Iba niekoľko literárnych postáv má svoje sochy. Pokiaľ viem, je to Don Quijote so Sancho Panzom, Andersenova malá morská víla a dobrý vojak Švejk. Mimochodom, je veľmi zaujímavé, že túto sochu národného symbolu si nepostavili sami Česi, ale museli to urobiť Slováci. Stojí v Humennom.
Manželka Jaroslava Haška spomína, že niekedy v máji 1911 sa jej muž vrátil domov poriadne pod parou. Čosi načarbal na papier a hneď usnul. Ona tento papier hodila do smetia. Ráno, keď sa zobudil, ho Hašek začal hľadať. Vraj dostal najgeniálnejší nápad svojho života, ale do rána ho, na svoje zdesenie, zabudol. Našťastie ho v smetiach našiel. Stálo v ňom: „Dal se sám vyzkoušet, že jest schopen, aby vystupoval jako pořádný vojín“. O niekoľko dní začal Hašek písať seriál poviedok o dobrom vojakovi Švejkovi, ktorý neskôr vyšiel v knižnej podobe.
Schôdze pražskou senzáciou
Niektorí tvrdia, že predlohou bol horlivý rakúsky „patriot“, agrárnický poslanec Josef Švejk. Pravdepodobnejšia je iná verzia. Od detstva poznal Josefa Švejka, ktorý býval v tom istom dome ako jeho rodičia. Neskôr sa stal vrátnikom budovy, ktorej adresa bola Na bojišti 10. V rovnakom dome bol hostinec U Kalicha. V roku 1911 stretol pána Švejka v kruhu veteránov, ktorí spomínali, ako za cisára pána a jeho rodinu museli vybojovať Hercegovinu.
V tomto období dostáva Hašek rovnako geniálny nápad, no dnes už, žiaľ, zabudnutý. Zakladá Stranu mierneho pokroku v medziach zákona. V programe tejto strany bolo napríklad zrušenie poplatkov za používanie verejných záchodov, alebo znovuzavedenie otroctva (prečo by mali slušní ľudia pracovať?). Schôdze tejto strany sa stali pražskou senzáciou. Hašek si však nevšimol, že medzi nich prišiel v spoločnosti E. E. Kischa a vplyvného literárneho kritika Maxa Broda neznámy mladík noblesného zovňajšku. Volal sa Franz Kafka.
Aféra konzula Prochasku
Od začiatku 20. storočia sa hovorilo o Balkáne ako o „sude pušného prachu“, ktorý môže kedykoľvek vybuchnúť. Od anexie Bosny a Hercegoviny v roku 1908 stačila na výbuch tohto sudu iskierka. Napríklad počas balkánskych vojen rakúsky konzul v Skoplje Oskar Prochaska náhle stratil spojenie s viedenským ministerstvom zahraničných vecí. Rakúska a rakušiacka tlač začala vyslovovať rozličné dohady a vyzývala k ozbrojenému zásahu voči Srbsku.
Rakúska vláda vyslala do Skoplje diplomata, aby záležitosť vyšetril. Srbi sa priznali, že konzulovi Prochaskovi „trochu“ kontrolovali poštu a „trochu“ ho držali pod zámkom, ale iba preto, že vyvíjal činnosť nezlučiteľnú so štatútom diplomata. Vraj agitoval medzi kosovskými a macedónskymi Albáncami, že cisár pán sa postará o ich rodiny, ak padnú v boji proti Srbom. Našťastie, táto aféra sa skončila tak ako iné aféry – jednoducho sa vytratila.
Haškov kamarát, „zúrivý reportér“ E. E. Kisch mal inú verziu. Skoplje sa pôvodne volalo Üsküb, Srbi mu potom dali súčasný názov. Prochaska poslal do Viedne telegram, že je v Skoplje, no poštový úradník pridal literu „n“, takže to vyzeralo, že je „uskopljen“ (vykastrovaný). Ak by to bola bývala pravda, Prvá svetová vojna mohla vypuknúť už o dva roky skôr, ale z menej vznešeného dôvodu. Spomínaný diplomat mal vraj overiť telesnú integritu konzula Prochasku. Žiaden orgán mu nechýbal, takže vypuknutie vojny sa odložilo o dva roky.
Za cisára pána a jeho rodinu
Hoci už niekoľko rokov „to“ viselo vo vzduchu, vypuknutie vojny zastihlo Haška nepripraveného. Neúprosná cenzúra znemožnila všetku satiru, robiť si žarty z pomerov znamenalo zahrávať sa s vojenskými súdmi. Hašek napriek tomu neodolal. V novembri 1914 vypukol v jednej krčme spor, či je vrátnik ubytovacieho hostinca U Valšů policajným konfidentom. Hašek sľúbil, dnešnou terminológiou povedané, že ho bude lustrovať. Ubytoval sa v hostinci a do hosťovskej knihy napísal, že sa narodil v Kyjeve a prichádza z Moskvy. O niekoľko hodín ho zatkli. Na policajnom riaditeľstve sa obhajoval tým, že si chcel overiť, či c. k. polícia pracuje dobre. Našťastie, vyšetrujúci policajti mali zmysel pre humor a Hašek vyviazol s piatimi dňami väzenia. Zážitky z výsluchu a väzenia tvoria úvodné motívy románu o Švejkovi.
