Ľudovít Štúr a Slovanstvo

Ľudovít Štúr je vzácny typ slovenského Slovana, ktorý celý svoj život a spoločenské účinkovanie spojil s prebúdzajúcim sa vedomím obrodených Slovákov a so spájaním tohto povedomia so širšou slovanskou vlasťou. Už v mladom lyceálnom veku v Bratislave od roku 1829, podľa svedectva J. M. Hurbana, „celé dni a noci trávil čítaním kníh takmer vo všetkých slovanských jazykoch“. Ako dvadsaťročný začal v jeseni 1835 v Spoločnosti reči a literatúry českoslovanskej prednášať dejiny slovanských národov. Za študentských čias bol nadšeným obdivovateľom a recitátorom poézie aj prózy Poliaka A. Mickiewicza a v takejto duchovnej priazni s Poliakmi sa vypracoval na polonofila. Koncom tridsiatych rokov dostal na lýceum niekoľko srbských a chorvátskych študentov a za duchovnej a finančnej podpory srbského panovníckeho exulanta Michaila Obrenoviča začal vyučovať skupinu srbských študentov, v roku 1838 im založil aj študentský spolok a srbskú knižnicu. Pomocou srbských peňazí (1838 – 1840) študoval aj na univerzite v nemeckom Halle a po návrate domov srbským študentom prednášal v srbskom jazyku a stal sa aj dozorom ich knižnice. To všetko spôsobilo, že jeho prednášky boli príťažlivé, vyhľadávané a počet srbských študentov vzrástol v roku 1841 na číslo 31, čo predstavovalo celú tretinu Štúrových študentov. A z polonofila sa Štúr stal najvýznamnejším srbofilom. Najviac čakal od Rusov Na štúdiách videl Štúr deliacu čiaru medzi Srbmi a Chorvátmi, rešpektoval ju, pozorne sledoval aj národné hnutie chorvátskych študentov. Nadviazal s nimi, najmä prostredníctvom B. Vrchovského, vo Viedni aj v Záhrebe pevné spojenectvo. Na jeho základe sa potom s Chorvátmi (1848 vo Viedni) podieľal na slovanských rozhovoroch a na príprave prvého Slovanského zjazdu v Prahe. Táto spolupráca vyústila aj do spolupráce pri ozbrojenom Slovenskom povstaní na Myjave, na záchrane uväzneného básnika Janka Kráľa a do porevolučnej kultúrnej spolupráce. Najviac si však cenil spoluprácu s Rusmi. Najprv sa zoznamoval s ruskými slavistami cestujúcimi po strednej Európe, potom s ruskými spolužiakmi v Halle a napokon aj s ruským vyslanectvom vo Viedni. Od Rusov čakal najväčšiu pomoc a duchovne najviac získal zo spolupráce so slavistami Sreznevským, Boďanským a slavianofilmi Chomjakovom a Lamanským. Najmä v smutnom porevolučnom decéniu bachovskej diktatúry boli mu Rusi všestrannou zábezpekou národného prežitia a oporou prebudeného Slovanstva. Štúrova mysliteľská cesta vychádzala z pragmatickej skutočnosti prvej polovice 19. storočia, keď vnímal a zažil tvrdú maďarizáciu i slovenský úpadok, na čo vtedy nevedel hneď publicisticky ani organizačne odpovedať. Preto od začiatku hľadal slovanských priateľov a spojencov v študentoch, politikoch a napokon v prehlbovaní domáceho národného povedomia. Navyše si pozorne všímal filozofické myslenie v okolitom svete, najmä českom a nemeckom. Zo svetových mysliteľov najväčšmi naňho zapôsobili J. W. Herder a G. W. Hegel. Jedenásť slovanských kmeňov J. W. Herder r. 1792 publikoval vo svojich Ideách k filozofii dejín ľudstva myšlienky o nastupujúcich Slovanoch. Zaberajú „väčšiu časť zeme ako dejín“, ale „nikdy neboli národom vojnových a dobrodružných podnikov, založili rad kráľovstiev na juhu Európy, ale vcelku boli tichí a pilní, zväčša pastieri a poľnohospodári, poddajní a poslušní, no veselí a hudbymilovní, a tieto ich dobré vlastnosti teraz bude musieť podporovať“. Preto odporúča Slovanom, aby čím skôr zozbierali „miznúce zvyšky svojich zvykov, piesní a povestí“, a konečne tak podali „dejiny tohto národného kmeňa vcelku“. Táto výzva vyvolala historicky známe zbieranie folklóru a ľudových piesní od Ukrajincov, Srbov a ďalších Slovanov až po naše domovy. Herderova vízia Slovanstva bola Štúrovi blízka a podnecujúca, inšpiratívne pôsobila ako historický vývoj k ľudskosti a k slovanskej budúcnosti. G. W. Hegel k Herderovej vízii pridal zväčša kritické poznámky o „poľskej slobode“ pred rozpadom krajiny, o nedotknutosti