Hľadá sa československý Rajk

Tretieho septembra 1949, teda dva mesiace po zatknutí maďarského ministra zahraničných vecí Lászlóa Rajka, píše najvyšší stranícky činiteľ Mátyás Rákosi prezidentovi ČSR Klementovi Gottwaldovi list, v ktorom mu oznamuje, že sa v súdnom procese s Rajkom uverejnia „tucty československých mien, ktoré poznáte“. K listu pripojil Rákosi zoznam, na ktorom nechýbal ani Vladimír Clementis, jeho námestník Arthur London, námestník ministra zahraničného obchodu Eugen Löbl, či Slováci Gustáv Husák, Ladislav Novomeský, Eduard Friš, Ivan Horváth, Samuel Falťan, Ladislav Holdoša, František Zupka. ,,Tento zoznam poukazuje na to,“ tvrdil Rákosi, ,,že rozmery sprisahanectva sú v zásade podobné s našimi, s tou výnimkou, že vo vašej ľudovej demokracii je počet osôb, ktoré sa vrátili po vojne zo západnej emigrácie, väčší a ich úloha je tiež väčšia. Nás to mimoriadne ruší, že osoby, ktoré sú odôvodnene podozrivé, sú v službách amerických imperialistov… hrajú vedúcu úlohu.“ Zákulisné hry v americkej tlači „CIA sa plne sústredila na Clementisa,“ píše Stewart Steven v knihe Výbušnina, Operácia Splinter Factor. ,,Od vysoko postavených vládnych predstaviteľov sa novinári dozvedali, že Clementis je jedným z mála východoeurópskych politikov, ktorí si zachovali svoj názor. Údajne bojuje proti rastúcemu vplyvu stalinského tlaku v Československu a je odporcom mužov ako Gottwald. Rozhovory, ktoré Clementis so západnými štátnikmi viedol, boli interpretované tak skreslene, že skoro vyzeral ako nepriateľ Sovietskeho zväzu. Bola to premyslená provokácia a manipulácia.“ Clementis, ktorý na jeseň 1949 viedol čs. delegáciu na Valnom zhromaždení OSN, takmer denne dementoval výroky, ktoré mu pripisovali. Adolf Hoffmeister, navrhovaný za nestáleho člena Bezpečnostnej rady OSN za ČSR, ho informuje, že dostal lístok, v ktorom ho pisateľ žiada, aby upozornil Clementisa, aby sa domov nevracal. O týchto udalostiach sa začína šepkať aj doma. V liste zo 14. októbra mu manželka Lída píše do New Yorku: „Aj tu sme počuli plno klepov a šíriteľom nekľudu je ten zjašený Theo, potrebuje usmerniť a Vilo (Viliam Široký) to s ním vie dobre.“ New York Times uverejnili 23. októbra článok od osobitného dopisovateľa v Paríži C. L. Sulzbergera, v ktorom sa píše, že čs. ministra zahraničných vecí majú po návrate domov vyšetrovať a obviniť z „úchylkárstva“. Autor ďalej uvažuje, či ho stihne osud Wladyslawa Gomulku, ktorého „obvinili z titoizmu, predsa však nebol odstránený fyzicky“ alebo ho odstránia „takým spôsobom, aký bol nateraz zavedený v Maďarsku, Bulharsku a Albánsku“. Sulzberger predpovedá čistku v KSČ, ktorá sa už začala, no „doteraz nedosiahla vrchol a predvída sa, že sa tak nestane, dokiaľ sa nevráti dr. Clementis“. Na druhý deň New York Times publikovali oznam: „Dr. Clementis prostredníctvom svojho tajomníka odmietol včera večer komentovať správu, že je v nemilosti v Prahe.