Kontroverzný Eduard Beneš

Hoci na deň 28. mája pripadá 120. výročie narodenia druhého československého prezidenta Edvarda Beneša, nebola to hlavná príčina, prečo boli v českých (a nielen českých) novinách články o tejto historickej osobnosti. Príčiny boli dve. Jednak napriek odporcom začal platiť zákon, že Eduard Beneš sa zaslúžil o štát. Potom sa predstavitelia sudetských Nemcov vyslovili, že ak má byť Česká republika naozaj riadnym členom Európskej únie, mala by zrušiť tzv. Benešove dekréty. Spor okolo Benešových dekrétov sa nedá nazvať inak ako úmyselným falšovaním dejín. V druhej polovici roku 1945, a aj v nasledujúcom období naozaj došlo k vyhnaniu drvivej väčšiny nemeckého obyvateľstva z územia Československa a Poľska. Lenže k tomuto vyhnaniu nedošlo na základe rozhodnutia poľskej a československej vlády, či dokonca hláv týchto štátov. O odsune Nemcov rozhodli predstavitelia USA, Veľkej Británie a ZSSR na Postupimskej konferencii. „Benešove dekréty“ Nik nemôže popierať, že keď k odsunu dochádzalo, nezriedka ho sprevádzali násilné činy. Ak by sme si ale sadli do knižnice a vyhľadali noviny z oných čias, tak československá tlač o zločinoch voči Nemcom nemlčala a zväčša ich odsudzovala. Treba vari pripomínať, ako k tejto situácii došlo? Versaillská mierová zmluva a ďalšie zmluvy na ňu nadväzujúce zaväzovali štáty, ktoré sa zjavili na mape Európy po prvej svetovej vojne, aby dodržiavali práva tam žijúcich národnostných menšín. Nemci žijúci v Československu nielen mali školy od základných až po univerzitu, nemali len svoje organizácie a politické strany, ale keď ich zástupcovia prejavili ochotu a záujem, mohli byť dokonca aj členmi československej vlády. Čechy a Morava mali už od stredoveku presne vymedzené hranice a pokiaľ tam prišli nemeckí prisťahovalci, automaticky sa na oboch stranách predpokladalo, že budú lojálni občania krajiny, kde sa usídlili. Tragédia sudetských Nemcov sa začala po roku 1933, keď sa ich politici ochotne stávali nástrojom Hitlerovej expanzie. Po vojne nebolo žiadne iné reálne riešenie, ako ich vysídlenie. Napokon, vari by po roku 1948 sudetskí Nemci neboli utekali do NSR tak, ako Nemci z bývalej NDR? Niečo podobné povedal svojho času už Willy Brandt. Beneš a Slovensko Je zaujímavé, že slovenské média k téme, o ktorej sa toľko píše v českej tlači, viac-menej mlčia. Slovenský pohľad na Beneša sa totiž od českého dosť podstatne líši. Sudetských Nemcov bolo v predmníchovskom Československu okolo troch miliónov, kým Slovákov o čosi menej. To bol jeden z hlavných argumentov proti slovenskej požiadavke autonómie. Ak by „čosi“ dostali Slováci, „niečo“ by museli dostať aj Nemci a to by bol začiatok rozvratu Československa. Hoci sa často zdôrazňujú Benešove politické schopnosti, vo vzťahu k Slovákom tvrdohlavo zotrvával na koncepcii „československého“ národa. Žiaden reálne mysliaci slovenský politik nemôže poprieť, že vznik spoločného štátu znamenal doslova záchranu slovenského národa a bol štartom pre taký jeho rozvoj, ktorý by si žiaden slovenský buditeľ v 19. storočí nedokázal predstaviť ani v najsmelších snoch. Lenže rozvoj znamenal aj nárast ambícií. Tak, ako E. Beneš nevedel ako v česko-slovenskom vzťahu ďalej, nevedeli to ani politici, ktorí Československo riadili v neskoršom