Najmä v poslednom čase sa v českej tlači zjavuje značné množstvo článkov, ktoré odsudzujú odsun Nemcov z Československa a popisujú zločiny na nich spáchané. „Odsun“ sa v nich na- zýva „vyhnanie“. Lenže rovnako oprávne- né je používanie termínov „transfer“, či dokonca „repatriácia“.
Pojmom „sudetský“ alebo „karpatský“ Nemec dala nacistická propaganda taký význam, že to nie sú národnostné menšiny, ale etniká, ktoré si môžu nárokovať osobitné privilégiá. V prípade „karpatských“ Nemcov platilo, že nemuseli slúžiť v slovenskej armáde, ale v jednotkách SS.
Po prvej svetovej vojne mali Nemci v Československu všetky práva národnostnej menšiny, ba ešte viac. Nemci mali svoje školstvo, možnosť rozvíjať kultúru i politické strany a v niektorých obdobiach i zastúpenie vo vláde. Keď sa dostali k moci nacisti v Nemecku, podarilo sa im postupne získať vplyv na prevážnu väčšinu Nemcov v Československu a v roku 1938 vyvolať politickú krízu, ktorá bola zdanlivo vyriešená mníchovskou konferenciou, keď ČSR stratila pohraničné územia. Zdôrazňujem, že zdanlivo, pretože hoci Hitler vyhlásil, že „nechce žiadneho Čecha“, v marci 1939 boli české krajiny pripojené k Nemeckej ríši ako protektorát, čo fakticky znamená, že v strednej Európe vznikla kolónia a Nemci sa v Čechách a na Morave správali tak ako kolonizátori niekde v Afrike.
Nacistická genocída a realizmus E. Beneša
17. novembra 1939 Nemci zatvorili české vysoké školy a ich študentov poslali do koncentračných táborov. Obeťou nacistického teroru boli potom státisíce Čechov. Nacistické zločiny by sa dali donekonečna vyratúvať. Historické dokumenty dokazujú, že nacisti plánovali v krátkom čase po vojne zlikvidovať český národ. V jednom zo svojich tajných prejavov ríšsky protektor Heydrich naznačil, že osud Čechov sa nebude veľmi líšiť od osudu Židov. Na voči Čechom krutého nacistického pohlavára K. H. Franka Hitlerovi žaloval, že je voči Čechom „mierny“. Je treba zdôrazniť, že existenciu vojnového slovenského štátu považovali nacisti za dočasnú a po „konečnom víťazstve“ by sa osud Slovákov neveľmi líšil od Čechov a Poliakov, pretože sa nachádzali v „jadre nemeckého životného priestoru“.
Prezident Edvard Beneš vedel, že po vojne nebude možné, aby spolu žili „Čechoslováci“ a Nemci v tom istom štáte. Český domáci odboj nekompromisne žiadal povojnový odsun Nemcov. S rovnakým návrhom prišli tiež zástupcovia britskej vlády. Beneš stále váhal. Snažil sa nájsť nejaký humánnejší spôsob riešenia tohto problému. A tak navrhol v decembri 1943 na rokovaní v Moskve čosi, čo sovietski predstavitelia nedokázali pochopiť. Navrhol, aby sa v oslobodenom Československu vyčlenili pohraničné oblasti, kde bola najvyššia koncentrácia Nemcov. Tam by sa potom sústredili zvyšní Nemci z českých krajín. Potom sa chcel týchto oblastí vzdať v prospech budúceho obnoveného nemeckého štátu, aby čo najviac uľahčil riešenie nemeckej otázky v ČSR. Sovietsky minister zahraničných vecí Molotov sa Benešovi vysmial a ponúkol mu ceruzku, ktorou mal Beneš zakresliť naopak tie územia Nemecka, ktoré by po vojne pripadli Československu. Dnešní nemeckí politici by mali Benešovi ďakovať, že tak nespravil. Stalin by určite urobil všetko, aby ČSR kompenzoval stratu Zakarpatskej Ukrajiny, ktorú chcel pripojiť k ZSSR, rovnako ako nemeckými územiami Poliakom nahradil kraje, ktoré stratili na východe. Vtedy Beneš vykonal dodnes nedocenený ústretový krok voči Nemecku, ktorý nemeckí politici akosi nechcú vidieť a spomínajú iba jeho dekréty. Beneš mohol napríklad žiadať pripojenie Lužice, ktorá bola počas stredoveku súčasťou krajín českej koruny a kde ešte slovanské obyvateľstvo žije.
Potrestaný zločin
Po oslobodení na sudetských i karpatských Nemcoch Česi a Slováci páchali zločiny. Boli to zväčša akty odplaty. Benešovi možno vyčítať, že boli vopred amnestované takéto činy a amnestia mala účinnosť až do 28. októbra 1945. Treba však zdôrazniť, že o zločinoch na sudetských Nemcov sa nemlčalo, písal o nich Peroutkov Dnešek i Tigridove Obzory. Niektoré takéto činy boli vyšetrované a potrestané.
Na poludnie 18. júna 1945 sa zastavil na nádraží v Přerove transport niekoľkých stoviek karpatských Nemcov, ktorí boli v decembri 1944 evakuovaní do Rumburka a po oslobodení sa vracali domov na Spiš. Dôstojník Obranného spravodajstva Karol Pazúr nechal vyviesť z vlaku 265 náhodne vybraných ľudí. Potom si vyžiadal od veliteľa transportu sedemnásteho pešieho pluku, ktorý sa vracal z pražskej prehliadky, dvadsať samopalníkov. Tí Nemcov okradli a večer ich postrieľali v neďalekých Lovesiciach. Za masaker pri Přerove bol vyšetrovaný iba Karol Pazúr. Hájil sa tým, že „plnil vlasteneckú povinnosť“. Pri vyšetrovaní sa ukázalo, že počas vojny kolaboroval s nacistami. Napriek tomu v jeho prospech intervenoval sám Bedřich Reicin, v júni 1949 bol odsúdený Najvyšším vojenským súdom na dvadsať rokov väzenia. Reicin to žalobcovi Antonovi Rašlovi nezabudol a sám Rašla sa neskôr stal politickým väzňom.
