Vzory marginalizácie

Palestínske umenie nesie niektoré spoločné rysy, ktoré vyplývajú aj z prostredia, v ktorom vzniká a ktoré opisuje. Ak palestínski umelci maľujú scény z nejakého amerického či európskeho mesta, je málo pravdepodobné, že ich umenie vyvolá rovnako silné reakcie ako iné, otvorenejšie „palestínske“ témy. Na druhej strane by autori s „neutrálnejšími“ témami nemali zďaleka také isté problémy s vystavením, zverejnením svojich prác, ako to býva pri dielach s politicky citlivým nábojom. Palestínske umenie však získava sebe vlastný náboj, práve keď odráža unikátne palestínske témy straty, odcudzenia, útlaku, exilu, hnevu a odporu. Povedané slovami jednej z umelkýň, Samie Halabyovej, ktorá hovorí „o epickej tragédii, populácii prechádzajúcej takou veľkou tragédiou, že jednoducho napĺňa bunky umelcov“. *** Keďže mnoho zo súčasného palestínskeho umenia odráža životné skúsenosti, ktoré majú politické korene – vyhostenie a exil ako výsledok vonkajšej okupácie –, palestínske umenie je často inherentne politické. A jeho politickosť nemusí byť v Európe či USA vždy populárna. Panoráma palestínskeho umenia kladie otázky, ktoré by sme často radšej nechceli počuť. Obvinenie, že v jeho podstate ide o propagandistické umenie, je falošné. „Propaganda“ totiž znamená zámerný pokus presvedčiť iných o určitom názore. A väčšina umelcov tvorí diela, ktoré odrážajú ich skúsenosť, nie pre nejaký konkrétny cieľ manipulovať emotívne či politicky. V recenzii dvoch výstav palestínskych maliarov v USA uverejnenej v Christian Science Monitor v roku 2003 sa píše: „Hoci táto výstava palestínskeho umenia má politický podtón, jej cieľom je skôr vyjadrenie kultúrnej identity.“ Práve palestínska identita, nevyhnutne vyhranená, vytvára najväčšie napätie. Diváka, poslucháča núti vidieť desaťročia trvajúci konflikt v inom svetle, novým, neznámym, nepríjemným spôsobom. Jeden z komentátorov to opísal slovami: „Otázka Palestíny sa stala tak ťažko diskutovateľnou, tak úplne spolitizovanou, že ktokoľvek, kto pripustí jej existenciu, a tým aj „bežní Palestínčania“, je považovaný za obrancu terorizmu, antisemitu alebo oboch naraz.“ Tento postoj je trochu paradoxný. Svet súčasného umenia je stereotypne známy svojou schopnosťou prekvapiť, šokovať a zaraziť divákov. V tomto prípade sa zdá, že komplexná politická otázka je videná len z jedného uhla pohľadu na to, čo sa deje v Palestíne. Spôsob vyjadrenia mnohých palestínskych umelcov je preto vnímaný s nedôverou, alebo je jednoducho odmietaný. To je veľmi znepokojivá tendencia, keďže umenie bolo vždy na čele spochybňovania interpretácií a ich legitimity a zohráva preto dôležitú úlohu pri ovplyvňovaní sociálnych, kultúrnych i politických spôsobov myslenia. „Úlohou umenia v kultúre tak je odrážať ľudský život, ako aj revolucionalizovať ľudské myšlienky spochybňovaním autoritatívnej ,reality‘,“ píšu Mary Fifieldová a Margret Michniewiczová. Palestínske umenie je nálepkované termínmi, ktorým by sa väčšina ľudí usilovala vyhnúť za každú cenu – „podpora terorizmu“, „šírenie extrémizmu“, „glorifikácia mučeníctva“, „antisemitizmus“ či „antiamerikanizmus“. Tieto termíny vytvárajú rámec, kvôli ktorému je nemožné vystaviť palestínske umenie bez mimoriadne negatívnych asociácií, ktoré sú však nielen úplne mylné, ale v kontexte umenia ako takého aj bezobsažné. *** S napätím ohľadom politiky v umení súvisí druhá pozícia, ktorú zaujíma očividne „politické“ umenie. Existuje silná tendencia predpokladať, že umenie s otvorene politickým obsahom obetuje estetiku v mene väčšej nacionalistickej či propagandistickej myšlienky. Hoci to pre časť politického umenia nepochybne platí a hoci takéto tendencie v palestínskom umení existujú (rovnako ako v umení ktoréhokoľvek iného regiónu), v žiadnom prípade to nemožno vzťahovať na celé palestínske umenie. Tento druh esencializmu nanucuje palestínskemu umeniu „negatívnu“ kategorizáciu a odsúva ho do podriadeného postavenia, mimo sféru seriózneho hodnotenia. Takýto prístup však poukazuje nielen na zlé pochopenie súčasného umenia Palestíny, ale aj na jednoduchý nedostatok informácií o ňom. Na prácach mnohých autorov možno vidieť, že estetika nebola obetovaná, že autori boli schopní vyjadriť „politické“ pocity, ako je odpor, viera v slobodu a podobne, vysoko sofistikovaným, esteticky rigoróznym a intelektuálne stimulujúcim spôsobom. Politická povaha palestínskeho umenia v najbližšej budúcnosti pravdepodobne nezanikne. Aj keby sa palestínski umelci cielene rozhodli vyhnúť sa vo svojom umení politike, ak budú opisovať svoje ľudské, osobné skúsenosti, nevyhnutne v nich bude aj politika. Vera Tamaliová, palestínska umelkyňa, opisuje umenie svojej krajiny týmito slovami: „Mnohé z prác… nie sú priamo politické. Sú však politické v tom zmysle, že chceme povedať príbeh o tom, čo sa deje v Palestíne. Ľudia ignorujú fakt, že existujú Palestínčania, ktorí majú rovnaký potenciál ako ľudia inde vo svete, že Palestínčania sú ako iní ľudia, že dokážu žiť, dokážu vytvárať umenie a hudbu.