Netrvalo dlho a s Rakúskom to bolo také zlé, že musel narukovať aj Hašek, ktorý pred vojnou nebol odvedený. Počas odvodu tvrdil, že vie iba po česky, hoci dobre vedel po nemecky, po rusky a dohovoril sa aj po maďarsky, po poľsky i po francúzsky. Keď sa dostavil k svojmu 91. regimentu do Českých Budějovíc, hlásil sa na ošetrovni ako reumatik.
O pobyte Haška v Budějoviciach je známych veľa historiek. Veľa z nich je zhodných s románom. Trpel reumatizmom ako Švejk a ako jednoročný dobrovoľník Marek chodil po budějovických krčmách s „marodenbuchom“. Tak ako túto postavu z románu ho vylúčili zo školy jednoročných dobrovoľníkov a zaradili do kuchyne. Cestu do Mostu nad Litavou strávil Hašek vo väzenskom vagóne a nadporučík Lukáš mu dohováral, že nemá toľko piť.
Zhoda románu s osudmi autora
V Moste nad Litavou Hašek spoznal niekoľko ďalších osôb, ktoré stvárnil vo svojom románe. Vlastnosti nadporučíka Hašek vykreslil pomerne presne, prehnal to iba s jeho vzťahom k ženám. Sluha nadporučíka Lukáša sa volal Strašlipka. Mal niektoré Švejkove vlastnosti, nielen úprimné modré oči, ale tiež rád rozprával dlhé príbehy bez pointy.
V skutočnosti existoval aj hajtman Sagner, major Wenzel i kadet Biegler. Poručík Dub mal vzor v záložnom poručíkovi Machálkovi, ktorý hovorieval: „Vy mně neznáte, ale až mě poznáte, budete brečet“. Účtovný šikovateľ Vaněk zanechal zápisky, ktoré spracoval spisovateľ Jan Morávek. Podľa nich sa Haškov román zhoduje so skutočnými osudmi 91. pluku.
Hašek chcel pri prvej príležitosti prebehnúť k Rusom. Jeho prvý pokus dopadol opačne. Veliteľ ruského oddielu, akýsi profesor z Petrohradu, dal Haškovi na výber: alebo ho vezme s 300 vojakmi do zajatia, alebo ho pošlú na onen svet. Hašek priviedol celý oddiel na veliteľstvo pluku. Príchod Rusov vyvolal paniku. Major Wenzel si myslel, že Rusi prerazili front a dal sa na útek. Nakoniec sa všetko vysvetlilo a keby nešlo o Haška, skončilo by sa to striebornou medailou za statočnosť. Haškovi sa podarilo padnúť do zajatia spolu so Strašlipkom až počas bitky u Chorupian v septembri 1915.
Od agitátora po boľševického komisára
V apríli 1916 cárska vláda dovolila, aby sa českí a slovenskí zajatci mohli hlásiť do československého vojska. Jaroslav Hašek sa stal náborovým komisárom a chodil po táboroch presviedčať zajatcov, aby vstúpili do armády, ktorá bude bojovať za samostatný štát Čechov a Slovákov. Zároveň sa stal redaktorom novín Čechoslovan.
Na jar v roku 1917 píše Hašek útlu knižku Dobrý vojak Švejk v zajatí. Dielko je preplnené protirakúskymi heslami – možno malo tiež pobaviť legionárov, no jeho hlavným cieľom bolo presviedčať zajatcov, aby vstupovali do československého vojska. Tendenčná je aj záverečná scéna: Švejk „omylom“ zastrelí svojho pána fähnricha Dauerlinga a prechádza na ruskú stranu.
Hoci v tejto knižke nájdeme viacero motívov poslednej verzie Švejka, predsa len sa zdá, ako keby ju nepísal geniálny satirik, ale novinár a propagandista. Frázy o „veľkej dobe“, ktoré povojnový Hašek zosmiešnil, tu totiž myslí vážne.
V spore medzi československými légiami a boľševikmi Hašek prechádza na stranu boľševikov. Ukázalo sa, že bol vynikajúci novinár, dokázal písať revolučné články nielen po česky, ale i po rusky, po maďarsky a po nemecky. Vytvoril dokonca prvú burjatskú abecedu a vydával noviny aj v tomto jazyku. Hoci bol úprimne oddaný veci svetovej revolúcie, podľa viacerých svedkov neznášal teror. Napriek tomu chcel v Rusku ostať. Hoci bol v Prahe ženatý a nerozviedol sa, v sovietskom Rusku sa oženil po druhý raz.
