Občianska spoločnosť: po Novembri mráz

Desaťročia volieb nás naučili, že aj tie najtransparentnejšie a priame formy reprezentácie môžu byť ovplyvnené nedemokratickými inštitúciami, ktorým sa darí v pozadí volených štruktúr. Vo vnútri štátu to je byrokratický aparát a skrývané záujmy, okolo neho sú to tlaky podnikateľských skupín a z globálneho hľadiska medzinárodné inštitúcie, ktoré nevolí nik. V demokracii treba byť vždy bdelý, lebo inštitúcie nikdy nie sú dokonale demokratické. Demokratická sila občianskej spoločnosti je dôležitá jednak ako obrana pred byrokratickou tyraniou a základ pre politickú rovnosť a verejnú kontrolu, jednak ako demokratická obrana pred nedemokratickými silami zvonka, ktoré dlhodobým pôsobením znižujú význam slobodných volieb. K zmenám každodennou aktivitou Schopnosť občianskej spoločnosti plniť tieto úlohy sa menila. Západná i východná Európa zažila za posledných tridsať rokov vrcholy spojenia občianskej spoločnosti a demokracie, ale v poslednom čase prežívame skôr jeho úpadok. Vrcholom boli na Západe sociálne hnutia vyrastajúce z občianskej spoločnosti v 70. rokoch a na Východe rôzne disidentské štruktúry v 80. rokoch, ktoré viedli až k nežnej revolúcii. Ich spoločným znakom bol koncept občianskej spoločnosti, ktorá nie je len „inou sférou“, ale zdrojom demokratickej spoločenskej zmeny. Zdá sa, že ľudia si znovu začínajú uvedomovať tento rozmer občianskej spoločnosti. Napríklad víťazstvo španielskych socialistov v marci 2004 v súboji s ľudovcami, ktorí podporovali vojnu proti Iraku, nebolo len výsledkom straníckej aktivity. Bol to aj výsledok schopnosti protivojnových hnutí mobilizovať verejnosť, akú tradičné stranícke štruktúry nemajú. Typickým znakom spoločenských hnutí v 70. rokoch bolo úsilie o zmenu mimo štátnych štruktúr. V rodinách, v medziľudských vzťahoch, v práci, na sídliskách, teda všade, kde spolu žijú obyčajní ľudia, aj v medzinárodnom meradle. Dokonca im išlo nielen o zmenu vo vzťahoch medzi ľuďmi, ale aj vo vzťahu ľudí k svojmu okoliu. Feministické iniciatívy sú najlepším príkladom, ale na princípe „zmena sa začína tam, kde práve si“, stáli v tom čase aj iné, napríklad mierové hnutia. Ľudia odmietli vedome udržiavať vzťahy produkujúce nespravodlivosti, na ktorých sa vlastne sami podieľali. Napríklad v prípade žien išlo o vzťahy, ktoré im ubližovali, ale ony ich dovtedy trpeli. Drobné aktivity na odstránenie každodenného utrpenia sa stali základom pre nátlak na systémovú zmenu politiky. Keď chceli presadiť väčšie verejné financovanie starostlivosti o deti, sami si ju začali organizovať. Keď chceli zrušiť základne s jadrovými zbraňami, obkľúčili ich, keď chceli zákon o ochrane zdravia pri práci, odmietli pracovať v škodlivom prostredí. V tom momente sa ukázalo, že občianska spoločnosť má moc dosiahnuť zmeny v štáte. Túto silu ľudia často využívali, aby vlády plnili svoje predvolebné sľuby. Občania – nositelia demokratizácie Takto občianska spoločnosť presadzovala demokraciu v jej pôvodnom význame: vláda ľudu. Vytvorili sa aktívne prepojenia medzi občanmi a ich politickými reprezentantmi. Aj disidentské štruktúry v strednej a východnej Európe v 80. rokoch išli za hranice klasického vzťahu občianskej spoločnosti a demokracie. Z pasívneho ochrancu pred štátnou mocou sa stal aktívny činiteľ politických zmien. Nezávislé štruktúry na báze vzájomnej pomoci a autonómie sa – hoci nie vždy zámerne – stali vyzývateľmi oficiálnej moci. V totalitnom štáte sa totiž už výsmech považoval za politickú aktivitu. Džezové kluby v pražských pivárňach, neformálne stretnutia na budapeštianskych plavárňach a celá tá „sieť vzájomných sympatií“ v strednej Európe živila politickú revoltu. Aj „vďaka“ represívnym reakciám štátu, aj vďaka vlastnej vytrvalosti a morálnej integrite položili tieto občianske iniciatívy základ pre demokratický boj na Východe. Táto skúsenosť posilnila premenu občianskych demokratizačných aktivít na demokratizáciu politickej moci. Trh oslabuje demokraciu Obe tieto skúsenosti prepojenia občianskej spoločnosti a demokracie záviseli od existencie podmienok, ktoré boli vtedy považované za samozrejmosť, a na Západe sa nimi dokonca pohŕdalo. Dnes ich ničí neregulovaná trhová ekonomika. Na Západe občianska spoločnosť presadzovala svoje ciele cez existujúce sociálnodemokratické štruktúry na národnej i lokálnej úrovni, ktoré sa verejne hlásili k obhajobe sociálnej spravodlivosti a ktoré boli čiastočne od podpory občianskych štruktúr, napríklad odborov, závislé. Sociálnodemokratické inštitúcie sa stali – často veľmi zamotaným či zablokovaným – spojivom medzi občianskou spoločnosťou a politickou mocou. Na Východe zas občianska spoločnosť ako zdroj demokratických zmien závisela od voľných foriem solidarity, hodnôt vzájomnej pomoci a subkultúry sociálnych vzťahov, ktoré by odmietali tak byrokratický kolektivizmus oficiálneho komunizmu, ako aj komerčný sebecký individualizmus povzbudzovaný kapitalizmom. V západnej Európe privatizácia, deregulácia a všeobecný útok proti verejným službám oslabila vplyv občianskej spoločnosti na politické inštitúcie. Privatizácia všetkého vedie k oslabovaniu, ba až likvidácii dialógu v rámci štátnych (verejných) štruktúr, čo stavia hrádzu medzi občiansku spoločnosť a politickú moc. A toto všetko marginalizuje občiansku spoločnosť ako zdroj moci, dokonca občas umožňuje ju zneužívať na legitimovanie čoraz viac nedemokratického štátu. Nekontrolovateľný charakter trhovej ekonomiky vo východnej Európe znemožňuje sieťam, ktoré viedli k nežnej revolúcii, pretrvať ako spoločenské inštitúcie presadzujúce demokratizáciu. Autonómne občianska spoločnosť existuje naďalej. Má však už len malý vplyv na politickú moc. Úryvok z textu Civil Society, Democracy and Power: Global Connections na stránke Transnacionálneho inštitútu (www.tni.org). Redakčne spracované. Autorka je šéfredaktorka britského časopisu „zelenej ľavice“