenčné vojenské sily sú napäté na prasknutie. Vzhľadom na záujmy Číny a Ruska v Iráne by takýto jadrový útok takmer iste viedol k eskalácii a k totálnej jadrovej vojne. Nie je vylúčené, že jadrový útok podnikne za Američanov Izrael. Unilaterálny jadrový útok by bol z strategického hľadiska zrejme tým najhorším, čo by mohli Američania urobiť. Po prvé, ich vojenské zdroje sú vyčerpané dvoma poslednými vojnami. Po druhé, celkom určite by to podráždilo ďalšie silné štáty. Po tretie, hlavní veritelia by mohli ako odvetu v tichosti vrhnúť na trh hory svojich dolárových rezerv, a to by USA celkom určite zabránilo financovať ich mocenské a vojenské ambície. A napokon, Irán má strategické zmluvy s ďalšími mocnosťami (Čínou, Indiou a Ruskom – tzv. Šanghajská kooperatívna organizácia) a nie je vylúčené, že tieto mocnosti by zasiahli na jeho obranu. Separátnu zmluvu má Irán ešte so Sýriou. Zapadajúce slnko Nech už bude strategické rozhodnutie akékoľvek, z čisto ekonomického hľadiska platí, že pokiaľ sa iránska ropná burza rozbehne a začne fungovať, silné ekonomické celky to úplne iste prijmú a začnú obchodovať s ropou v eurách. To povedie k demisii doláru. Kolabujúci dolár urýchli americkú infláciu a povedie k zvýšeniu dlhodobej úrokovej miery. V tomto bode bude americká ekonomika ako medzi mlynskými kameňmi, medzi defláciou a hyperinfláciou. Buď ju to prinúti siahnuť ku klasickej medicíne – zvýšeniu úrokových sadzieb za účelom deflácie doláru, čo vzhľadom na obrovské zadlženie vyvolá veľkú hospodársku krízu, zrútenie trhu s realitami, prepadnutie cien obligácií, akcií a derivátov a následnému finančnému kolapsu. Alebo zvolí opačnú cestu – infláciu. Zabráni poklesu zisku dlhodobých obligácií, utopí finanční systém v likvidite a vytlačí a napumpuje do ekonomiky obrovské množstvo dolárov. Podľa predstáv niektorých ekonómov neexistuje cesta týmto úskalím. Skôr alebo neskôr bude potrebné siahnuť buď na jedno alebo na druhé riešenie. Niet pochýb o tom, že jej šéf Federálnej rezervnej banky Ben Bernanke, bádateľ poučený veľkou hospodárskou krízou, ktorý pozná sebazničujúci efekt deflácie, zvolí infláciu. Podľa toho, čo sa naučil, každý finančný problém je dobré riešiť infláciou. Bol to koniec koncov on, kto ukázal Japonsku, ako sa boriť s deflačnou pascou likvidity. Nakoniec dôjde k tomu, k čomu nevyhnutne dôjsť musí. Americká mena sa položí. A z jej popola povstane nová svetová mena. Tá, ktorú „barbari“ v minulosti používali a uznávali: zlato. No nad americkým impériom slnko definitívne a nezvratne zapadá. Článok The Proposed Iranian Oil Bourse bol uverejnený na stránkach informationclearinghouse.info 19. januára. Voľne preložené a redakčne spracované