Ohliadnutie za slovenským štátom z rokov 1939 – 1945 možno začať najvšeobecnejším konštatovaním, že ľudský život, ktorý tvorí dejiny, je taký mnohotvárny, že sa ho nepodarí spútať do žiadneho ideologického zovretia. Ľudia si opakovane vymýšľajú ideologické modely, ktoré na nejaký čas aj môžu vysvetľovať spoločenské udalosti, ale skôr alebo neskôr sa prežijú, nedokážu vysvetliť ďalší vývoj a stávajú sa brzdou. Slovenský štát vznikol pred 65 rokmi a zanikol takmer pred 60 rokmi, po celý čas sa naň najmä v oficiálnej publicistike nadáva, a predsa akési neznáme nutkanie spôsobuje, že sa o ňom píše nanovo a nanovo. Slovenský štát vyvoláva mnoho otázok, ale veľmi dôležitá je asi jedna – aký je vzťah medzi dnešnou Slovenskou republikou a Slovenským štátom z rokov 1939 – 1945. Ich vzťah naznačuje už terminologický rozdiel v označení. Dnešné Slovensko sa nazýva republikou, Slovensko z rokov 1939 – 45 sa nazývalo štátom, hoci v skutočnosti bolo tiež republikou, konečne malo svojho prezidenta. Republika je právnickým občianskym označením, štát je označením, ktoré mieri na transcendentno. Najlepším súčasným príkladom je štát Izrael. V skutočnosti je Izrael tiež republikou, má svojho prezidenta, má svoj parlament, ale počuli ste alebo čítali niekedy názov Izraelská republika? Podobne Slovenský štát z rokov 1939 – 1945 svojím označením „štát“ chcel vyjadriť ambíciu stáť nad terminológiu občianskej vedy. Druhou stranou snahy o transcendentnú dimenziu je aplikovanie transcendentných morálnych kategórií na Slovenský štát. Nuž ale transcendentným morálnym kategóriám Slovenský štát – zdá sa – nevyhovel. Kedysi patrilo do súťaže O zlatú mrežu už samotné obhajovanie jeho vzniku. Dnes je v publicistike celkom akceptovaný názor, že v marci 1939 bolo vyhlásenie štátu pragmatickým riešením, pretože všetky ostatné riešenia boli horšie. Predstavitelia slovenského štátu si však mali byť vedomí, že ide iba o menšie zlo a zlo nemali svojimi rozhodnutiami ešte zväčšovať. Spojenie s českým národom v roku 1918 nám umožnilo vytrhnúť sa z maďarského štátu a pozdvihnúť sa na vyšší stupeň štátnosti. Keď sme sa my ocitli v marci 1939 zhodou historických okolností v priaznivejšom postavení ako Česi, nemali sme vyháňať Čechov zo Slovenska do Čiech. Práve naopak, Slovenský štát mal zdôrazňovať svoju pragmatickú povahu, dokonca ako útočisko aj pre Čechov. Na rozhodnutiach elity slovenského štátu ešte aj dnes vidieť, že najviac jej chýbala zahraničnopolitická rozhľadenosť. Slovenský štát mal približne polovičný počet obyvateľov ako dnešné Slovensko, ale hneď na začiatku si to rozhádzal so všetkými susedmi s výnimkou Nemecka. Čechov žijúcich na Slovensku vyháňal do Čiech. Slovenskí vojaci vstúpili po boku nemeckej armády do Poľska v septembri 1939. S Maďarskom sme viedli malú vojnu. Tu jedine možno priznať Slovenskému štátu poľahčujúcu okolnosť, pretože vojnu začalo Maďarsko. Slovensko vypovedalo vojnu USA aj Sovietskemu zväzu. Slovensko príliš ľahko a rýchlo podľahlo tlaku Nemecka a predbiehalo sa s inými v tvrdosti opatrení proti Židom. V pamäti ľudí zostal Slovenský štát ako ekonomicky úspešný v tom zmysle, že sa dokázal postarať práve o chudobnejšie