Nechcem rozprávať bájky na historickú tému, ako to robil Mikuláš Nevrlý, ale uvediem argumenty o jeho falšovaní histórie Rusínov a ich súčasného života i činnosti rusínskych organizácií. Keď niekto nepozná život a históriu Rusínov, nech sa ju nepokúša ani vysvetľovať, ani interpretovať. Citácie zámerne vybraných autorov sa neopierajú o fakty, preto je taký spôsob argumentácie zavádzajúci. Navyše, ak je zámerom autora negovať všetko, čo súčasní obrodení Rusíni a ich organizácie robia.
Pán Nevrlý „zabudol“ informovať čitateľov SLOVA a slovenskú verejnosť, na ktorú sa vo svojom článku obracia, že pojem Ukrajinec bol na Podkarpatsku pred vznikom ČSR takmer neznámy a málo frekventovaný. Tým menej bol rozšírený v prešovskom regióne, kde od nepamäti žijú Rusíni. Tam pred rokom 1945 o Ukrajincoch nebolo ani chýru, ani slychu, iba ak sa sem zatúlal nejaký ukrajinský emigrant.
Aj štúrovci…
Tvrdenie Mikuláša Nevrlého, že národné obrodenie Rusínov na Podkarpatsku sa udialo až v 20. až 30. rokoch 20. storočia, je ignorovaním evidentných faktov, spomínaných v nejednej štúdii rozličných autorov. Aj výskum „najväčšej slovenskej autority v tejto oblasti, historika Ľudovíta Haraksima (citujem Nevrlého slová) to jednoznačne potvrdzuje. Napríklad článok zo zborníka Slovensko-rusínsko-ukrajinské vzťahy, ktorý v roku 2000 vydal Slavistický kabinet SAV, Zlatý vek biskupa A. Bačinského a obrodenecké hnutie A. Duchnoviča – dve epochy dejín Rusínov. Iný článok tohto autora má priamo názov Obrodenie Rusínov. Bol uverejnený v zborníku Rusíni: otázky dejín a kultúry, Prešov 1994. Nie sú to jediné články s touto problematikou a nevedno, prečo ušli pozornosti doktora slovanskej filológie. Možnože po oboznámení sa s touto literatúrou by zmenil názor na minulosť a súčasnosť Rusínov.
M. Nevrlý však ignoruje obrodenecké obdobie Rusínov v 19. storočí, úsilie rusínskych buditeľov A. Duchnoviča, A. Dobrianského, A. Pavloviča, ktorí sa v úzkej súčinnosti so štúrovskou generáciou domáhali uznania legitímnych práv všetkých Rusínov v rakúsko-uhorskej monarchii. Nie náhodou Ľ. Štúr obhajoval právo Rusínov na ich materinský rusínsky jazyk, na šírenie osvety v tomto jazyku. V Slovenských národných novinách výslovne píše o Rusínoch ako o samostatnom národe, ktorý má „…svoj rusínski, krásni jazik“ (Slovenskje národňje novini, 6. brezna 1848, č. 83).
V tomto smere osobitne veľa urobil B. Nosák-Nezabudov, ktorý z vlastného poznania vykreslil život Rusínov v cestopise, uverejnenom v Orlovi tatranskom v roku 1847. Jemu patria slová, že „istotne musia Slováci život Rusínov a Rusíni život Slovákov bližšie poznať, lebo ich k tomu mnohé príčiny tak rečeno nútia. Keď to zmeškajú, premeškali a od seba odstrčili šťastie!“.
Kto tiež hovoril o osobitnom etniku
Nejeden autor, vrátane Magocsiho, na ktorého sa M. Nevrlý osobitne zameral, už dokázal, že proces národného obrodenia Rusínov Podkarpatska a východného Slovenska sa síce v porovnaní s obrodením iných slovanských národov strednej a južnej Európy začal oneskorene, ale v polovici 19. storočia bol už evidentný, hoci mal svoje špecifické fázy. Dôkazom toho je činnosť osobností ako bol Duchnovič, Dobrianský a ďalších ich spolupracovníkov, o čom podrobne píše aj Ľ. Haraksim a iní súčasní historici. Tým, čo autor napísal o Rusínoch a rusínskom hnutí v súčasnosti, preukázal buď neinformovanosť, alebo úmyselnú ignoráciu rusínskej problematiky.
