Podľa údajov Policajného zboru SR bolo v rokoch 1995 až 1998 spáchaných vyše dvanásťtisíc násilných trestných činov, z toho takmer 69,8 percenta sa udialo v rodine a iba zvyšok na verejnosti. V roku 2000 toto percento presiahlo až 71 percent, z toho 159 prípadov sa skončilo smrťou obete a 3980 vážnym ublížením na zdraví. Aj svetové štatistiky hovoria jasnou rečou: jednu z dvoch žien zabije bývalý manžel alebo partner. Obetiam týrania pritom iba v USA vyplatili poisťovne za rok približne 44 miliónov dolárov.
Obrovská úloha médií
Odborníci pritom upozorňujú najmä na zodpovedné novinárstvo. Často sa totiž stáva, že reportáže v tlačených či audiovizuálnych médiách ešte len podčiarknu utrpenie obete. Jedným z príkladov je aj dievčina, ktorú v detstve zneužíval vlastný otec. Vtedy to však ešte nechápala. Až neskôr spozorovala isté znaky zneužívania i na svojich súrodencoch. Oznámila to, no nik jej neveril. Keď sa však jej prípad objavil aj s fotografiou v novinách, obrátila sa proti nej celá rodina. Dievčinu to dohnalo až k samovražde. Aká je teda úloha médií? Tento prípad hovorí za všetko – obrovská!
Aj podľa riaditeľa súkromnej tlačovej agentúry SITA Pavla Múdreho médiá na Slovensku čoraz viac vsádzajú na senzácie. „Prečo sa naše médiá bulvarizujú? Lebo trh si to žiada. Inak ich ľudia nebudú kupovať,“ tvrdí. Pritom môžeme povedať, že ide o bulvár na slovenský spôsob. Čo však ľudí na tom zaujme? Predovšetkým násilie. Veď na ňom stavia spravodajstvo aj najsledovanejšia televízia na Slovensku. Kevin Brown zo School of Psychology University v Birminghame na konferencii Sloboda prejavu a ochrana súkromia v médiách, ktorú nedávno zorganizovalo Národné centrum pre rovnoprávnosť žien a mužov, povedal o zodpovednom novinárstve: „Ide o to, aby príbeh týrania alebo domáceho násilia neprerozprávala obeť, ale jej známi. Zabráni sa tým ďalšiemu násiliu.“ Avšak, stačí sa pozrieť na to, koľko korún v pokutách už Rada pre vysielanie a retransmisiu udelila za nevhodné obrázky obetí. Milióny.
Sprísnenie podmienok
Televízie však naďalej pokračujú v tomto trende. Na otázku prečo, hádam ani netreba odpovedať. Slovenský divák si to totiž žiada. Médiá vlastne len odpovedajú na spoločenskú objednávku, ktorú však sami vytvorili. Národné centrum pre rovnoprávnosť žien a mužov navrhuje, aby mediálni profesionáli zostavili vlastný program implementácie filozofie nulovej tolerancie násilia. Takýto program by sa podľa odborníkov mal pritom požadovať od každej mediálnej spoločnosti s licenciou na vysielanie a mal by byť súčasťou posudzovacieho procesu pri ich udeľovaní. Ale žurnalistika na Slovensku sa bulvarizuje. A žiaľ, ľudia to tak chcú. Sú už totiž unavení z politiky, a násilie v médiách považujú zrejme za lepšiu tému.
