Československo a Marshallov plán

Piateho júna 1947 predniesol na Harvardskej univerzite pred bývalými študentmi štátny tajomník Marshall prejav, ktorý vošiel do dejín ako Marshallov plán (Europea Recoveri Program). Zdôraznil v ňom, že cieľom je zamedziť hladu, chudobe, zúfalstvu a chaosu. Marshallov plán vyvolal v Európe veľký ohlas. Osemnásteho júna 1947 sa na rokovaní v Paríži stretli ministri zahraničných vecí Francúzska a Anglicka. Okrem cieľa vyjadreného v Marshallovom prejave sa však nič konkrétne nevedelo, preto aj minister zahraničných vecí Jan Masaryk 19. júna 1947 vyhlásil, že plán je prijateľný, ak sa bude dotýkať hospodárskych hľadísk. Československé ministerstvo zahraničných vecí požiadalo svojich veľvyslancov, aby o pláne zbierali informácie. Podľa veľvyslanca v Londýne bolo všetko ešte v štádiu prípravy. Pravdepodobne bude nutné zvolať zvláštnu konferenciu. Moskovská Pravda 22. júna označila plán za pokus ospravedlniť Trumanovu doktrínu zatlačovania komunizmu. Aj ďalšia správa pochádza z Moskvy: francúzska vláda odovzdala sovietskej vláde nótu o porade ministrov zahraničných vecí Veľkej Británie, Francúzska a Sovietskeho zväzu v Paríži. Záujem krajín východnej Európy Dvadsiateho štvrtého júna 1947 sa konala 93. (tajná) schôdza československej vlády. Štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí (MZV) Vladimír Clementis referoval, že Molotov prijal pozvanie na schôdzu troch ministrov zahraničných vecí. Sovietska strana sa domnieva, že by bolo dobré, keby sa Československo pripravilo tak, aby mohlo deklarovať, ako si pomoc predstavuje. Clementis navrhol, aby ministerstvá pripravili materiál, ktorý by medzirezortná komisia spracovala a predložila vláde. Predseda vlády Gottwald navrhol uznesenie: „Vláda berie na vedomie správu štátneho tajomníka a ukladá komisii svojich členov, zloženej z ministrov financií, zahraničného obchodu, zdravotníctva a dopravy, z podpredsedu vlády Fierlingera a zo štátneho tajomníka MZV Clementisa, aby sledovala ďalší vývoj a pripravila materiál tak, aby ČSR mohla v prípade potreby včas zaujať meritórne stanovisko.“ Poľsko bolo prvým európskym štátom hlásiacim sa k plánu. O niekoľko dní sa vyslovila vláda Juhoslávie, že má záujem o túto akciu, ak bude spočívať na princípoch OSN. Od 27. júna do 3. júla sa konala v Paríži schôdza ministrov zahraničných vecí Veľkej Británie, Francúzska a ZSSR. Molotov bol proti účasti Nemecka a požadoval plán podriadiť OSN. Britská a francúzska delegácia odmietla návrhy Molotova a Sovietsky zväz opustil rokovanie. Minister zahraničných veci ČSR Jan Masaryk odovzdal 1. júla 1947 nótu diplomatickým zástupcom Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie a Francúzska, že Československo je ochotné plne spolupracovať na vytvorení predpokladov pre poskytnutie americkej pomoci a predložiť vo vhodnej chvíli svoje návrhy. Veľvyslanec Veľkej Británie Philip Nichols listom informoval Jana Masaryka, že Amerika v riadiacom výbore, okrem Anglicka a Francúzska, ráta aj s Československom. Účasť na anglo-francúzskom návrhu nebude ani v najmenšom obmedzovať národnú zvrchovanosť. Chce len spoločne prihliadnuť na zdroje a potreby všetkých zúčastnených európskych krajín tak, aby sa vedelo o ich potrebách