Ak pôjdeme ďalej do minulosti, aj tam nájdeme dostatok faktov o Rusínoch, ktorých susedné národy považovali za samostatné etnikum. V 18. storočí mali Rusíni (Rutheni) stabilné miesto vo vtedajšej feudálnej spoločnosti ako poddaní. Obývali najmä dediny a mestečká severovýchodnej časti Zemplína, Šariša a Spiša. Písal o nich vo svojom vlastivednom diele Matej Bel a neskôr tiež Anton Sirmaj v diele Topografické a politické poznatky zo zemplínskej stolice (1805). Neskôr napísal o histórii Rusínov viaczväzkové dielo Rusín Michal Lučkaj. Zaoberá sa najmä dejinami gréckokatolíckej cirkvi, ale aj spôsobom života Rusínov v druhej polovici 18. a na začiatku 19. storočia. Z latinčiny ho preložili až v druhej polovici 20. storočia a vyšlo vo vedeckom zborníku Múzea rusínsko-ukrajinskej kultúry vo Svidníku.
Aj z týchto prác je zrejmé, že susedné národy, predovšetkým Maďari ako vládnuci národ a Slováci ako susedia a spolutrpiaci, považovali Rusínov odjakživa za samostatný národ. A tak je to dodnes, keď majú Rusíni možnosť hlásiť sa po polstoročí zaznávania znovu slobodne k svojej prapôvodnej národnosti, materinskému rusínskemu jazyku, k svojej „rus´kej“ viere a tradíciám. Tieto fakty zaznávajú len ľudia predpojatí alebo neznalí veci, ako aj ľudia poznačení totalitným myslením.
Výmysly o údajnom špiónovi
Na vyššie uvedené pramene sa M. Nevrlý neodvoláva. Bližšie sú mu pramene a údaje z obdobia, keď pojem Rusín nebol prípustný, pretože Rusínov od začiatku 50. rokov násilne ukrajinizovali. Na tento proces má autor možno aj osobné spomienky, do ktorých by mohol načrieť, ak by chcel naozaj historicky pravdivo podať minulosť Rusínov na východnom Slovensku od 50. rokov. On však poúča, ako treba postupovať pri šírení „obrody rusínstva“. Nielenže nastavuje krivé zrkadlo Rusínskej obrode, ale priam falzifikuje dianie v rusínskom hnutí na Slovensku.
Neuvádza nijaký argument, spolieha sa na citácie autorov, ktorí síce hovoria o inom, ale Nevrlému to neprekáža. On ide ešte ďalej, vraj „…šírenie myšlienok „obrody rusínstva“ vyvoláva zbytočné spory medzi našimi spoluobčanmi ukrajinskej národnosti a škodí dobrým susedským vzťahom s Ukrajinskou republikou“. Dokonca, podľa neho „táto akcia nahráva silám, ktoré by chceli revidovať Trianonskú a Parížsku zmluvu a túžia po tom, aby bolo v nejakej forme obnovené tzv. veľké Uhorsko“.
Takéto tvrdenie je naozaj bezuzdnou fantáziou. Niektoré dohady autora sú skôr dezinformáciami a výmyslami. Napríklad o jednom z najvýznamnejších aktivistov rusínskeho hnutia vo svete profesorovi P. R. Magocsim píše, akoby o ňom „boli dohady, že je agentom niektorých tajných služieb“. Čie dohady, že im Nevrlý tak dôveruje? Vari je doma v centrálach tajných služieb? Existuje interview s Magocsim, kde dôkladne vyvracia nezmysel o jeho údajnom účinkovaní v tajuplných „tajných službách“. Tento rozhovor pána Olesia Mušinku, syna Mikuláša Mušinku, sa uskutočnil pred ôsmimi rokmi v Kanade, no ukrajinská tlač v Prešove ho akosi nechce uverejniť. Žeby toto interview pán Nevrlý, ktorého dobré kontakty s M. Mušinkom sú známe, nepoznal?
Rusíni nie sú protiukrajinskí
Uviedol som tento fakt iba preto, aby som poukázal na pochybný charakter argumentácie pána Nevrlého. Výmyslom je tiež, že rusínskemu hnutiu pripisuje protiukrajinské tendencie. Tento nezmysel som už vyvrátil v roku 1990 v článku Čo s časopisom Rusín a Rusínmi a v ďalších polemických článkoch nezávisle od Rusínskej obrody, keď neseriózni autori od jej vzniku hovorili o protiukrajinských tendenciách v tomto hnutí.
Treba však jasne rozlišovať medzi pojmami Ukrajinec a ukrajinizátor. To nerozlišuje ani Nevrlý. Mal otvorene a čestne uviesť, že Rusíni z Rusínskej obrody alebo zo Združenia inteligencie Rusínov v Slovenskej republike považujú Ukrajincov za najbližších etnických bratov. Presne však odlišujú Ukrajincov od ukrajinizátorov. Čiže od tých, ktorí od počiatku 50. rokov realizovali protirusínske akcie, ukrajinizovali rusínske školy, tlač, rozhlas a všetok kultúrny život Rusínov bez toho, aby sa ich spýtali, či chcú byť Ukrajincami.