vrstvy. Väznenie komunistov bolo za Slovenského štátu „fešácke“ v porovnaní s väznením nekomunistov za komunizmu. Dokonca ani v umení to nebolo hluché obdobie. Romány Jozefa Cígera-Hronského, aj keď boli napísané neskôr, ale inšpiračne kotvia v Slovenskom štáte. Rovnakú inšpiračnú základňu má vrcholná hudba Eugena Suchoňa. Poézia Valentína Beniaka, či Karola Strmeňa víťazne znesie porovnanie s neskoršou socialisticko-realistickou poéziou. Slovenský štát vznikol tak, že ideové a politické hnutie, ktoré bolo síce silné na Slovensku, ale nebolo väčšinové, sa vplyvom historických okolností odrazu stalo na Slovensku vládnucim. Budovalo na vypätom nacionalizme a vypätý nacionalizmus doviedol Slovenský štát do konfliktu so všetkými susedmi, aj s dôležitými sociálnymi vrstvami vo vnútri štátu až natoľko, že Slovenský štát sa po vojne neudržal, ani keby sa chcel politicky prispôsobiť opäť svojmu okoliu. Hanebnou kapitolou slovenského štátu je prenasledovanie Židov. V obvyklej publicistike prenasledovanie Židov vystupuje vo forme abstraktných čísel o počte deportovaných a zavraždených, o množstve odobratého majetku, o iných občianskych obmedzeniach. Ale v slovenských archívoch a múzeách je množstvo dokladov o ľudskom utrpení veľmi osobnom a veľmi drásavom. Plátené židovské hviezdy vyzerajú inak na zažltnutých novinových fotografiách a inak v archívnych škatuliach, kde si ich môžeme ohmatať a vžívať sa do pocitov ľudí, ktorí si ich museli prišívať na kabát a bez nich sa nemohli objaviť na ulici. Alebo v inej archívnej škatuli listy mladej židovskej dievčiny kdesi zo stredného Slovenska, ktorá písala na akýsi štátny orgán, aby jej dovolili presťahovať sa do iného slovenského mesta k svojej matke, pretože medzi Židmi sa šepkalo, že ich začnú vyvážať zo Slovenska kamsi preč, kde sa ocitnú na milosť a nemilosť Nemcom, a ona by vtedy chcela byť po boku svojej matky, ktorá by útrapy vyvážania sama neprežila. Ľudskú veľkosť onej dievčiny nezmenšuje ani viac než polstoročné ležanie jej listu v archívnej škatuli. Dnes je oprávnené, ale aj ľahké a politicky korektné vyčítať Slovenskému štátu prenasledovanie Židov. Kde však hľadať vysvetlenie, že v dobe Slovenského štátu sa proti prenasledovaniu Židov verejne vyslovili prakticky iba katolícki biskupi. Ich pastiersky list z marca 1943 bol nedokonalý, málo radikálny, ale zároveň jediný. Hlavná opozičná sila, Komunistická strana Slovenska, existujúca v ilegalite, nevydala počas slovenského štátu jediné vyhlásenie odsudzujúce protižidovské opatrenia. Vtedajšia liberálna inteligencia, majúca aj vtedy prístup do médií, či domácich alebo zahraničných, sa nezmohla na žiadny počuteľný protest proti prenasledovaniu Židov. Zato mnohí z jej členov si po vojne veľmi rýchlo našli cestu medzi komunistov a zase sa nezmohli na odpor proti prenasledovaniu nekomunistov. To isté platí o dokumentoch SNR, ktorá vznikla na základe Vianočnej dohody z roku 1943. Nuž také sú naše dejiny. Kto ich dokáže ideologicky zaškatuľkovať? A vzťah medzi dnešnou Slovenskou republikou a Slovenským štátom? Slovenský štát bol najdôležitejším poučením, lekciou pre dnešnú Slovenskú republiku. V dobrom aj v zlom.
Autor je právnik