skôr, než bude o pomoc žiadané. Účasť na anglo-francúzskom návrhu dáva jedinú rozumnú možnosť na americkú pomoc. Všetky európske vlády okrem Španielska sú vyzvané k spolupráci podľa ich slobodnej vôle. Vláda jeho veličenstva a francúzska vláda pozvali zástupcov Československa na schôdzku do Paríža 12. júla 1947 a želali si poznať stanovisko vlády do 10. júla. Československá vláda na 95. schôdzi 4. júla 1947 splnomocnila predsedníctvo, aby v pondelok 7. júla 1947 po dohode s MZV určilo delegáciu a dalo jej inštrukcie. Predseda KSČ Gottwald dostal 5. júla od ÚV VKS (b) šifrovanú správu: „ Niektoré spriatelené krajiny so Sovietskym zväzom chcú zrejme účasť na porade odrieknuť z rovnakých dôvodov, z akých sa na porade nezúčastní ZSSR. Myslíme si, že by bolo lepšie účasť neodmietať, ale poslať tam svoje delegácie s tým, aby priamo na porade poukázali na neprijateľnosť anglo-francúzskeho plánu a aby nepripustili jednomyseľné prijatie tohto plánu, potom poradu opustili a odviedli so sebou čo najviac delegátov z ďalších krajín. Túto šifrovanú správu zasielame len vodcom strán, aby sa ňou riadili, až bude vláda prijímať rozhodnutie.“ Šiesteho júla 1947 sovietsky chargé d´ affaires Bodrov predložil Janovi Masarykovi nótu sovietskej vlády vysvetľujúcu príčiny odchodu Molotova z Paríža. „Nie je vylúčené,“ povedal, „že pre vás a iných bude treba na konferenciu ísť. To však hovorím súkromne.“ Nedôvera ZSSR voči Marshallovmu plánu V nóte sa píše, že vláda ZSSR nemá dôveru k tomuto zámeru, jednak preto, že ešte pred započatím porád sa Angličania a Francúzi dohodli s USA za chrbtom ZSSR, a jednak preto, že z Marshallovho návrhu nevyplýva ani výška úveru a koniec koncov ani realita celej akcie. ZSSR v tom vidí snahu zasahovať do vnútorných vecí európskych štátov a týmto spôsobom urobiť hospodárstvo týchto štátov závislým od záujmov USA. Predsedníctvo vlády zasadalo 7. júla 1947. Na programe bola otázka zloženia delegácie, ktorá pocestuje do Moskvy, a účasť na konferencii v Paríži. Minister Jan Masaryk povedal, že by bola chyba nezúčastniť sa na konferencii. Clementis súhlasil, aby nás zastupoval veľvyslanec v Paríži Jindřich Nosek. Navrhol však odložiť menovanie delegácie a vydanie komuniké o účasti po návrate delegácie z rokovania v Moskve. Masaryk mienil, že by sme tak mali urobiť už 7. júla. Je prirodzené, že na prvom mieste sú naše spojenecké záväzky so ZSSR, Juhosláviou a Poľskom, ale Bodrov mu trikrát zopakoval, že v stanovisku ZSSR nie je nič o našej účasti. Fierlinger navrhol vyžiadať si stanovisko Moskvy, prípadne zatelefonovať Poliakom a opýtal sa Masaryka, či Bodrovovi dobre rozumel. Predseda vlády Gottwald potvrdil, že v nóte nás Molotov len informuje o príčinách ich postupu. Sanácia Nemecka by nebola v našom záujme. Prakticky však ide len o to, či sa rozhodneme dnes, alebo až 10. či 11. júla. Drtina si myslel, že ZSSR by neprospelo, keby sa zdalo, že sme sa rozhodli až po porade v Moskve. Za rozhodujúci pokladal rozhovor Masaryka s Bodrovom. Fierlinger dúfal, že Bodrov nehovoril bez inštrukcií. Clementisov opakovaný návrh – počkať na návrat delegácie – predsedníctvo neakceptovalo. Bolo prijaté komuniké o našej účasti. Jan Masaryk oznámil veľvyslancom Spojeného kráľovstva a