Sme poslušné kolieska v strašnom súkolí, čo sme vtedy neboli

Prieskumy verejnej mienky poukazujúce na to, aké percento národa by dnes volilo návrat k socializmu, vo mne vždy vyvolávali sporné pocity. Najviac zo všetkého prevládol pocit, že národ, ktorý vo veľkej miere banuje za starými časmi, je vygumovaný. So znechutením som sledovala náreky dám v zrelom veku – neviem, prečo sa mi zliali do predstavy tváre s chrupom v dezolátnom stave, hovoriacej silným dialektom – o tom, že „vtedy bolo dobre, lebo všetci mali prácu a mlieko stálo dve koruny“. Prijímala som to ako určitým spôsobom nechutnú súčasť slovenského koloritu v presvedčení, že mne je všetko absolútne jasné a perspektívu štúdia za veľkou mlákou by som za dvadsaťhalierové rožky nikdy nevymenila. Ale ako to vlastne bolo za komanča? Prichádzajúca puberta sa u mňa prejavovala tak, že som síce začala ničiť nervy rodičom, nikdy ma však nelákalo preskákať celú noc pri heavy metale a následne tresknúť dopitú fľašu vodky o najbližší múr, prípadne pokresliť autobus alebo kradnúť svojim drobnejším spolužiakom vreckové. Zrazu som zostávala celé noci nalepená na „štvavých vysielačkách“, dychtivo čítala noviny, či sa v nich nenájde predsa len niečo nádejné, mojimi idolmi sa stávali nebojácne kresťanské rodiny so vztýčenými hlavami navštevujúce kostoly. A bola som vnútorne zdesená z toho, že existuje niečo také ako ŠTB, a bola som zvláštne hrdá, keď som sa dozvedala o hrdinoch, ktorí sa neváhali upáliť, nechali sa zavraždiť, zatvoriť, produkovali duchaplné pamflety burcujúce proti ničote, ktorá nás obklopovala. Postupne definitívne padla akási clona a mne sa začal otvárať nový vnútorný svet. Odrazu som dokázala naplno vnímať krásy prírody (čo na povinných pionierskych prechádzkach možné bez ďalšieho rozoberania nebolo), zisťovala som, že spomínané rodiny majú na návštevu kostolov hlbšie dôvody. S novým informáciami z rôznych zdrojov som si začala uvedomovať, že vlastne nič neviem, ale bolo to krásne spoznávanie. Vtedy som však nevedela, čo s tým. Pripadala som si ako nepodarené koliesko v ložisku, ktoré nevie zapadnúť do svojho pripraveného miesta, to koliesko však bolo v duchu hrdé, že nezapadlo. Ale myslím si, že som nebola jediné také koliesko. Boli nás tisíce, desaťtisíce. Určite nás bolo veľa, pretože potom, keď prišlo to, čomu sa hovorí nežná revolúcia, sa tento vnútorný pozitívny svet, plný ideálov tisícok koliesok, zrazu akoby zhmotnil a údajne ho bolo možné priam krájať na námestiach. A drvivá väčšina si začala hľadať svoje nové miesto a novú tvár. Prípadne pravé miesto a pravú tvár. Zvrátenosť dnešnej doby Ešte predtým som sa čudovala ľuďom zo Západu, ktorí obdivovali náš systém, ktorý sme my nenávideli. Dnes ich, bohužiaľ, začínam chápať. Vždy, keď boli u nás príbuzní z iného sveta a my sme sa na čokoľvek sťažovali, akoby to nechceli pochopiť. Už vtedy som získavala podozrenie, že oni vedia niečo, o čom ja nemám ani potuchy. Ako keby chceli povedať, že stáť v rade na nejaké bon pari je vlastne smiešny „problém“. Ako keby chceli povedať, že to, čo prežívajú oni, tiež nie je bohviečo. Ale buď boli takí uvedomelí, že čušali, alebo takí obalamutení, že nedokázali formulovať svoje myšlienky a postoje. Dnes sa prikláňam skôr k druhej alternatíve. Áno, to bol ten rozdiel medzi nami: my sme boli zapálení, diskutujúci, bojovo naladení, pripravení zmeniť svet, ktorý sme akurát teraz meniť nemohli, lebo sme stáli v rade pred obchodom, oni boli bez iskry, síce spokojní, ale vyhasnutí, hoci aj prišli na super aute a my sme mali v garáži Škodu 100 L. Dnes už si teda aj my môžeme kúpiť čokoľvek, hrabať