“ Privítanie na Wilsonovm nádraží Clementis sa po telefonickej konzultácii s Gottwaldom a Širokým rozhodol pozvať svoju manželku do New Yorku. Napísal jej list a na pobavenie priložil výstrižok z novín o osude ,,mistra“ ministra. Príchod Lídy naoko všetko upokojil. Steven však písal, že práve vtedy zosilnel tlak CIA na Clementisovcov, aby dezertovali. Keď sa rokovanie skončilo, vrátili sa loďou do Francúzska a tam sa ponáhľali k rýchliku s pripojeným prezidentským salónnym vozňom, ktorý po nich poslal Gottwald. Na Wilsonovom nádraží v Prahe ich privítal podpredseda vlády Široký, ktorý Clementisa počas neprítomnosti zastupoval, minister národnej obrany armádny generál Ludvík Svoboda a zástupcovia diplomatických zborov vrátane sovietskeho veľvyslanca Anatolija Lavrenteva. Neskôr sa stretol s Gottwaldom a vo veľmi srdečnej a priateľskej atmosfére pri vínku sa na celej veci pobavili. Bolo to ich posledné súkromné stretnutie. Dodnes sú pochybnosti, prečo Clementis volil takýto zdĺhavý návrat práve cez Paríž, kde mal veľa známych v umeleckých i politických kruhoch a kde vznikli dohady o jeho osude. Objavili sa aj špekulácie, či si predsa len nechcel dopriať viac času na úvahy o emigrácii. Vladimír Čierny dokonca uvádza: „Vraj do Paríža poslal Gottwald námestníka Borka s ústnym odkazom: Gottwald ti dáva čestné slovo, že zaručuje tvoju bezpečnosť a že sa ti nič nestane.“ V súvislosti s možnou emigráciou uverejnil Pavel Tigrid odpoveď Clementisa: „Vy ste se, pane, úplně zbláznil, sloužím své straně a svému lidu, ničeho jsem se nedopustil, mohu to kdykoli prokázat.“ A dodal, že mu po sovietskom delegátovi na zasadnutí OSN Andrejovi Vyšinskom Josif V. Stalin odkázal, ako si ho váži a blahoželá mu k úspešnej práci. Ešte výstižnejšie sa vyjadril Novomeský: „Keby bol počúval na výstražné rady informátorov z druhej strany a rozhodol sa nevrátiť, možno by bol ostal podnes nažive. Ale ako by sa mu žilo v nejakej emigrácii?! Smrť má niekedy rozličné podoby, i keď jej účinok je ten istý, ale česť iba jednu! Ba vec socializmu, na ktorej mu predovšetkým záležalo, získala napokon väčšmi jeho potupnou smrťou na Pankráci, než mohla získať jeho životom niekde v Amerike…“ Sovietski spravodajcovia: Zradca Či bol Clementis naozaj taký presvedčený o tom, že sa Široký zmenil, alebo uveril listom manželky, aké to bolo vynikajúce riešenie, že ho bude zastupovať Široký, nevedno. Už v spomínanom článku v New York Times však autor píše, že niekoľko Clementisových „osobných spolupracovníkov už zmizlo. Medzi nimi aj Evžen Klinger, ktorý bol až do svojho zatknutia – t. j. ešte pred niekoľkými týždňami – šéfom tlačového odboru ministerstva zahraničia“. Prvé náznaky sa objavili už v lete 1949. Čs. veľvyslanec v Moskve Bohuslav Laštovička si zdesený vypočul od námestníka ministra zahraničných vecí a predtým veľvyslanca v Prahe Valeriana Zorina, že Clementis by mal odísť z ministerstva. Už predtým si sovietski spravodajcovia vyžiadali od veliteľa čs. politického spravodajstva hodnotenia vedúcich funkcionárov KSČ, o.i. aj Clementisa, o ktorom údajne vyhlasovali, že je zradca. Ako píše Karel Kaplan v knihe Správa o zavraždení generálneho tajomníka, činil sa aj Karel Šváb, budúci námestník ministra bezpečnosti, ktorý udržiaval úzke kontakty so sovietskymi agentmi. Štvrtého októbra 1948 poslal Gottwaldovi záznam rozhovoru Clementisa s exilovým ministrom Hubertom Ripkom, ktorý sa našiel v zhabanom Ripkovom byte. Hoci išlo o bežný rozhovor, Šváb mal v úmysle naznačiť Clementisove „pochybné styky“. Jeden z prvých zatknutých a troch odsúdených, ktorí prežili, Eugen Löbl, si v knihe