Prudký nástup demokracie v našej spoločnosti mi okrem slobodnej voľby medzi nezamestnanosťou a násilnou smrťou umožnil zamyslieť sa aj nad svojím duševným zdravím. Už celé roky totiž zaznamenávam signály, ktoré naznačujú, že čosi so mnou nie je v poriadku. Hoci v krásnej literatúre a v inej spisbe pravidelne zaznamenávam konštatovania hlavného či vedľajších hrdinov o tom, že sa ráno zobúdza svieži, mne sa tento ideálny stav nikdy nepodarilo dosiahnuť. A najmä nie po zobudení. Nevyskakujem z postele plný elánu, chýba mi ranné pozitívne zmýšľanie, a o tom, že by som mal hneď sčerstva popreháňať telo, nemôže byť ani reči. Ráno sa so mnou nedá vôbec o ničom rozprávať. Ulicami sa plazím ako mestská doprava a zďaleka sa vyhýbam priateľom a známym len preto, aby som si nepokazil prácne nadobudnutý imidž bystrého spoločníka. Skrátka a jasne: ráno som unavený a moja inteligencia dosahuje IQ vačkového hriadeľa.
Ďalším prejavom môjho nie celkom dobrého duševného zdravia je skutočnosť, že sa nesprávam ako pozitívni hrdinovia filmov, ktorí v okamihoch šťastia vyjadrujú tento stav tela i duše tým, že sa jednoducho sólo či v dvojici rozbehnú po ulici, po lúke, po streche mrakodrapu, skrátka po všetkom, čo je práve poruke alebo pod nohami. Niekedy utekajú aj vo väčších skupinách, ale ako som si nedávno v televízii všimol, to už nie je od šťastia, ale v dôsledku teroristického bombového útoku. Moje šťastie sa prejavuje veľmi subtílne, prakticky len sotva badateľným pohybom oboch protiľahlých kútikov úst smerom hore. Nikdy sa mi nežiadalo utekať, alebo vykonávať inú športovú činnosť, napríklad skákať cez prekážky, cvičiť na bradlách, hádzať oštepom, či vrhať guľou, nehovoriac už o tom, že celkom vylučujem vodné pólo, a to v dôsledku mojej plaveckej nedostatočnosti.
Moje nalomené duševné zdravie v poslednom čase v plnej miere dokázala i obyčajná čiapka so štítkom. Tá sa, ako je to známe z mnohých fotografických i filmových materiálov, rovnako ako i z každodennej praxe, zásadne nastokne na hlavu štítkom dozadu. Skúšal som to a môžem otvorene vyhlásiť – je to totálna hlúposť. Štítok mi predsa má v lete chrániť tvár pred slnkom a v zime ma má čiastočne ochraňovať pred šľahajúcim dažďom, krupobitím a snehovou fujavicou, ba v prípade zapadnutia alebo zasypania lavínou ho vraj možno použiť i na amatérske vyhrabanie sa zo záveja. Štítok obrátený dozadu mi je však nanič. Nosím teda čiapku normálne, čím som sa stal nenormálnym a minimálne sociálne podozrivým.
Symptómov svedčiacich o tom, že so mnou nie je všetko v poriadku, môžem na sebe s úspechom hľadať a nachádzať celé hodiny. Jednou z veľmi presvedčivých je však skutočnosť, že sa vôbec nevyznám v televíznych reklamách. Neviem, čo je to kondicionér, kalogén, nemusím mať kruto vydezinfikovanú záchodovú misu, pretože zásadne obedujem z celkom iných nádob, neviem, aký je rozdiel medzi čistým a hygienicky čistým, nedobíjam si telefónnu kartu prostredníctvom bankomatu, nedokážem oceniť ultratenké vložky, ba ani tie, ktoré sa údajne „prispôsobujú vášmu telu“ (vzhľadom na moju telesnú schránku by totiž také vložky museli mať veľkosť a tvar suda), nenachádzam rozdiely medzi redbullom a pittbulom, a obľúbenú frázu „keď musíš, tak musíš“ používam zásadne len niekoľko sekúnd pred nevyhnutnou návštevou toalety.
Vzhľadom na vyššie spomenuté skutočnosti a na prejavy demokracie v našej spoločnosti si dovoľujem o sebe verejne vyhlásiť, že nie som celkom normálny (čo v nenormálnej dobe, v ktorej žijeme zas nemusí byť až natoľko jednoznačná diagnóza). Preto prosím nášho pána premiéra a všetkých vysoko postavených činiteľov, aby dnes ani v budúcnosti nerobili aj v mojom mene globálne vyhlásenia napríklad o tom, že „všetok slovenský ľud plne podporuje americké ideály demokracie“. Mojím ideálom napríklad nebolo, nie je a nebude vyzbrojovať cudzích teroristov, v záujme ziskov manipulovať s cenami na svetových trhoch, presadzovať svoje životné záujmy na úkor životných záujmov iných, intervenovať v krajinách vzdialených tisíce kilometrov, znečisťovať ovzdušie a často i medzinárodné vzťahy, vešať ochranné dáždniky vo vesmíre, robiť svetového policajta a neustále hroziť silou. Zrejme naozaj nie som celkom normálny.