období. Dva najbližšie európske národy si nedokázali prejaviť vzájomnú ústretovosť a dejiny československého štátu sa skončili vzájomným rozchodom. Nepopierateľnú časť viny na tom mal aj Edvard Beneš. Beneš a ZSSR Je príznačné, že dejiny československého štátu sa začali konfliktom so sovietskou mocou v Rusku – vystúpením našich légií na Sibíri. Práve toto vystúpenie bolo jedným z pádnych argumentov, pre ktoré západné mocnosti uznali nový československý štát. Kým T. G. Masaryk a M.R. Štefánik viackrát ostro odsúdili boľševický režim a Masaryk povedal, že ráta s jeho skorým pádom, Benešove výroky neboli také ostré a jednoznačné. Jeho podpis sa sokonca nachádza na prvých spojeneckých zmluvách medzi ČSR a ZSSR. Beneš sa viackrát vyslovil, že sovietsky systém sa vyvíja a že sa nevyhnutne bude demokratizovať a reformovať k lepšiemu. Tieto Benešove názory po roku 1970 pripomenuli niektorí „teoretici“ normalizácie, ktorí dokonca tvrdili, že skutočným tvorcom hesla o „socializme s ľudskou tvárou“ bol už vlastne Beneš. Na rozdiel od Masaryka či Štefánika sa Beneš naozaj nikdy netajil tým, že je socialista, no že ozajstný socializmus musí byť úzko spätý s ozajstným demokratickým systémom. Ideál a realita Edvard Beneš bol ako vedec a politik ovplyvnený západoeurópskymi ideálmi. Voči marxizmu bol skeptický, svoje socialistické ideály skôr spájal s pozitivistickou filozofiou. Ako politik si veľmi dobre uvedomoval, že patrí k malému národu, ktorý má nebezpečných susedov. Jeho kritici ho obviňovali, že v praktickej politike až príliš vychádzal z názorov renesančného mysliteľa Machiavelliho. Existoval však v modernej dobe významný politik, ktorý by v praxi neuplatňoval machiavelistické zásady? Pravda, s Benešom sa spájajú aj temnejšie záležitosti. Dodnes napríklad nik úplne neobjasnil smrť generála Štefánika a nevyvrátil podozrenia, ktoré túto tragédiu spájajú s Benešom, hoci ich pri kritickom preskúmaní treba považovať za absurdné. Nepochybne sa však Beneš zaplietol do inej temnej aféry. Ukázalo sa, že krvavú čistku v Červenej armáde v roku 1937 zosnoval v skutočnosti Stalin, ktorý príslušné informácie prostredníctvom sovietskych agentov medzi bielogvardejskou emigráciou podstrčil nemeckej tajnej službe. Tá ich zasa podstrčila Benešovi, ktorý varoval Stalina, že sa proti nemu sprisahali poprední sovietski generáli. Tak sa nevdojak ocitol v temných dejinách sovietskych čistiek. Táto aféra tiež vysvetľuje, prečo v roku 1938 odmietol pomoc ZSSR. Na jednej strane nie je isté, nakoľko ju Stalin mienil vážne, no na druhej strane, aká asi mohla byť bojaschopnosť Červenej armády po mimoriadne rozsiahlej čistke? Po roku 1945 sa zdalo, že KSČ chce presadzovať formu socializmu, ktorá sa viac približovala Benešovým ideálom, než tomu, čo sa dialo v ZSSR. Nekomunistickí politici postupovali tak, že Gottwald vyhlásil: „Kéž by pámbů dal a ta jejich pitomost je neopustila“. No už to, čo sa dialo po februári 1948 naznačovalo, že premeny v KSČ neboli také dôkladné. Životný a politický osud Edvarda Beneša ukazuje zauzlenie dejín v strednej Európe v 20. storočí tak zauzlili, že sa dá ťažko predstaviť politik z malého národa či národov, čo by všetko dokázal nielen pochopiť, ale aj nájsť prostriedky, ako situáciu rozumne a humánne riešiť.