Slovanov veľkými ideami reformácie: v Čechách boli „mocou zbraní, ľsťou alebo prehováraním znova potlačení“ a v Meklenbursku, Brandenbursku a časti Saska a Rakúska germanizovaní, takže medzi nimi „nemohla sa vytvoriť taká súdržnosť ako vo Francúzsku“. Podľa Hegela na Slovanov ešte nezostúpil duch slobody a historického vývoja, nevolal ich do vlastnej sebaidentifikácie. Aj preto sa vo svojej Filozofii dejín, zastavil práve pred Slovanmi. Nemci mu boli „nositeľmi kresťanského princípu“, a preto germánskeho ducha povýšil na „ducha nového sveta, ktorého cieľom je realizovať absolútnu pravdu ako nekonečné sebaurčenie slobody“. A tak masa Slovanov vcelku ostávala mimo jeho úvah, dovtedy „nevystúpila vo svete v rade rozmyslených foriem“. Štúr si osvojil Herderovu víziu i výzvu a Hegelovu dialektiku, a tak vo svojej práci nadviazal na myslenie týchto dvoch filozofov. Po návrate z Halle už od jesene 1840 mal v lýceu historicko-filozofické prednášky. Spočiatku bol osvieteneckým racionalistom a prijímal kollárovské dedičstvo slovanskej vzájomnosti. S nadšením vykladal Slávy dcéru, potom Mickiewicza, Hollého, Puškina a vôbec slovanskú poéziu umelú aj ľudovú. Podľa svedectva slovensko-srbského literáta J. Podhradského na lýceu zoskupoval Slovákov, Čechov, Srbov, Chorvátov, a to tak, že „Srbi a Chorváti tvorili osobitné skupiny“. To bolo dokladom, že sa už rozchádzal s kollárovským členením Slovanov na štyri kmene a tvoril si predpoklady na realistickejší prístup k Slovanom ako k národu jedenástich kmeňov. Už v roku 1844 napísal o tom spis, ktorý až v roku 1846 vyšiel ako Nárečie slovenské alebo potreba písania v tomto nárečí. Sám ho nazval „knihou o slovanskej vzájomnosti“. Zrod tejto vzájomnosti videl v Tatrách ako „prvotnom bytovisku Slovanov“ a „striedku slovanských nárečí“. Vlastnou vinou v troskách Už od polovice tridsiatych rokov Štúr písal, že „heslo naše Všeslávie, a to má byť i všech synů Slávy“. Pritom úzkostlivo dbal na historickosť mien národov i hnutí. Na prelome rokov 1842/1843 v liste slovinsko-chorvátskemu básnikovi Stankovi Vrázovi vysvetľoval, prečo neodporúča pomenovať chorvátske národné hnutie ilýrskym: to meno je mu „abstraktné, mŕtve, chladné“, lebo skutočnými kmeňovými menami sú Chorvát, Srb, Slovinec. Takéto zdôraznenie kmeňovitosti a historickosti bolo príznačné pre jeho myslenie na prahu vyhlásenia slovenčiny za spisovný jazyk vo februári 1843. Aj pri tomto národnom pohybe Štúr myslel na spätosť národa so Slovanstvom, a preto i väčšina jeho myšlienok, prác a kníh sa venuje slovanskej realite. Ústrednou ideou je: „Slovanstvo jest jednota v rozmanitostech. Duch Slovanský ve zvláštních kmenech“. A výzvou je: „Buď Slovanem s tělem i s duší v kmenu svém“. Vrcholom jeho slovanských úvah je na jar 1851 písaná práca Slovanstvo a svet budúcnosti. V nej Štúr zhrnul nielen svoje historicko-filozofické videnie slovanskej situácie. Od Hegela vedel, že národ sa má identifikovať vo vlastnom štáte. Väčšina Slovanov ho nemala, lebo „našim kmeňom celkovo chýbala zjednocujúca a pozdvihujúca myšlienka“. Naša minulosť totiž nemala „vhodný čas pre náš život“, upadla jej šľachta i duchovenstvo a slovanský svet „vlastnou vinou skončil v troskách“. Upozorňoval, že „národy, ktoré sa z akéhokoľvek dôvodu samy nevedia viesť, nevedia si vládnuť a spravovať sa, alebo ktoré nestavia všetko na udržanie svojho vlastného života a samostatnosti, musia vstúpiť do služieb iných a nakoniec v nich zaniknúť“. Tento pesimistický pohľad na dejiny vysvetľoval i nešťastne končiacou bezbrehou „poľskou slobodou“ pred delením vlastnej krajiny a z toho vyplývajúcou „pomýlenou demokraciou a sebectvom“. Kritizoval „slabosť, nerozvážnosť a bezradnosť nášho národa“. Príčinou bolo, že „v slovanskom živote vládne cit, zlý démon ctižiadostivosti, svojhlavosť a egoizmus“, no žiadalo by sa, aby cit ostal v rodine, v občine, ale v celkovom živote „musí byť jeho pánom um“. Známe Herderove názory o slovanskej utiahnutosti vysvetľoval tak, že hlavnými znakmi