“ *** Pri prehliadke palestínskeho umenia sa často objavuje aj otázka „rovnováhy“. Mnohí palestínski umelci vystavujúci v Spojených štátoch sú často žiadaní, aby vystavovali spolu so židovskými či izraelskými umelcami. Z času na čas sa objavujú plány vytvoriť výstavu, na ktorej palestínski a izraelskí umelci vytvárajú umenie, sledujúc spoločnú špecifickú tému. Často však ide len o to, aby palestínske umenie „neviselo samo vo vzduchu“, aby bolo konfrontované, vysvetlené či „vyvážené“ rovnakým predvedením židovského či izraelského umenia. Na tomto „vyvažovaní“ je však zvláštne to, že z kurátorského či umeleckého hľadiska nemá vlastnú hodnotu. V žiadnom inom prípade by kurátor nesúhlasil s tým, že dynamizujúcou silou výstavy je rovnováha. Samozrejme, politické podtóny a nadtóny palestínskeho umenia sú také silné, že je ťažké ukázať práce len na základe ich umeleckej hodnoty. Umelecká tvorba je najčastejšie chápaná ako vyjadrenie osobných alebo kolektívnych skúseností, ktoré majú hodnotu preto, že existujú, nie preto že sú na správnej či nesprávnej strane určitej konkrétnej otázky, alebo preto, že prinášajú „vyvážený“ prístup k zážitku. *** S otázkou rovnováhy je spojená určitá naivita objavujúca sa v tejto súvislosti najmä v umení. V USA i Európe je zrejmá dobre mienená, no pomýlená snaha organizátorov umeleckých podujatí pokúsiť sa využiť nadkultúrnu moc umenia na „vytvorenie mieru“ či „premostenie priepastí“. Naivita sa prejavuje najmä v nádeji, že aj palestínski a izraelskí maliari sú schopní spolu maľovať, spievať či hrať hudbu, dosiahne sa tým niečo, čo priblíži koniec konfliktu. Hoci existujú kanály, ktorými umenie silne komunikuje naprieč hranicami jazykov a etník, v tomto konkrétnom prípade ide o omnoho zložitejšiu otázku, než je spájanie dvoch rozličných pohľadov v umení. Pre palestínskeho umelca je kľúčovou vecou definujúcou osobnú skúsenosť nelegálna izraelská okupácia trvajúca už desaťročia. Ukázať prácu palestínskeho umelca bok po boku izraelského realitu nezmení. Bohužiaľ, týmto spôsobom sa dokonca vytvára nový kontext umenia a sily, interpretácie, ktorá nebola nikdy zámerom samého umelca. Dôvodom je, že tieto symbolické gestá „jednoty“ prichádzajú takmer výlučne vtedy, keď má ísť o vystavenie palestínskeho umenia – ktoré akoby nikdy nemohlo stáť samo, ako vyjadrenie samo o sebe, ale len v protiklade k izraelskej interpretácii. Mnohých palestínskych umelcov to frustruje. Dilemu riešia rôznymi spôsobmi. Niektorí sa rozhodli, že nebudú za žiadnych okolností vystavovať spolu s izraelskými umelcami. Iní sú ochotní akceptovať partnerstvo v prípade, ak je dotyčný izraelský umelec jednoznačne proti okupácii a rozumie ich interpretácii palestínskej skúsenosti. Iní si vybrali nevystavovať otvorene politické práce, alebo zverejňovať iba diela volajúce po mieri, čo je pocit, ktorý prežívajú aj ich izraelské náprotivky. *** Pri popularizácii palestínskeho umenia za hranicami zohráva rozhodujúcu úlohu inštitucionálne financovanie. Mnohé umelecké inštitúcie (najmä v USA) závisia od bohatých sponzorov a podporovateľov. Na financie sa však viažu určité očakávanie sponzorov, pokiaľ ide o smerovanie a obsah podujatí. Sponzori sú ešte opatrnejší v prípade, že je podujatie určené pre širokú verejnosť. V prípade palestínskeho umenia hrozí, že odkazom vnímaným verejnosťou bude glorifikácia terorizmu či antisemitizmus – obe témy sú v západnej verejnej sfére neprijateľné. *** Umenie dokáže komunikovať odkazy spôsobom, ktorému sa žiadne iné médium nevyrovná. Súčasné palestínske umenie zachytáva široké spektrum ľudskej skúsenosti exilu, dezorientácie, odcudzenia, vyvlastnenia, odporu, i nádeje. Je hlboko reflexívne, vysoko introspektívne, vyzývavé, plné nádeje i zúfajúce, osobné, komplexné a nadovšetko ľudské. Spracované podľa Jessica Robertson Wright: Contemporary Palestinian Art: Moving from the Margins (marec 2006)