Musíte dobrovoľne písať, alebo dobrovoľne musíte písať? – Slovo „musím“ je zákerné, zákerné je aj slovo „dobrovoľne“. Keď niečo NAOZAJ chcem, keď chcem „z celej duše“, chcenie je musenie. Presne to vyjadril Luther: „…tu stojím, nemôžem ináč.“ Písať teda chcem aj musím, musenie a chcenie splývajú a podmieňujú sa. Čo robíme preto, lebo musíme a chceme zároveň, robíme „autenticky“. Kde sa chcenie a musenie rozchádzajú, „autenticita“ sa stráca: napríklad pri písaní „na objednávku“, z povinnosti atď. V jednom z textov, ktoré si čitateľ môže pre seba objaviť vo vašej najnovšej knižke nazvanej Kompost, píšete, že pánboh je hlavný hygienik vesmíru. Má spisovateľské remeslo aj hygienické poslanie? – Druhá otázka dosť súvisí s prvou. Ak niečo chcem aj musím zároveň, robím to pre (akúsi) potrebu, ktorej nemusím rozumieť, ale sýtim ju, ako sýtim ostatné potreby. Keby som prestal jesť, zomrel by som. Sýtenie potrieb je teda údržbou života a zdravia. Ak potrebujem písať, písanie je pre mňa hygienicky dôležité. Ak chcem a musím čítať, aj čitateľstvo je hygienicky dôležité. Bez čítania by som stratil veľa z hodnoty svojho života. Prečo? Neviem presne. Ani keď zomierate na nedostatok vitamínu, neviete presne, ako a prečo zomierate. Písanie a čítanie produkuje pisateľsko-čitateľskú komunitu, ktorej hranice sú ťažko zistiteľné a veľmi neurčité. Catullus nemohol šípiť, komu pomôže v dvadsiatom storočí. Pisatelia aj čitatelia do komunity prispievajú, hoci len neisto vedia, ako. Veria, že to nerobia zbytočne. Píšem aj čítam ako člen pisateľsko-čitateľskej komunity. Viera v jej efektívnosť a zmysluplnosť je dôležitá hodnota. Na inom mieste spomínanej knihy píšete: „Ľudia sú strážcami problémov, ako sú kňazi strážcami božského náradia.“ Čoho strážcami sú spisovatelia, ak sú vôbec aj strážcami, a nielen „prienikmi mnohonásobných spredmetnení“? – Sokrates a Ježiš urobili dôležitý objav, myslím si, že najdôležitejší psychologický objav. Ľudia nevedia, čo robia, nevedia, čo vedia. Všetci, nielen spisovatelia, cítia, že sú nielen „súkromníci“, ale aj posli: nesú NIEČO, hoci nevedia, čo. Napríklad, každý z nás nesie svoj genóm, ktorého skladbu nepozná. Nesieme „mémy“, archetypy, implicitné aj explicitné poznatky atď. Píšuci ľudia sú posli. Niekto nesie posolstvo nezodpovedne, iný sa stará, aby NIEČO doručil. Niekto sa snaží uhádnuť, čo nesie, iný si myslí, že „vie“, čo nesie, hoci sa mýli, ešte iný sa ani nepokúša spoznať zmysel posolstva. Koho máte radšej: spisovateľa Ivana Žuchu, alebo toho Ivana Žuchu, ktorý pôsobí ako profesor psychiatrie? – Neviem odpovedať. „Mať rád“ má veľa rôznorodých významov a významy sa menia aj v čase, závisia napríklad od veku atď. Napríklad „byť učiteľom“, „byť psychiatrom“ sú takmer kaleidoskopicky pestré role a emočný vzťah k nim je tiež akýsi kaleidoskopický. Mali ste niekedy pocit, že skúsenosti psychiatra vás pri „vykonávaní profesie“ spisovateľa vyrušujú? – „Byť psychiatrom“ je žriedlo mimoriadnych skúseností. Napríklad možno nazrieť do „hraničných“ udalostí a procesov rôzneho druhu. Niektoré z nich sú otrasne tragické, iné sú brutálne, veľa je komických, veľa je takmer nadľudsky nežných atď. Ich teoretická reflexia je občas pôsobivá, dá odborníkovi pocit, že sa v tom „vyzná“, napríklad osvojí si náuku o obranných mechanizmoch duše, ale občas schematizmus reflexie a teórie produkuje odbornícku hlúposť a zužuje chápavosť a vnímavosť. Myslím