Svedectvo o procese s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánskym spomína, že si ho začiatkom októbra 1948 k sebe pozval jeden z najbližších Gottwaldových spolupracovníkov Ludvík Frejka (neskôr popravený) a dôverne ho informoval, že si na Clementisa u Gottwalda sťažoval Vyšinskij. O jeho výhradách sa Löbl dozvedel aj od Clementisovho námestníka André Simona, ktorého informoval vedúci oddelenia zahraničných stykov ÚV KSČ Bedřich Geminder (tiež popravený v roku 1952): „V decembri 1949 pri jednom z nočných výsluchov ma vyzvali, aby som vypovedal o svojich zločinných stykoch s anglo-americkým agentom Vladimírom Clementisom… Pri tomto výsluchu, ako aj pri ďalších znova a znova sa vracali k výčitke, že Clementis kritizoval Stalinov pakt s Hitlerom a fínsko-sovietsku vojnu. V tejto fáze výsluchu sa ešte nehovorilo o slovenskej buržoázno-nacionalistickej skupine.“ Takzvaní buržoázni nacionalisti O buržoáznom nacionalizme hovoril Václav Kopecký už v júni 1949 na zasadaní Predsedníctva ÚV KSČ. Podporovali ho najmä Viliam Široký, Július Ďuriš a Rudolf Slánský. Vo februári 1950 sa vrátil zo zasadnutia Informačného byra Ladislav Kopřiva. Tajomník ÚV KSČ a budúci minister bezpečnosti vyhlásil, že jednou z najdôležitejších úloh komunistických strán je všestranné zvyšovanie revolučnej ostražitosti vo vlastných radoch, odhaľovanie a likvidovanie buržoáznonacionalistických živlov. V Prahe a neskôr v Bratislave vytvorili útvar bezpečnosti, ktorý sa zaoberal činnosťou „londýnerov“. Zatkli Viléma, Nového, Löbla a ďalších. Podľa sovietskych poradcov malé ryby. Bolo treba nájsť československého Rajka. Ôsmeho marca 1950 predložili vyšetrovatelia straníckemu vedeniu druhú konkrétnejšiu správu, z ktorej jednoznačne vyplýva, že takýmto Rajkom bude Clementis. Trinásteho marca oboznámil Kopřiva Predsedníctvo ÚV KSČ so správou o „prípade Clementis“. Toho kritizovali za nedostatočnú očistu na ministerstve zahraničných vecí, buržoázny nacionalizmus, nepriateľský postoj k ZSSR, intelektuálsky postoj k strane a pod. Predsedníctvo sa uznieslo odvolať ho z funkcie ministra zahraničných vecí a uložilo mu podať písomné sebakritické hodnotenie. Obvinenie z nepriateľského postoja k Moskve Na druhý deň do Prahy povolali Predsedníctvo ÚV KSS. „Slovenských účastníkov síce prípad Clementis prekvapil,“ píše Kaplan, ,,ale súhlasili s jeho riešením. Naviac pridali ešte nejaké argumenty, iba obzvlášť prekvapený Husák sa pokúsil ospravedlňovať Clementisove chyby, ktoré boli zapríčinené nekritickou dôverou k ľuďom.“ Slánský to zhrnul: „Keď sme dali dohromady celú minulosť Clementisa, jeho činnosť, jeho kolísanie, cez vojnu i po roku 1945, tak sme videli, že tu sú súvislosti, ktoré nemôžu byť náhodné, ktoré sme nemohli len tak obísť a z ktorých musíme urobiť organizačné závery.