Pani Marie-Heléne z Kanady patrí medzi tých ľudí, ktorí si adoptovali deti zo zahraničia. Nový domov poskytla chlapčekovi Viliamovi z Vietnamu a rómskemu chlapčekovi Hugovi zo Slovenska. Iným rodinám tak ukázala, že ochota pomôcť opustenému dieťaťu by nemala byť ovplyvnená jeho farbou pleti. Máte pocit, že sa u vašich detí prejavujú nejaké vlastnosti, ktoré sa vo všeobecnosti pripisujú ich národu či rase? – Myslím, že nie. Sú tu nejaké zvláštnosti, ale nemyslím si, že je správne ich takto interpretovať. Všimli sme si napríklad, že náš malý chlapček z Vietnamu má veľmi rád ryžu. Ale aj veľa iných detí v jeho veku má rado ryžu. Čo sa týka temperamentu alebo správania, nemáme pocit, že by Hugo či Viliam boli iní ako ktorékoľvek kanadské či slovenské dieťa. Dieťa v adopcii podľa mňa kopíruje prostredie, do ktorého príde. Viem, že na Slovensku sa niekedy u rómskych detí očakáva nie najlepšie správanie. Čo sa týka Huga, je bystrý, zvedavý, otvorený a veľmi sa zaujíma o svet okolo seba. Vždy som sa usilovala k deťom pristupovať bez predsudkov, hoci viem, že určité biologické charakteristiky sa môžu prejavovať. Napríklad deti z Ázie môžu mať v dospelom veku menšiu toleranciu k alkoholu. Nevidím v tom však niečo, nad čím by som sa mala extra zamýšľať. Teraz sú deti ešte malé. Možno, že keď budú väčšie, tak sa začnú zaujímať o prostredie, z ktorého pochádzajú. Ako vás prijíma naše, nie vždy najtolerantnejšie slovenské prostredie? – Na porovnanie by som najprv začala s Kanadou. V Kanade, hlavne v Quebecu, je normálne stretnúť na ulici ženu s dieťaťom, ktoré očividne nie je jej biologickým dieťaťom. Nikto sa nad tým nepozastavuje a nikdy som nemala pocit, že by tieto ženy alebo konkrétne mňa niekto nejako zvláštne pozoroval. Prvá myšlienka, ktorá tam ľuďom napadne, je, že dieťa asi adoptovaal a už sa nad tým viac nepozastavujú. Na Slovensku je to celkom ináč. Vždy som mala pocit, že ma ľudia pozorujú, a akoby som z ich očí cítila – čo tu robí tá žena s tým chlapcom? Ako je to možné, že ho má? Reakcia jednej Nemky, ktorá však žije v slovenskom prostredí, keď uvidela Viliama, bola: „Ach, ocko je asi z Vietnamu.“ Tlak a pozornosť okolia stále pretrváva, ale ja som to už jednoducho odsunula bokom, nevšímam si to. Keď som o svojich plánoch zobrať si rómske dieťa hovorila so Slovákmi, ich reakcie boli väčšinou opatrné. Rozprávala som o tom s veľkým entuziazmom, a oni v snahe prezentovať niečo pozitívne, hovorili: „Á, určite bude mať veľký talent na hudbu.“ Alebo: „No, asi to pôjde, keď ho budete od malička vychovávať vy.“ Keď sme však už mali živého, konkrétneho Huga, v ľuďoch automaticky padali predsudky. Brali ho do náručia, prihovárali sa mu, hladkali ho. Veď kto môže odolať zlatému, krásnemu, nevinnému dieťaťu?