si, že psychiater vidí ľudí dvojznačne ako pri pozorovaní Neckerovej kocky. Raz ich pozoruje ako „objekty“ odbornej teórie, inokedy ako súčasť sveta, v ktorom slobodne žijeme, a dva spôsoby videnia sa striedajú akoby „slobodne“. Takéto striedanie „uhlov pohľadu“ je príjemné. V ktorej dennej fáze prcihádza čas vášho písania? Utíchne vo vás dovtedy zhon a hluk všedného dňa? – Odborné písanie sa časuje podľa potreby a programu povolania a pracovných povinností. Neodborné, osobné písanie je súčasťou môjho rána. Keď sa okúpem a osprchujem, „píšem“: každodenne, aj na dovolenke v zahraničí. Ak včas ráno cestujem, vstanem skôr, aby som mohol „písať“. Prečo? Lebo chcem a musím (podľa odpovede na prvú otázku). Občas píšem chvíľu podvečer: ak sa naladím. To nemusím a chcem len podmienečne. Komplikuje, alebo naopak uľahčuje komunikáciu s kolegami váš spisovateľský postreh? – Neopovažujem sa hovoriť o „spisovateľskom postrehu“. Neviem, či ho mám, či sa líši, ak ho mám, od iných postrehov. S kolegami komunikujem ako s kolegami odborníkmi alebo ako s kamarátmi, písanie do svojich kolegiálnych vzťahov nemiešam. Považujem ho za svoju súkromnú záľubu, dokonca za súčasť svojho intima. Komu dávate čítať svoje texty prv, než ich ukážete verejnosti? Ukazujete ich aj kolegom? – Texty, ktoré ponúknem na uverejnenie, musia prejsť oponentúrou pracoviska, ak sú odborné. To je formalizovaná, povinná procedúra. Neodborné texty neukazujem nikomu, len občas a okrajovo dcére. Aj pri ponuke na uverejnenie musím prekonávať veľa zábran, odkladám. V priebehu vašej psychiatrickej praxe ste sa určite stretli s pacientmi, ktorí svojim vnútorným „démonom“ dali takpovediac literárnu podobu. Obstáli by niektoré takéto výtvory na scéne súčasnej slovenskej literatúry? – Je dobre známe, každý psychiater sa s tým stretáva: psychická poruchovosť alebo choroba aktivuje potrebu tvoriť: písať, kresliť a maľovať. Písomné a výtvarné produkcie duševne poruchových alebo chorých závisia od nadania. Ak má osoba nadanie, duševná porucha alebo choroba môže byž podnetom pre jeho občas eruptívnu aktiváciu a pre produkciu mimoriadnych diel. Porucha alebo choroba nielen podnecuje, ale dodáva pôsobivé námety a nápady. Ak nadanie chýba, produkcie poruchových alebo chorých sú banálne, nezaujímavé ako produkcie nenadaných zdravých, ak sa na ne pozeráme ako na „umelecké diela“. Môžu upútať psychiatra, lebo vyjadrujú symptómy. Občas možno vo svete duševne poruchových alebo chorých nájsť artefakty, ktoré by strpeli porovnanie s profesionálnymi dielami. Arteterapia, teda využitie umeleckej kreácie pri liečbe, dokazuje všeobecné „terapeutické“ účinkovanie umenia. Produkcia aj konzumácia umenia VŽDY sýti hladné potreby. Keď sme „experimentálne“ predložili „pokusným osobám“ (psychiatrom a študentom) fragmenty textov, ktoré spísali profesionálni umelci a pacienti psychiatrického zariadenia, a probandov sme požiadali, aby ich rozlíšili, zistili sme, že rozlišovacia schopnosť je veľmi chybová. V čom vidíte najväčšie nedostatky dnešných slovenských autorov? – Myslím si, že „dnešní slovenskí autori“ sú veľmi rôznorodí. Neopovážim sa pripísať im spoločný „nedostatok“. Ak mám na autora názor, považujem ho za laický. Nepovažujem sa za odborníka na „slovenskú literatúru“. Myslím si, že hocikto má právo NEMAŤ názor. Je veľa autorov, o ktorých nemám názor. Názor je dôsledok stretnutia ako zaľúbenie sa. Keď nepríde relevantné