Hoci tento článok je inšpirovaný textami Eduarda Chmelára, Tibora Mroceka a Michala Poláka, uverejnými v SLOVE č. 39/2001, nie je určený im. Venujem im iba myšlienku Ivana Svitáka: „kritické myslenie si vyžaduje dezilúziu najmä v tom, čo najviac milujeme.“ Bez toho intelektuál beznádejne zablúdi vo vlastnom Matrixe. Zvyšok textu venujem čitateľovi, ktorý nehľadá kazateľov, ale podnety na premýšľanie.
Byť po vojne generálom je ľahké aj pre pacifistu. Existujú však ľudia, pre ktorých udalosti v USA šokom neboli. Pri všetkej skromnosti pripomeniem čitateľovi pár myšlienok zo svojho vlastného článku (Štát, ktorému nič nehrozí, SLOVO č.. 49/2000): „Predstavte si, že v roku 2020 v súvislosti s náhle vzniknutou ropnou krízou prejde časť arabských fundamentalistov do priameho boja za svoju svätú vec a odpáli na štáty Európy, vrátane jej geografického stredu, niekoľko rakiet s nákladom sneti slezinovej. Prípadne, že teroristické skupiny prinesú na územie Slovenska jadrovú nálož a začnú vydierať vládu a parlament. (…) Práve o tomto je dnešný svet. O nelogických, šialených, nechcených bezpečnostných rizikách, ktorým sa všetky rozumné štáty snažia čeliť a predchádzať im.“
Nevojenské hrozby
Nateraz treba len pripomenúť, že po zániku bipolárneho sveta exponenciálne narástlo množstvo nevojenských hrozieb a ohrození, ktoré sa za určitých okolností môžu zmeniť na ohrozenia vojenské. Tieto nevojenské hrozby a ohrozenia sú ťažšie predvídateľné z hľadiska času, príčiny i smeru. Nejde iba o teroristické (najmä bombové) útoky. Spomeňme aj živelné pohromy a katastrofy, priemyselné a ekologické havárie, prerušenie toku strategických komodít, surovín a informácií (napr. zastavením dodávok ropy, plynu a iných dôležitých surovín), rozsiahle migračné vlny, ktorých prenikanie na územie štátu môže prerásť do násilnej činnosti migrantov (vrátane nelegálneho prenikania polovojensky vyzbrojených skupín), etnickú a náboženskú neznášanlivosť založenú na násilných prejavoch separatizmu, nacionalizmu, etnických a náboženských sporoch.
Patria sem tiež cielené akcie subjektov cudzej moci proti osobám združujúcim sa na území SR, proti majetku štátu alebo neštátnych subjektov ako dôsledku jednoznačných politických postojov (napr. hospodárske sankcie voči inej krajine), rozsiahla a závažná diverzná činnosť, ktorej cieľom je v rámci viditeľnej prípravy na otvorený ozbrojený zápas znehodnotiť prostriedky obrany SR a narušiť prechod štátu na vojnový stav (ničenie zásobníkov pohonných hmôt, energetických zdrojov, telekomunikačných centier, dôležitých dopravných tepien a uzlov atď.). Existuje mnoho scenárov, ako tieto nevojenské ohrozenia môžu prerásť do vojenských konfliktov. Po príklady netreba chodiť ďaleko – na Balkáne etnické a náboženské spory, v Čečensku separatizmus, resp. centralizmus a neskôr aj teroristické útoky vyústili do regionálnych vojen.
Zúfalá nekompetentnosť
Bezpečnostná politika štátu musí odrážať prítomnosť spomínaných rizík. Obrana jeho územnej celistvosti, suverenity, životov a majetku jeho občanov patrí medzi základné funkcie štátu, uznávané aj neoliberálmi. Preto pôsobia názory Eduarda Chmelára na ozbrojené sily („Nemali by sme sa dať vyprovokovať k neuváženým činom. Civilizovaný svet by sa mal správať civilizovane. Dnešné rozhodovanie je o tom, či svet potrebuje armádu alebo políciu. Armáda chce bojovať a vyhrať. Polícia chce udržať bezpečnosť a potrestať vinníka… Obávam sa, že dnešní štátnici chcú byť skôr vojakmi ako policajtmi. Desí ma toto bubnovanie do boja, táto kovbojská mentalita súčasného sveta.“) tak zúfalo nekompetentne. Teroristi demonštrovali, čoho sú schopní. Ak ich necháme tak, nabudúce to nebudú lietadlá a Manhattan. Môže to byť sídlo Slobodnej Európy v Prahe a biologická zbraň. Je ľahké moralizovať, keď sa nemusíte pozerať do očí konkrétnym ľuďom.
Michal Polák sa asi nemýli, keď odmieta tézu o zrážke civilizácií (hoci podotýkam, že jeho interpretácia udalostí nie je o nič prenikavejšia). Musíme sa naučiť spolu žiť. Predsa len je na zváženie, či sa západná civilizácia má zmieriť s tým, že iné civilizácie uplatňujú pre ňu neprijateľné metódy – napr. v oblasti ľudských práv, terorizmu ako politického nástroja a pod. Ale ak by aj Západ toleroval, že v Afganistane človeka zavrú, ak u seba prechováva Bibliu, aj tak by existovala hranica tolerancie. Tou hranicou je situácia, keď iná civilizácia použije metódu pre nás neprijateľnú voči nám. Terorizmus je dobrý príklad oblasti, kde tolerancia civilizácií určite nenastane, pretože je za hranicou toho, čo sa dá tolerovať.