Rusíni takýto postup odmietali a svoje deti postupne prevádzali do slovenských škôl. Školy s ukrajinským vyučovacím jazykom v prešovskom regióne postupne zanikali. Je pravda, že už od roku 1945 počet Rusínov z rôznych dôvodov postupne klesal, ale ich rady najviac zredli po násilnej ukrajinizácii v 50. rokoch. Z niekdajších vyše 90 000 v medzivojnovom období sa tento počet od začiatku 50. rokov znížil až na 32 408, rátajúc spolu Rusínov a Ukrajincov v roku 1991.
Z toho je vyše 17 000 Rusínov a vyše 13 000 Ukrajincov. Ešte viac sa tento pomer (či nepomer) prejavil v otázke materinského jazyka. Rusínsky jazyk za materinský považovalo vyše 50 000 obyvateľov Slovenska, kým k ukrajinčine sa ako materinskému jazyku hlásilo iba 5000. O akých zbytočných sporoch M. Nevrlý hovorí? Čo je zlé na tom, že Rusíni chcú byť Rusínmi, chcú, aby sa im navrátilo to, čo bolo násilnou ukrajinizáciou odňaté? Rusíni sa chcú vzdelávať vo svojom materinskom jazyku, rozvíjať v ňom kultúrno-osvetovú činnosť, sledovať rozhlasové a televízne vysielanie v rusínčine, pestovať svoje tradície.
O to sa predsa uchádzajú všetky národnostné menšiny v Slovenskej republike, na základe ústavy. Rusíni sa po období totalitných režimov konečne slobodne prihlásili k svojej autochtónnej národnosti, ktorá po stáročia preukazovala životaschopnosť a v súčasnosti právom využíva možnosti slobodného rozvoja. V čom by mal tento proces škodiť „dobrým susedským vzťahom s Ukrajinskou republikou“?
Lojálnosť voči krajinám, kde žijú
Prečo autor zamlčuje, že vrcholné štátne orgány Ukrajinskej republiky privítali konanie V. svetového kongresu Rusínov roku 1999 v Užhorode a v uvítacom liste predsedu Najvyššej rady Ukrajiny A. Tkačenka sa písalo: „Úprimne vás vítam v praotcovskej krajine karpatských Rusínov. Na Ukrajine a ďaleko za jej hranicami vás poznajú ako pracovitých, múdrych a talentovaných ľudí, ktorí si v priebehu mnohovekej a nejednoduchej histórie udržali svoju historickú pamäť, humanistické tradície spolunažívania Slovanov so susedmi a dnes pestujú a rozvíjajú svojbytnú kultúru, sú plnoprávnymi budovateľmi nového ukrajinského štátu, spolupodieľajú sa na radostiach i trápeniach so všetkými jeho obyvateľmi“.
V tomto smere je zaujímavé, že všetky rusínske organizácie v Slovenskej republike i v susedných krajinách už neraz verejne, spoločne i každá osobitne deklarovali svoju lojalitu voči krajinám a štátom, v ktorých žijú. Považujú ich za svoju jedinú vlasť, za materskú krajinu. Napriek tomu ich neprajníci osočujú, že majú separatistické úmysly. Aj M. Nevrlý sa nevyhol tomu, na čo, okrem výmyslov, nemá žiadne argumenty.
Pán Nevrlý by mal vziať do úvahy aj to, že slovenská vláda považuje Rusínov za osobitnú národnosť, čo už neraz na základe Ústavy SR deklarovala. Na tomto základe vládne orgány uskutočňujú svoju politiku voči Rusínom a rusínskym organizáciám. Hocijaké pokusy novodobých atamanov zo „starej kzupovskej gardy“ (KZUP – Kultúrny zväz ukrajinských pracujúcich 1954-1990) spochybniť súčasné postavenie Rusínov a ich organizácií v SR majú protiústavný charakter. Ústava totiž dáva každému občanovi právo hlásiť sa k svojej národnosti a organizovať sa v občianskych a iných združeniach, ktorých činnosť je založená na rešpektovaní právneho poriadku. Platí to o Rusínskej obrode, ako aj o Združení inteligencie Rusínov Slovenska, ktoré sú lojálne voči štátu a úplne rešpektujú jeho zákony. Jednoducho – Slovenská republika je jediná vlasť Rusínov na Slovensku, ktorí nemajú žiadnu inú materskú krajinu okrem Slovenska.
Autor (1927) je literárny vedec a publicista
