Začiatok kubánskej revolúcie

Svojho času sa pripomínalo, že tvorcami prvých koncentračných táborov boli Angličania, a to už počas búrskej vojny v južnej Afrike na začiatku minulého storočia. Kubánci však vedia svoje. Koncentračné tábory äpostavili ešte skôr na Kube Američania a Kubánci si to pamätajú dodnes. Hoci sa Kuba od iných latinskoamerických krajín odlišuje svojou zemepisnou blízkosťou k USA, mechanizmus jej sociálnych a politických procesov bol rovnaký. Armáda mala v tomto regióne predovšetkým vnútropolitickú úlohu. Spoločnosť v týchto krajinách bola polarizovaná, na jednej strane úzka vrstva boháčov a na druhej masa bedače žijúca v neuveriteľnej chudobe. Armáda teda neslúžila na ochranu nezávislosti krajiny pred útokom zo zahraničia, ale na obranu nadpráv privilegovanej vrstvy. Kuba v 20. storočí Na označenie závislosti latinskoamerických krajín od USA sa zväčša používal pojem „banánová republika“. V prípade Kuby sa dá skôr hovoriť o „cukrovej republike“. Spojené štáty sa dostali do postavenia prakticky monopolného odberateľa kubánskeho trstinového cukru. V prvej polovici minulého storočia sa často stávalo, že rozhodujúce miesta na Kube s netrpezlivosťou očakávali, akú veľkú kvótu odberu tohto produktu určí americký Kongres. Samozrejme, že pokiaľ sa na Kube konali viac-menej slobodné voľby, víťazili tí politici, ktorí sľubovali voličom, že sa budú usilovať čo najväčšmi obmedziť vplyv USA. Takýmto politikom bol napríklad demokraticky zvolený prezident Alfredo Zayas (1921-1925), ktorého odstránil diktátor Gerardo Machado (1925-1933).V roku 1933 sa uskutočnil vojenský prevrat, na čele ktorého stál Fulgencio Batista. Ten najprv vládol z pozadia a funkcie prezidenta sa ujal až v roku 1940. Batistova diktatúra mala však niektoré osobitosti. On sám pochádzal z nižších vrstiev, na rozdiel od iných latinskoamerických diktátorov, ktorí pochádzali z kruhov tamojšej oligarchie. V istom období Batista dokonca spolupracoval s kubánskymi komunistami. Podobným typom diktátora, hoci mal iný pôvod, bol napríklad argentínsky Perón, ktorý so svojou manželkou Evitou tiež hral úlohu priateľa a dokonca „otca“ chudobných. Podobne ako po prvej, tak aj po druhej svetovej vojne došlo k zhoršeniu ekonomickej situácie na Kube. Vlády prezidentov San Martína (1944-1948) a Socarrása (1948-1952) nedokázali situáciu zvládnuť, preto z pozadia vystupuje Batista a pučom v marci 1952 sa verejne ujíma moci. Proti Batistovmu prevratu sa verejne vyslovil mladý advokát Fidel Castro, ktorý podal sťažnosť na ústavný súd. V tejto súvislosti treba zdôrazniť, že Castro bol predstaviteľom skôr liberálne zameranej opozície. Revolúcia Keď sa ukázalo, že proti diktatúre sa nedá bojovať pokojnými demokratickými prostriedkami, skupina revolucionárov okolo Fidela Castra sa rozhodla zvrhnúť diktátorský režim ozbrojeným povstaním. Plán povstania vyzeral na prvý pohľad nádejne. Povstanie sa malo začať útokom na kasárne Moncada v meste Santiago de Cuba. Išlo o región vzdialený od hlavného mesta, kde obyvateľstvo vždy kládlo odpor ústrednej vláde a ktorý bolo možné po určitý čas, kým by povstalci prešli do ofenzívy za oslobodenie celej krajiny, brániť. Útok na kasárne sa naozaj 26. júla 1953 uskutočnil, lenže sa skončil fiaskom. Verejná mienka na Kube však bola natoľko zameraná proti Batistovi, že bol donútený postaviť Castra pred súd. Fidel sa na súde správal tak, že z obžalovaného sa stal žalobca. Nakoniec mu bolo dovolené odísť do mexického exilu. Situácia na Kube sa ďalej zostrovala. V exile sa Castro stretol s argentínskym revolucionárom „Che“ Guevarom. Druhého decembra 1956 sa revolucionári na čele s Castrom a Guevarom vylodili v provincii Oriente z lode Granma. Napriek počiatočným neúspechom v pohorí Sierra Maestra vzniklo partizánske hnutie, ktoré sa rozrástlo do pravidelnej revolučnej armády. Ciele hnutia boli vyslovené v manifeste z 12. júla 1957, ktorý obsahoval prísľub demokratických premien a pozemkovej reformy. Ním získali povstalci ešte väčšiu podporu. Prvého januára 1959 Fidel Castro vstúpil do hlavného mesta Havany. Ďalšie osudy Castro, na rozdiel od iných víťazov v tomto regióne, sa rozhodol pre netradičný postup. Program zo Sierry Maestry začal realizovať, aspoň časť týkajúcu sa pozemkovej reformy. Tým zasiahol americké záujmy na veľmi citlivom mieste. Príslušné americké kruhy sa rozhodli zopakovať scenár, ktorý im v roku 1954 priniesol úspech v Guatemale. Na Kube sa mali vylodiť žoldnieri, ktorí by s americkou pomocou zvrhli Castrovu vládu. Plán bol vypracovaný ešte za prezidenta Eisenhowera, no realizoval ho až Kennedy. Náčelník CIA Allan Dulles ho uisťoval, že kubánsky ľud Castra nenávidí a že iba žoldnieri pomôžu zrealizovať jeho želania. No útok v zátoke, ktorá sa po slovensky volá Zátoka sviní, sa skončil fiaskom. Castro mohol v zahraničí nájsť dostatočne silnú pomoc iba v jedinej krajine – Sovietskom zväze. Súčasnosť Castrovi prívrženci, hoci sa dostali k moci, sa nikdy nevzdali pomenovania povstalec, či presnejšie rebel. Kuba sa stala symbolom úspešného odporu voči najsilnejšej svetovej mocnosti. Ale aj napriek všetkým sympatiám tu existuje množstvo negatívnych javov, ktoré sú nielen dôsledkom amerických snáh dostať Kubu do politickej a ekonomickej izolácie, čo sa nikdy úplne nepodarilo. Treba pripomenúť, že hoci sa režimy na čele s komunistickou stranou zväčša dostali do konfliktu s katolíckou cirkvou, Kuba má vzťahy s cirkvou neuveriteľne dobré, krajinu dokonca svojho času navštívil pápež Ján Pavol II. Okrem hospodárskych ťažkostí, na ktorých má nepochybný podiel americká blokáda, musí Kuba zápasiť aj s inými problémami. Typ tamojšieho režimu až priveľmi pripomína tie, ktoré zväčša zanikli v roku 1989. Svedčí o tom aj fakt, že na čele krajiny je od roku 1959 tá istá osoba, Fidel Castro. To je aj veľké nebezpečenstvo pre kubánsku revolúciu, Castro predsa nie je nesmrteľný. Netají sa však želaním, že jeho nástupcom by mal byť jeho brat Raul. A ten napriek tomu, že má tiež minulosť revolucionára, nie je takou silnou a charizmatickou osobnosťou ako Fidel.