Francúzska uznesenie predsedníctva vlády a doplnil, že Československo bude na tejto konferencii zastúpené svojím veľvyslancom v Paríži Jindřichom Nosekom. Rokovania so Stalinom Deň pred odletom do Moskvy, 8. júla 1947, dostal Gottwald telegram, v ktorom sa píše, že ÚV VKS (b) ruší stanovisko z 5. júla1947 a navrhuje účasť na porade odmietnuť. Dôvody uvedie každá krajina podľa vlastného uváženia. Čo si Gottwald o tom myslel, ťažko povedať. Niektoré novšie zdroje vyčítajú Gottwaldovi, že neinformoval vládu. Malo to zrejme dve vážne príčiny: po prvé išlo o šifrovanú, tajnú stranícku informáciu určenú menovite predsedom komunistických strán a po druhé, už ani nebol čas. Vládna delegácia odletela do Moskvy 9. júla 1947 o 8. 00 ráno. Krátko po prílete prijal Stalin Gottwalda. Ten istý zdroj uvádza, že Gottwald o stanovisku Stalina informoval členov delegácie, takže potom to už nebolo až také šokujúce zistenie. S delegáciou ako celkom sa začalo rokovanie o 23.00. Za Sovietsky zväz boli prítomní Stalin, Molotov a Bodrov, za ČSR Gottwald, Masaryk, Drtina (namiesto chorého Ripku) a zástupcovia veľvyslanectva. Hlavnými bodmi bola účasť na parížskej konferencii, československo-francúzska zmluva, hospodárska a obchodná problematika. „Po návrate Molotova z Paríža,“ začal Stalin, „dostala vláda ZSSR správu o zápornom stanovisku Juhoslávie. Potom podal dotaz Tatarescu. Sovietska vláda spočiatku usudzovala, že by bolo správnejšie ísť a potom rokovania opustiť. Neskôr sa ukázalo, že sa veľmoci pokúšajú vytvoriť západný blok a izolovať ZSSR. Vláda ZSSR sa rozhodla odpovedať Tatarescovi a Poliakom, ktorí spočiatku váhali. Bola prekvapená rozhodnutím československej vlády… Pre Sovietsky zväz „eto vopros družby“. Ak pôjdete do Paríža, dokážete, že chcete spolupôsobiť pri izolácii ZSSR. Všetky slovanské štáty odmietli. Preto usudzujeme, že by ste mali svoje rozhodnutie zrušiť.“ Minister Masaryk odôvodňoval prijatie pozvania surovinovou závislosťou. Minulý týždeň poľská delegácia v ČSR tvrdila, že do Paríža pôjdu. Všetky politické strany v ČSR sú však zajedno v tom, že sa nesmie podniknúť nič, čo by bolo proti záujmom ZSSR. Delegácia podá do ČSR správu o stanovisku sovietskej strany a nepochybuje, že československá vláda sa podľa toho zariadi. Žiada, v tejto delikátnej situácii pomoc sovietskej strany: „Snáď by sa to dalo zariadiť tak, že by sa jeden deň išlo a na druhý deň by sa odišlo.“ „Vieme,“ pokračoval Stalin, „ale svojou účasťou v Paríži by ste dosvedčili, že ste sa dali zneužiť ako nástroj proti ZSSR. To by ZSSR ani vláda nestrávili („ne perevarili by“).“ Minister Drtina zdôraznil, že ani jeho strana neurobí nič, čo by sa javilo ako čin namierený proti ZSSR. Hospodárska situácia ČSR je iná ako v ostatných slovanských štátoch. Životná úroveň ČSR závisí zo 60-80 percent na zahraničnom obchode so Západom. Generalissimus poznamenal, že československá obchodná bilancia so Západom je pasívna. Gottwald hovoril, že ak nebudeme platiť tovarom, musíme platiť valutami a tých máme málo. Stalin: „Vieme, že valuty máte.“ A Molotovovi: „Povedali si, že chcú získať úvery a nechceli vynechať túto možnosť.