Nemiestna relativizácia
Žiaľ, autori idú ešte ďalej a v zápale antiamerikanizmu strácajú súdnosť. Používajú nemiestnu relativizáciu toho, čo sa stalo. Do dokonalosti to doviedol Tibor Mrocek výrokom: „Nemožno robiť rozdiel, keď zaútočí na nevinných ľudí kdesi na Balkáne štát celou vojenskou silou, bombardujúc bez rozpakov civilné ciele, alebo zaútočí ozbrojená skupina a zničí budovy a ľudí inými prostriedkami.“ Okrem toho, že autor legitimizuje terorizmus, dopúšťa sa vecných chýb. Ono to totiž rozdiel je – aspoň ja ho vidím. Vo vojne bojujú vojaci proti vojakom. Najväčší morálny problém vojakov spočíva práve v tom, ako zabrániť civilným obetiam. Zato teroristi na civilov útočia vedome.
Ďalším znakom straty súdnosti je téza, že cieľmi teroristického útoku boli „vykorisťovanie a militarizmus“ (T. Mrocek). Terorizmus podľa neho zmizne, „až keď zmizne nespravodlivý systém, ktorý plodí teroristickú odpoveď“. Je to „trošku“ cynické znásilenie toho, čo sa stalo, do čudnej dialekticko-materialistickej verzie. Pomaly aby mi tých teroristov bolo ľúto, veď len bojujú za správnu vec. Podobne ako T. Mrocek, aj E. Chmelár si myslí, že v Amerike išlo primárne o „útok voči globalizácii, z ktorej spôsobom uplatňovania väčšina sveta nesúhlasí“. Ide o očividne účelovo prispôsobenú interpretáciu udalostí, no keby to aj bolo tak, ako píšu, naozaj si teroristi zasluhujú empatiu a Američania kritiku? Terorizmus nie je možné ospravedlňovať – čímkoľvek.
Treba silný žalúdok
Otrasné je, že okrem Anny Malíkovej si aj naši traja autori myslia, že za teroristický útok si Američania môžu sami: „Spojené štáty sa po krvavom utorku naďalej správajú, akoby nič nepochopili. Najmocnejšia krajina sveta hľadá radšej viditeľného vinníka, aby nemusela skúmať svoje vlastné svedomie a vlastnú politiku. V konflikte, ktorý tragicky kulminoval minulý týždeň, sa však Západ neocitol nevinne.“ (E. Chmelár) Ak tomu správne rozumiem, terorizmus je aktom zúfalstva, kým prípadná odveta aktom hnusnej pomsty. Tento spôsob myslenia si vyžaduje silný žalúdok.
Interpretácia útoku na WTC ako boja za spravodlivú distribúciu bohatstva medzi Juhom a Severom je rovnako falošná. Bin Ládin nie je chudobný človek, ani žiadny Robin Hood. Je to chlapík, ktorý sa snaží dosiahnuť politické ciele zneužitím viery a terorizmom. Arabský terorizmus sa doslova kúpe v rope a ópiu. Dávať do jedného vreca antiglobalistov hádžucich dlažobné kocky do výkladov s fanatikmi, ktorí unesú lietadlo s cestujúcimi a vedome vletia do mrakodrapu, je urážkou všetkých antiglobalistov. Terorizmus sa stal nástrojom presadzovania politických záujmov extrémnym a neospravedlniteľným spôsobom.
Komu napľujú do tváre
Musím smutne konštatovať, že jediným, kto je empatický voči teroristom a vinu kladie Američanom, sú slovenskí ľavicoví intelektuáli a predsedníčka SNS. Intelektuáli, ktorí pri každej príležitosti moralizujú, spravidla za nič konkrétne nezodpovedajú, no človek, ktorý zodpovedá za konkrétnych ľudí, vníma svet práve cez nich. Ľudia, ktorí všetko vidia globálne, v skutočnosti nevidia nič okrem svojej výnimočnosti. Vedia dávať globálne rady, ale nevedia poradiť nič konkrétne. Napríklad E. Chmelár rád a často píše o svojej vízii sveta, v ktorom nebudú konflikty. V poriadku je, keď víziu budúceho dobrého sveta porovnáva s konkrétnym zlým svetom súčasným. Kriticky však treba hodnotiť, keď sa vďaka takémuto porovnávaniu neporovnateľného stavia do lepšieho svetla ako ostatní.
Pozrime sa na záver jeho analýzy: „Uvedomme si, že teroristov viedla k ich strašnému zločinu nenávisť silnejšia ako ich vlastná smrť. Proti takejto motivácii sa dá bojovať iba láskou silnejšou ako vlastná smrť. Ak toto ľudstvo nepochopí na začiatku storočia, nedožije sa jeho konca.“ Pravdaže, keď tieto slová porovnáme s postupom Georgea W. Busha, E. Chmelár vyznie ako Gándhí a Bush ako nezodpovedný zaslepenec. Lenže Bush zodpovedá za konkrétnych ľudí, ktorých musí uchrániť pred reprízou strašného utorka. Keď nič neurobí a niečo podobné sa zopakuje, napľujú mu do tváre. Eduard Chmelár by len napísal ďalší moralizujúci článok.
