23. mája 1951 podpísali čínski a tibetskí delegáti v Pekingu Dohodu ústrednej ľudovej vlády a miestnej vlády Tibetu o spôsobe mierového oslobodenia Tibetu. Podľa prvého bodu tejto dohody sa „Tibet navrátil do veľkej rodiny matky vlasti Čínskej ľudovej republiky“.
Nová čínska vláda dovŕšila proces, ktorý sa začal už v 8. storočí, odkedy sa cisárska Čína usilovala pripútať si strategicky dôležité územie Tibetskej náhornej plošiny patriace do čínskej sféry vplyvu.
Podpis dohody zavŕšil proces zjednocovania pevninského územia nového komunistického štátu. Hneď po jeho založení v októbri 1949 Mao Ce-tung, argumentujúc historickým právom Číny na toto územie, deklaroval ako jeden z najbližších cieľov vymaniť Tibet spod imperialistického vplyvu, oslobodiť tibetských roľníkov z jarma feudalizmu. Protesty Tibeťanov a pokusy zaangažovať do konfliktu mocnosti na druhej strane železnej opony (najmä Veľkú Britániu a Spojené štáty americké) zostali bez odozvy. Po obsadení časti územia východného Tibetu v októbri 1950 bolo iba otázkou času, kedy a ako sa Tibet dostane pod správu ústrednej vlády v Pekingu. Napriek tomu, že čínska strana sa odvolávala na fakt, že Tibet je od 13. storočia „neoddeliteľnou súčasťou Číny“, pokladala za potrebné upraviť samostatnou dohodou realizáciu tohto územného nároku.
Prísľub širokej autonómie
Dohoda z mája 1951 má sedemnásť bodov, ktoré Tibetu zaručovali vysoký stupeň politickej, ekonomickej a kultúrnej autonómie v podmienkach centralisticky riadeného socialistického štátu. Vízia mierového oslobodenia Tibetu a bezproblémovej integrácie regiónu do čínskeho štátu však bola odsúdená na neúspech. Tibeťania boli presvedčení o nezávislosti svojho štátu, keďže od roku 1912 tam čínska vláda nemala nijaký reálny vplyv a nikdy sa nepokladali za súčasť Číny. K jazykovým, etnickým, ekonomickým, kultúrnym a náboženským rozdielom, ktoré boli aj pred rokom 1951 zdrojom početných konfliktov, sa pridal nezmieriteľný rozpor medzi komunistickou ideológiou a buddhistickými koreňmi tibetskej civilizácie.
Čínska vláda sa v 50. rokoch usilovala tolerantnou a zdržanlivou politikou nakloniť si tibetské svetské aj náboženské elity, ale jednotlivé ustanovenia dohody z mája 1951 čínske úrady viac-menej dodržiavali iba v centrálnom Tibete. V okrajových územiach Tibetu – dnes tvoria súčasť provincií Čching-chaj, Kan-su, S-čchuan a Jün-nan – sa napriek protestom tibetskej vlády začali, rovnako ako v iných častiach Číny, socialistické reformy: vytváranie poľnohospodárskych komún, protináboženské kampane a triedny boj – v tibetských podmienkach namierený proti šľachte a kmeňovým vodcom. Okolie Lhasy, tradičného sídla najvyššieho tibetského duchovného a politického predstaviteľa dalajlamu, sa stalo prirodzeným útočiskom, kam pred týmito reformami utekali obyvatelia z periférie Tibetskej náhornej plošiny.
Štrnásty dalajlama Tändzin Gjamccho (v roku 1951 mal iba 16 rokov a predčasne sa ujal politickej moci) sa usiloval predísť otvorenému konfliktu a hľadať kompromis medzi tradičnými tibetskými vládnymi štruktúrami a orgánmi novej moci, ale situácia sa stala neudržateľnou, keď v okrajových oblastiach Tibetu začali operovať partizánske skupiny. V marci 1959 vypuklo v Lhase protičínske povstanie a dalajlama ušiel spolu s desaťtícami Tibeťanov do Indie. V severoindickej Dharamsale dodnes sídli jeho exilová vláda, vďaka činnosti ktorej sa tzv. tibetský problém zinternacionalizoval a v počiatkoch negatívne poznačil najmä čínsko-indické vzťahy. Tie eskalovali v roku 1962 pohraničným konfliktom.
Po potlačení povstania
Protičínske povstanie predstavuje zlom v čínskej politike voči Tibetu. Ak predtým mal politický a ekonomický vývoj v centrálnom Tibete vlastnú dynamiku a mechanicky nekopíroval situáciu v centrálnej Číne, po roku 1959 centrálna vláda rezignovala na aspoň symbolické dodržiavanie 17-bodovej dohody: tradičné mocenské elity odstavili a prenasledovali, tibetské politické inštitúcie zrušili a začala sa kampaň proti tibetským kláštorom a mníchom. Asimilačná politika vyvrcholila počas tzv. kultúrnej revolúcie (1966-1976), keď neúspešné experimenty v poľnohospodárstve, brutálne prenasledovanie mníchov a potláčanie prejavov tradičnej tibetskej kultúry mali definitívne vyriešiť tibetský problém. Tibet sa stal obeťou politického avanturizmu, ktorý postihol celú Čínu a jedinou nádejou bola zmena v Pekingu.
Tá nastala v roku 1976 po smrti Mao Ce-tunga a zatknutí „bandy štyroch“, maoistickej skupiny oficiálne zodpovednej za excesy kultúrnej revolúcie. Nová etapa moderných čínskych dejín sa spája s menom Teng Siao-pchinga. Politika pragmatických ekonomických reforiem, otvárania sa svetu a čiastočnej liberalizácie politického života sa s istým časovým oneskorením dostala v roku 1980 aj do Tibetu. Nové čínske vedenie sa poučilo z chýb minulosti a zastavilo asimilačný tlak, umožnilo Tibeťanom propagovať vlastnú kultúru a obnoviť náboženský život.