stretnutie, nepríde ani názor. O ktorých svojich spisovateľských nedostatkoch vôbec nepochybujete? Otázka ma priviedla do rozpakov. Nepoznať svoje nedostatky sa môže vykladať ako nafúkanosť alebo hlúposť. Rozsah môjho uverejneného nie odborného „diela“ je primalý a má primálo ohlasov, aby som svoje „pocity“ mohol konfrontovať s úsudkami odborníkov a laických konzumentov. Som neschopný spísať súvislé dlhšie rozprávanie, napríklad románové. Pokusy by sa mi rozpadali a nudili by ma. Je to nedostatok? Ako dlhoročný učiteľ azda priveľa mentorujem a mudrujem, azda som profesionálne deformovaný. Ale to musia vedieť iní. Svoje nedostatky naozaj málo spoznávam: ako škaredý človek nevidí, že je škaredý, keď sa pozerá do zrkadla, a aj keď škaredosť vidí, všelijako ju ospravedlňuje. Váš spôsob písania nenadbieha tým dnešným čitateľom, ktorí očakávajú od literatúry príbeh, napätie, šok, romantiku. Ponúkate texty postavené na matematicky precíznom vyjadrovacom aparáte, na neúnavnom gramatickom sebaspyte a na vtipnej, no pritom nestrannej, často až výtvarnej skratke podloženej prenikavým psychologickým postrehom. Balansujete na rozhraní exaktného a beletristického textu. To vám umožňuje mierne prekračovať hranice tradične chápanej literatúry. Smerom k vede a k iným umeleckým, nepísomným prejavom… – Spôsob svojho písania som si nevymyslel, prijal som, čo sa vo mne samo urobilo. Keďže moje videnie sveta je fragmentárne, forma, ktorá mi vyhovuje, je pre mňa jediná možná, je súpisom fragmentov. Akýkoľvek dlhší „celok“ je len zlepenec fragmentov. Ani svoju reč som si nevymyslel, píšem, ako môžem. Aj zmiešavanie „abstraktného“ a „konkrétneho“ vyplýva z môjho pohľadu na svet. Prispieva k tomu medicínska skúsenosť. Pacient je aj stelesnenie všeobecných procesov, aj jedinečné klbko javov: raz ho opíše „narácia“, inokedy „teória“. V jednom z textov Kompostu píšete o pacientoch blázinca, ktorí uvažujú takto: „Ako by ti bolo, keby si nebol, smejú sa spolufajčiaci spolublázni, ale zamyslia sa. Nebolo by lepšie, keby neboli, keby nebolo nič? Keby neboli deti, neboli by rodičia, a tak ďalej až po stvorenie sveta.“ Čo si o týchto otázkach myslíte ako muž, otec, spisovateľ, psychiater, profesor? – Veľa mudrujúcich ľudí považuje za základnú otázku: Prečo vôbec niečo, hocičo, je? Prečo nie je „nič“? Otázka ma zamestnáva, boli časy, keď ma mučila ako Dostojevského postavy. V mojom živote sa vynára a mizne ako ponorná rieka, ale myslím si, že sa nestratí, kým budem živý a schopný opytovať sa. Nesúvisí s reáliami môjho života, s problémom šťastia-nešťastia, úspechu-neúspechu, nájdenia-stratenia atď. Je NAD čímkoľvek. Určite ste už uvažovali o tom, čo napíšu recenzenti a kritici o vašej knihe… – Mám profesionálnu aj ľudskú skúsenosť: človek sa nepozná, nepozná svoje výrobky. Preto čakám, som zvedavý, či vôbec niekto niečo povie alebo napíše, a ak áno, čo. Zvedavosť sčasti vyrušuje a sčasti vzrušuje. Ivan Žucha (1935). Profesor psychiatrie na LF UK v Bratislave. Vydal knihy Fragmenty (1995), Zápisník psychiatra Ivana Žuchu (1997) a Kompost (2003). Je spoluautorom odborných kníh Psychopatológia (1996) a Propedeutika medicínskej psychiatrie (1999). Publikoval aj v odborných knihách, učebniciach a časopisoch. Literárne texty uverejňoval v Kultúrnom živote, RAKu a Romboide. Profesor Ivan Žucha je členom niekoľkých lekárskych spoločností. Žije v Bratislave. zhováral sa Peter Macsovszky