“ Minister Drtina žiadal, aby generalissimus prihliadol na obavy obyvateľstva, že odpútaním sa od Západu schudobnenie. To by malo vážne politické následky. Zahraničný obchod so ZSSR, ktorý vlani stúpol, zase poklesol. Minister dúfal, že dnešné rokovanie prinesie zlepšenie. Masaryk prosil generalissima v tejto situácii o „akúsi náplasť, gesto zo strany ZSSR“. Stalin oponoval: „Vaša situácia je lepšia ako situácia Francúzska či Anglicka. ZSSR je ochotný vám pomôcť. Potrebujeme „obsadnyje truby“ pre naftové polia, „truby“ na petrolej, koľajnice, vagóny, menšie elektromotory.“ Gottwald pripomenul: „Na Západ vyvážame ľahký priemysel, sklo, porcelán, obuv, textil. Tieto výrobky ZSSR zatiaľ nekupuje… Potrebujeme najmenej 300 tisíc ton pšenice a môžeme dodať cukor a pivo.“ Jan Masaryk zažartoval, že naše pivo je lepšie ako sovietske, na čo Stalin sucho poznamenal, že dobré pivo sa varí len v Estónsku. Ale toho roku je úroda dobrá, pomôžu priateľom, aj Československu. Gottwald žiadal Stalina a Molotova, aby nám poradili v ťažkej situácii. „Mohli by ste do Paríža odkázať: v poslednom čase sa ukázalo, že prijatie pozvania by sa mohlo vysvetľovať ako úder proti ZSSR najmä preto, že zo slovanských ani ostatných východoeurópskych krajín nikto pozvanie neprijal. Myslím si, že čím skôr to urobíte, tým lepšie,“ urobil bodku za týmto problémom Stalin. Rokovanie sa skončilo pol hodinu po polnoci. Skoro ráno 10. júla 1947 prišla do Prahy správa: „Pánovi prezidentovi, podpredsedovi vlády V. Širokému, štátnemu tajomníkovi Clementisovi. Bol som dvakrát prijatý generalissimom Stalinom… Zvolajte preto ihneď všetkých dosiahnuteľných členov vlády… Považujte za nevyhnutné, aby ste sa uzniesli na odvolaní našej účasti v Paríži a oznámili ho tak, aby tu bolo do štvrtka odpoludnia. Gottwald, Masaryk, Drtina, Kašpárek.“ Snahy ospravedlniť Stalinov diktát Rokovanie vlády sa začalo 10. júla 1947 po 12.00. Ráno požiadali Široký a Clementis o prijatie u prezidenta republiky v Sezimovom Ústí. Beneš povedal, že po jasnom stanovisku Sovietskeho zväzu „nepodléha vůbec diskusi otázka, zda vláda má účast na konferenci odvolati“. (Toto vyjadrenie je uvedené v zápise zo zasadnutia vlády.) Podľa iného zdroja sa prezident k tomu nemohol vyjadriť, lebo v noci z 9. na 10. júla dostal záchvat mozgovej mŕtvice a ráno ešte nehovoril. Schôdzu viedol Široký, po úvode odovzdal slovo Clementisovi, ktorý vysvetlil situáciu, prečítal návrh nóty o našej neúčasti a žiadal, aby ho vláda splnomocnila ešte v ten deň odovzdať nótu veľvyslancom Veľkej Británie a Francúzska. Potom prečítal návrh vyhlásenia pre tlač. Diskutovalo sa tak o komuniké a vyhlásení pre tlač, ako aj o tom, prečo sme si nevyžiadali stanovisko Sovietskeho zväzu vopred, prečo sme sa spoľahli na rozhovor Bodrova s Masarykom a prečo sa vlastne nemáme zúčastniť. Rokovanie sa skončilo o 20.50. Medzitým z Moskvy niekoľkokrát žiadali rozhodnutie. Nakoniec bola nóta s nepatrnými zmenami prijatá. Vo vyhlásení pre tlač sa stanovisko prezidenta neobjavilo. Na parížskej konferencii 12.–15. júla1947 zástupcovia šestnástich štátov vytvorili Organizáciu pre európsku hospodársku spoluprácu – OEEC. Kongres USA prijal zákon o pomoci 3. apríla 1948. OEEC bola predchodcom Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj – Organization for Economic Cooperation and Development (OECD).