“ Štrnásteho marca Clementisa odvolali z funkcie ministra. Odsťahoval sa z Černínskeho paláca do bytu v Prahe IV, Na Valech číslo 16. Zamestnal sa v Štátnej banke. Ministrom zahraničných vecí sa stal Široký. O dva dni rozposlal Sekretariát ÚV KSČ krajským tajomníkom list s kritikou Clementisa a správou o jeho odvolaní. V prvom bode sa mu vyčíta „nepriateľské stanovisko k Sovietskemu zväzu“ v Londýne a nedostatok sebakritiky v tomto ohľade. Druhý bod sa dotýka tiež pobytu v Londýne, „keď nerevidoval svoje previnenia, nezaujímal sa o stranícky život, podporoval buržoázny tábor Benešov a stál tak proti strane“. V ďalšom sa mu vyčíta, „že pred februárom i po februári dovolil, aby kľúčové miesta na ministerstve a v diplomatických službách boli zverené ľuďom nehodným, nespoľahlivým, ktorí prešli na stranu nepriateľa. V aparáte ministerstva našlo útočište niekoľko špiónov západných imperialistických mocností.“ (Štefan Drug). Dokonca ho obvinili z čechoslovakizmu, aby sa po „dopracovaní teórie“ slovenského buržoázneho nacionalizmu premenil na jeho prominenta a v obžalobe na slovenského separatistu. S teóriou buržoázneho nacionalizmu boli problémy. Mala sa orientovať protičesky a tá, ktorú sformovalo Informbyro a z ktorej obvinili Josipa Broza Tita a Trajča Kostova, bola predovšetkým protisovietska. Takúto platformu vedenie KSČ nemohlo pripustiť, pretože potom by za ňu zodpovedal ÚV KSČ, osobne Gottwald, Slánský a ďalší poprední funkcionári. Zmienka o slovenských nacionalistoch sa prvýkrát objavila v procese s Rajkom vo výpovedi obžalovaného Lazara Brankova, juhoslovanského diplomata, ktorý po konflikte Tita s Informbyrom ušiel do Budapešti. Podľa Husáka to nebola náhoda, ale dohovor Širokého s Mihályom Farkasom, ktorý riadil prípravu procesu v Maďarsku. Farkas Širokého dobre poznal ešte z predvojnových čias, keď pôsobil na Slovensku ako komunistický funkcionár. Aj Široký mal na mále Farkas sa so Švábom a veliteľom ŠtB Jindřichom Veselým dohodli na výmene získaných materiálov. Rákosi a Farkas ostro kritizovali čs. menšinovú politiku v súvislosti s výmenou a vysťahovaním občanov maďarskej národnosti. Ako sa zdá, problémy s proletárskym internacionalizmom a jeho aplikáciou v praxi mal aj Rákosi, pretože hlavných vinníkov hľadal v slovenských komunistoch. Vyhovieť sa mu usiloval Šváb, ale jeho koncepcia slovenského buržoázneho nacionalizmu na Klementa Gottwalda, Antonína Zápotockého a Viliama Širokého nezapôsobila. Ako uvádza Kaplan, s čiastočným úspechom sa k tomuto cieľu priblížil väznený Löbl, ktorý zostavil akúsi platformu slovenských buržoáznych nacionalistov. Ten neskôr napísal, že „sa konštruovalo centrum a v ňom reprezentoval Clementis slovenských buržoáznych nacionalistov“. Pomohol tým vraj Širokému, lebo Rákosi obviňoval aj jeho, Zupku a ďalších. Lichačov, keď prišla reč na Širokého, povedal šéfovi bezpečnosti na Slovensku Teodorovi Balážovi, že „keď na to príde, aj toho kopneme do zadku“. A Kohoutek Löblovi, keď sa odvolával na Širokého: „A kto je to Široký, myslíte si, že je menší gauner ako vy?“ Na zjazde KSS 24. až 27. mája 1950 kritizoval Široký Clementisa, Husáka, Novomeského a ďalších, pretože vraj vniesli ideológiu buržoázneho nacionalizmu do strany, pozerali sa na národnostnú otázku izolovane od triedneho boja. Korene tejto úchylky údajne treba hľadať už v ich predvojnovej činnosti v skupine DAV, ktorá propagovala buržoáznu ideológiu. Spôsobili veľké škody aj počas SNP. Budovali KSS ako stranu ľavej maloburžoáznej inteligencie. Sebakritika Husáka a Novomeského – ako sa vtedy patrilo – bola prijatá, ale Clementisovu (už tretiu po dvoch písomných) Široký v záverečnom prejave doslova zmietol zo stola. Čo nasledovalo, to už vieme… –