Čínski politici sa mylne nazdávali, že po dvadsiatich rokoch politických kampaní je už otázka tibetského separatizmu vyriešená a zvýšenie životnej úrovne obyvateľstva ako výsledok novej politiky pekinského centra definitívne integruje Tibet do Číny. Tieto predpoklady sa nenaplnili a od 2. polovice 80. rokov sa centrum starej Lhasy stalo dejiskom pravidelných protičínskych demonštrácií, proti ktorým rázne zasahovala čínska armáda. Problematika Tibetu nie je otázkou blahobytu, hoci vďaka čínskym investíciám sa ukazovatele kvality života (dĺžka života, detská úmrtnosť, hrubý domáci produkt) v Tibete zlepšili, ale štátoprávneho usporiadania.
Zhoršenie vzájomných vzťahov
Od 80. rokov sa čínsko-tibetský konflikt čoraz častejšie stával predmetom medzinárodnej politiky. Exilovej vláde a najmä 14. dalajlamovi sa podarilo získať si podporu vplyvných svetových štátnikov, ktorí pri stretnutiach s predstaviteľmi ČĽR nastoľovali aj otázku dodržiavania ľudských práv a náboženských slobôd v Tibete. Dalajlama sa sprvoti usiloval dohodnúť s čínskou vládou na špecifickom statuse Tibetu podľa hongkongského modelu „jeden štát, dva systémy“, ale túto koncepciu Peking jednoznačne odmietol.
Dalajlama sa ocitol pred dilemou, ktorá je dodnes aktuálna: na jednej strane vízia tibetskej nezávislosti nemá podporu západných politikov a čínska strana o nej nie je ochotná diskutovať (ústava ČĽR dokonca ani nezaručuje právo na sebaurčenie), no na druhej strane je jedinou prijateľnou alternatívou pre väčšinu Tibeťanov žijúcich v exile a nezanedbateľnú – no presne nekvantifikovanú – skupinu Tibeťanov, ktorí sú občanmi Číny. 14. dalajlama sa od konca 80. rokov postupne prikláňal k alternatíve faktickej autonómie Tibetu v hraniciach Číny, ktorá by mala byť zárukou posilnenia tibetskej identity, ochrany buddhistickej kultúry a jej výsledkom by sa mala stať „tibetanizácia“ mocenských štruktúr Tibetu.
V 90. rokoch sa položenie Tibetu zhoršilo: optimizmus predchádzajúceho desaťročia, keď sa zdalo, že čínske vládnuce elity sú pripravené pokračovať v nastúpenom trende uvoľnovania, vyprchal. Čínska strana po analýze situácie nadobudla dojem, že problém nemožno riešiť liberalizáciou, pretože kritika na medzinárodnej scéne (najmä zo strany USA) nadobúdala od 80. rokov čoraz väčšiu intezitu napriek tomu, že vláda sa usilovala zlepšiť postavenie Tibeťanov a do tohto regiónu presunula veľké investície. Separatistické demonštrácie iba prispeli k dezilúzii čínskych politikov a posilnili pozície zástancov tvrdého riešenia.
Zvyšovanie podielu etnických Číňanov v centrálnom Tibete (v Lhase tvoria etnickí Číňania, Chanovia, polovicu obyvateľstva) má za cieľ zmeniť etnické zloženie obyvateľstva a s konečnou platnosťou paralyzovať separatistické tendencie. Angažovanie sa mníchov v politickom boji malo za následok zvýšenie tlaku štátu a represívnych zložiek na tibetské kláštory. Čínska vláda obviňuje z podnecovania protičínskych nepokojov exilovú vládu a najmä dalajlamu, takže jeho politické iniciatívy vytrvalo odmietajú a dialóg je prerušený. Čínski politici pravdepodobne zavrhli evantualitu, že by mohli dosiahnuť obojstranne prijateľný kompromis so súčasným 65-ročným dalajlamom, ktorý má priaznivcov medzi významnými svetovými štátnikmi a čakajú na jeho 15. prevtelenie, ktoré tieto kontakty nebude mať, pretože vyrastie pod kuratelou Číny.
Východisko v nedohľadne
Tibet je iba jedným z regiónov osídlených nečínskym etnikom v ČĽR (ohniskom potenciálneho konfliktu sa môže stať najmä Ujgurská autonómna oblasť Sin-ťiang v čínskej časti strednej Ázie). Hrozba etnického separatizmu – ešte posilnená dramatickým vývojom po rozpade Sovietskeho zväzu – je nočnou morou čínskych politikov. V súčasnosti čínske elity nepokladajú tibetský problém za prioritu a spoliehajú sa najmä na to, že všetko vyrieši čas.
Akékoľvek zmeny v postavení Tibetu podmieňuje vývoj na čínskej politickej scéne. Prípadná demokratizácia Číny by isto prispela aj k ústretovejšiemu riešeniu menšinovej otázky, a teda aj k ústupkom voči tibetským požiadavkám. Dalajlamova koncepcia faktickej autonómie Tibetu s istými konfederatívnymi črtami by mohla byť riešením. Čínsko-tibetský vzťah sa nezačal podpísaním dohody v roku 1951, a preto nemožno naivne očakávať, že politické zmeny v Číne, ktoré sú tak či tak zatiaľ v nedohľadne, prinesú Tibetu nezávislosť.
Autor (1970) je sinológ a tibetológ