sa vo výpredajoch, ísť na dovolenku na vysnené miesta, nečakáme v poradovníkoch na autá, ba ani na tie betónové králikárne už nie sú. Niekedy si položím otázku, ako sa mi podarilo zaradiť sa do tohto nového spoločenského poriadku. Mám byť smutná, pretože sa mi nepodarilo stať sa majiteľkou nejakého miniimpéria produkujúceho závratné zisky? Mám chodiť s hlavou hrdo vztýčenou, pretože nepatrím k tým, ktorí čakajú na mesačnú sociálnu dávku a rátajú každú korunu, a predsa len sa mi čo-to podarilo nadobudnúť? Chápete, čo teraz vlastne robím? Všetko a všetkých meriam peniazmi. Práve v tomto je zvrátenosť dnešnej doby. Zaraďujeme sa do sociálnych skupín podľa výšky príjmu. Nestretávajú sa priatelia tenisu, priatelia literatúry, priatelia technického pokroku, priatelia sťahovavých vtákov. Človek dosiahne určitý status, určitú farbu kreditnej karty a odrazu sa stáva priateľom dobrého vína, obrazov a squashu celkom automaticky. Nie je to srdcová záležitosť. Ide o zmätočné zoskupovanie ľudí, ktorí si vlastne nie sú ničím blízki. Sú hlúpi, múdri, šikovní, grambľaví, hašteriví, tolerantní, s vkusom aj bez neho, nemajú spoločnú tému na rozhovor. Napriek tomu dokážu spolu existovať a dlho do noci švitoriť. Ich témy sú však ľahučké, konverzačné, instantné. Ako úsmev mojich príbuzných zo Západu. Už sme manipulovateľní Keď som v minulosti chcela navštíviť rodinu, jednoducho som sadla na vlak a ten ma vyfľusol na príslušnej stanici. Cena lístka nehrala žiadnu rolu. A keď sa predsa len nenašlo v peňaženke dosť drobákov, kúpila som si lístok len po predchádzajúcu stanicu, ale nebola som taká hlúpa, aby som na nej aj vystúpila. Dnes rozmýšľam úplne inak. Chcem ísť na návštevu, ale zrátam si, čo ma to bude stáť. Vyrátam si konkrétnu sumu za benzín a – aj by som ju možno mala, ale istá nová, doteraz nepoznaná funkcia v mojom mozgu povie: je to priveľa, využi tú sumu racionálnejšie. Nie som si istá, či to, že cena lístka nikdy nehrala žiadnu rolu, bolo tiež súčasťou toho, že sme všetci žili na údajný dlh našich chudákov detí. Ale vari dnes už nežijeme na dlh? Je pravdou, že dnes súkromný sektor vytvára veľkú časť príjmov štátneho rozpočtu. Ale veď tí istí ľudia aj predtým niekde pracovali a vytvárali nejaké hodnoty. Vari nesedeli doma toľkí ako dnes? Novú funkciu svojho mozgu si jasne uvedomujem a márne sa jej bránim. Prišla s „novou“ dobou a s ňou zmizol môj malý duchovný, trochu naivný svet. Asi sa naozaj rozkrájal v tých revolučných dňoch a jednoducho už ho niet. Svet spätý s prírodou, umením, spoznávaním, s krásnymi ľuďmi s veľkým srdcom, s ohmatávaním duchovna. Chcela by som vedieť, či teraz niekde nad glóbusom ešte stále sedí ten „slizoš“, ktorý údajne robil experiment s masami. Potreboval ich mať úplne zmanipulované a osprostené. V mojom prípade urobil experimenty dva. Jeden v komunizme, keď sa mu však namiesto pokornej ovečky podarilo vyprodukovať už v útlom veku div nie odbojára, ochotného bojovať proti čomukoľvek, čo mu siahne na jeho duševnú slobodu a obetovať pre to čokoľvek. Samozrejme, to nebolo jeho cieľom, tak na mne skúsil druhú alternatívu. Stačilo pár rokov a má ma tam, kde chcel. Som manipulovateľná vidinou peňazí, drahšej dovolenky, nového auta. A na kostol, čítanie, rozhovory s priateľmi už nemám čas. Nie že by som bola zrazu proti takýmto aktivitám, len keby toho času bolo. A s rojkami už vôbec nestrácam čas, akoby ma ťahali do nejakej priepasti… Som fantasticky fungujúcim kolieskom v tomto novom strašnom súkolí. (Dúfam že v Jednote ešte je tá akcia na Danone Straciatella. Len za osem korún. No – za facku.) Prebrané z www.koxo.sk, upravené