Slovanstva sú závislosť od rodinného života, pod starostom v kruhu občiny, ďalej v župe až ku šľachte a vladykom. Z tejto premisy plynula mu láska k zemi, k roľníctvu, k nevýbojnosti, ale aj k domácej revnivosti, čo všetko viedlo k slovanskému zaostávaniu za ostatným, a najmä západným svetom. Nesvornosť a pasivita takejto spoločnosti spôsobili „malý zmysel Slovanov pre štátnu ideu“. Štúr – politológ Kniha Slovanstvo a svet budúcnosti je podľa dnešnej terminológie politologickou prácou. V jej troch kapitolách sa Štúr spočiatku zaoberá kritickou situáciou Slovanstva, v druhej časti porovnáva Východ a Západ, z čoho mu víťazne vychodí slovanský Východ. Nakoniec v tretej časti podáva návrhy na duchovno-spoločenské a politické zjednotenie Slovanov. V prvých dvoch častiach zrejme vidno, že Štúr je Hegelov žiak: preberá jeho metodológiu, teda historické a kritické videnie sveta i Slovanov. Prináša najmä kritiku západného sveta, pohybujúceho sa v zjavných rozporoch. Odsudzuje západné revolúcie, socializmus i komunizmus, zavrhuje hmotárstvo, rastúce triedne protiklady, ale aj liberalizmus. Proti tomuto všetkému stavia Slovanstvo s jeho „čistotou mravov a pohostinstvom“, jeho občinové spoločné vlastníctvo pôdy, udržiavané nielen v Rusku, ale aj v Srbsku. Chváli ruské spoločenské zriadenie, držiace ochrannú ruku nad neslobodnými Slovanmi v iných štátoch. Dôrazne sa zastavuje pri tradícii, no rast moci ruskej šľachty a pomieščikov si vysvetľuje len ako zlé pôsobenie Západu. Slovanský svet projektuje ako „národ budúcnosti“, a to za podmienok, že zostane pri idealizovanej občine, pri pravoslávnej cirkvi a jednotnom ruskom jazyku. Uvažuje o federácii slovanských štátov alebo o austroslavizme so stredom vo Viedni a nakoniec o slovanskom zjednotení pod Ruskom. Kritizovať tieto Štúrove názory dnes je ľahká vec, no z historického hľadiska pri podrobnejšom skúmaní prídeme na to, že svoje návrhy a nápady myslel najmä ako dobové páky slovanského zápasu o slobodu. Iste nie nemenné, lebo aj Rusko napokon videl v možnom dejinnom vývoji takto: „Aby sa však Rusko mohlo pripojením ostatných Slovanov rozšíriť, aby Slovanstvo ožilo a stalo sa skutočnosťou, musí sa zorganizovať tak, ako to vyžaduje duch Slovanstva, súčasná vzdelanosť a svetová situácia“. Strácal vieru vo svoj národ Štúrove ideálne videnie slovanských perspektív chápeme dnes ako výlevy či prosby v jeho aj slovanskom ťažkom období tvrdej bachovskej reakcie začiatkom päťdesiatych rokov 19. storočia, po prehratom národnom zápase o slobodu. Štúr vtedy vkladal svoje nádeje už iba do Ruska. Strácal vieru v silu národa a jeho možnosti. Prežíval roky zúfalstva, v ktorých nedovidel na nástup novej generácie, odchovanej už jeho ideami a púšťajúcej sa do tvrdej realistickej práce v politike aj v umení. Štúr bol pre nich veľký iniciátor a jeho idey prenikali cez rozličné príkrovy a modifikácie do sveta a u nás až k našim dňom. Štúr myšlienku Slovanstva realizoval nielen v domácom svete, ale v slovanskom zanietení aj v roku 1848 na prvom Slovanskom zjazde v Prahe, kde proklamoval život Slovanom aj cez záhubu habsburskej ríše. Po prehratej revolúcii nielen v knihe Slovanstvo a svet budúcnosti, ale v roku 1852 aj v monografii O národných povestiach a piesňach plemien slovanských. V nej trasoval nastupujúcu tvorbu v duchu ľudovej piesne a poézie ako národne angažovaného diela s cieľom „vyspievať spevy svoje v duchu národa nášho“, lebo „myseľ slovenská prešla do piesne a vyslovila sa v nej“. To nebol malý plán, ale politicky bol „úzky“. Ponad tento plán sa už vtedy realizovala demokraticky voľnejšia cesta myslenia a tvorby. Štúr bol prísny mysliteľ a politik, stál na začiatku našej národnej identity v neslobodných pomeroch, preto bol nevyhnutne rigorózny aj postulatívny, ale otváral brány nášho vývoja. Ten vývoj si potom hľadal i nachádzal viaceré chodníčky, rozšírené aj prenikavo pôsobiace. Na ich začiatku bol však, nesmieme zabudnúť, on, Ľudovít Štúr. Autor je publicista Medzititulky SLOVO