V roku 1920 v aparáte Kominterny ktosi vyhodnotil situáciu v Československu tak, že krajina je na prahu socialistickej revolúcie. V októbri 1920 padlo rozhodnutie, že práve Hašek sa vráti do svojej vlasti organizovať revolúciu. Je zbytočné špekulovať, ako by nakoniec Hašek v sovietskom Rusku dopadol, isté však je, že by tam román o Švejkovi nedokázal napísať. 19. decembra 1920 prichádza do Prahy aj so svojou ruskou manželkou Šurou.
Skutočnosť prekonala reklamu
Úlohy Kominterny Jaroslav Hašek nemohol splniť. Tí, ktorých mal podľa pokynov z Moskvy kontaktovať, boli buď vo väzení, alebo ho považovali za provokatéra. O nejaký čas sa v Prahe predsa len aklimatizoval. Našli sa ľudia, ktorí mu pomohli. Predovšetkým to bola svojrázna žižkovská postava Franta Sauer, s ktorým Hašek založil nakladateľstvo. Najprv v ňom vydal súbor poviedok Traja muži so žralokom, potom súbor „výpovedí“ o svojej činnosti boľševického komisára v Rusku Veliteľom mesta Buguľmy. Nakoniec dostal nápad, že napíše veľký román o Švejkovi.
Čoskoro sa za oknami žižkovských krčiem a na nárožiach objavil krikľavo žltý plagát s týmto textom: „Ať žije František Josef I.! Zvolal dobrý voják Švejk. Kniha tato vychází současně ve Francii, Anglii a Americe! Vítězství české knihy v cizině! …Revoluce v české literatuře! Nejlepší humoristicko-satirická kniha světové literatury! Vítězství české knihy v cizině!…“ Ani Haškovi, ani Sauerovi nenapadlo, že skutočnosť ďaleko prekoná ich reklamu. Román vyšiel nielen v európskych jazykoch, ale aj v čínštine, japončine i novohebrejčine (preložila ho pražská rodáčka Ruth Bondyová).
Hašek sa znova po svojom politicky angažuje a zvoláva druhý zjazd svojej Strany mierneho pokroku v medziach zákona. Spolupracuje aj s ľavicovou tlačou a na pomery v mladej republike útočí rovnako ostro ako na Rakúsko. Mimochodom, rovnako pranieruje aj slovenských ľudákov. Obrázok Švejka na titulnú stranu nakreslil Josef Lada, ktorý ilustroval aj neskoršie vydania knihy. Pozoruhodné je, ako sa Švejk v prvom vydaní líši od svojej neskoršej podoby. Najväčšiu radosť mal Hašek z pochvalnej recenzie od Maxa Broda. V okruhu známych sa vyjadril: „Teraz začínam veriť, že sa Švejk dožije veľkej kariéry. Verte, priatelia, že sa podarí všetko, na čo siahne žid.“ Nemýlil sa, Max Brod urobil všetko, čo bolo v jeho silách, aby vo svete preslávil nielen diela svojho priateľa Franza Kafku, ale i Haškovho Švejka.
Geniálny idiot
Ako „geniálneho idiota“ charakterizoval Švejka spisovateľ Ivan Olbracht. Švajčiarsky dramatik Dürrenmatt svojho času napísal, že svet 20. storočia sa stal groteskou. Podľa najlepšieho znalca Haškovho diela Radka Pytlíka iba idiotská groteska ukazuje, aké nezmyselné a hlúpe je stotožňovať sa so všeobecnosťami, nechať sa strhávať fiktívnym súperením a bojom o moc. „Geniálnym idiotstvom“ si Švejk nebránil iba svoju kožu, ale aj elementárnu schopnosť človeka ostať sebou samým.
Švejkovu prostotu nemožno stotožňovať s primitivizmom. Jeho výroky majú často hlboký, ba až filozofický zmysel, napríklad: „Život lidskej, poslušně hlásím, pane obrlajtnant, je tak složitej, že samotnej život člověka je proti tomu hadr.“ Dvadsiatemu storočiu a prichádzajúcim totalitným režimom Švejk prezrádza jedno tajomstvo moci. Jej držitelia si neuvedomujú, ako sú závislí na prostých ľuďoch. Aj poslušný vojak či občan môže rozložiť systém, hoci zdanlivo horlivo plní jeho príkazy. Rozpad systému ešte nie je koniec človeka. Človek je nezničiteľný.
Chorý Hašek román až do konca na smrteľnej posteli nedodiktoval. Švejk sa do Ruska nedostal. Bývalý komunista Karel Vaněk, ktorého životná púť sa skončila v Rádiu Slobodná Európa, sa pokúsil napísať pokračovanie. Hoci bolo literárne veľmi slabé, pochopil to najdôležitejšie. Švejk sa nepripojil k žiadnej strane v rozbúrenom Rusku. Chcel iba jediné: dostať sa odtiaľ a vrátiť sa za každú cenu domov.
