Dodnes neobjasnená záhada

Roku 1962 pápež Ján XXIII. (1958-1963) zvolal Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) i napriek tvrdej opozícii konzervatívcov obávajúcich sa reformných zmien, ktoré by mohli narušiť absolutistickú vatikánsku štruktúru a ohroziť majetok a moc cirkvi. Po jeho smrti vyrovnanosť síl v konzervatívnom a reformnom krídle Kolégia kardinálov vyústila do zvolenia nerozhodného pápeža Pavla VI. (1963-78), ktorý bol po celý čas pontifikátu vystavený obrovskému tlaku konzervatívneho krídla, ktoré sa usilovalo zastaviť reformnú vlnu Druhého vatikánskeho koncilu. Keď sa po jeho smrti rozhodovalo o ďalšom pápežovi, kardináli boli extrémne rozdelení. Jedni chceli pokračovať v reformách a druhí sa chceli vrátiť do strnulého dogmatického obdobia pred koncilom. Nakoniec bol 26. augusta 1978 za pápeža zvolený 65-ročný taliansky kardinál Albino Luciani (prijal pápežské meno Ján Pavol I.) – človek jednoduchého, pokorného a utiahnutého správania. Pre konzervatívcov to bol v danej situácii prijateľný kompromis a pokladali ho za vhodného kandidáta, ktorého budú môcť efektívne ovládať.

Tridsaťtri dní na čele cirkvi Na veľké prekvapenie konzervatívcov pápež okamžite preukázal odhodlanie zmeniť pápežstvo a vrátiť ho do pôvodného duchovného počiatku. Už počas slávnostného obradu 3. septembra 1978 odmietol byť nesený na pápežských nosidlách a mať drahokamami vykladanú pápežskú korunu. Na audienciách a tlačových konferenciách odmietal nasledovať scenár pripravený kúriou, ktorá rozhorčená jeho neočakávaným nezávislým správaním začala prostredníctvom Vatikánskych novín cenzurovať jeho výroky, napríklad keď vyjadril svoj zámer zvážiť postoj cirkvi k antikoncepcii. Navyše začal preverovať finančné aktivity Vatikánu.

V roku 1968 totiž talianska vláda zrušila Vatikánu možnosť neplatenia daní, ktorú mu udelil Mussolini. Pápež Pavol VI. sa usiloval vyhnúť tomu, aby sa na verejnosť dostali informácie o nesmiernom vatikánskom majetku, a rozhodol sa požiadať o pomoc Paula Marcinkusa (neskôr ho vysvätil za biskupa), ktorý bol blízkym priateľom pápežovho osobného tajomníka Pascale Macchia a bol ochotný postarať sa o chúlostivé finančné operácie. Marcinkus sa obrátil na sicílskeho finančníka Michela Sindonu, ktorý ovládal skupinu niektorých najstarších a najprestížnejších finančných inštitúcii v Taliansku a vo Švajčiarsku, pričom v niektorých z nich mal Vatikán svoje podiely. Sindona a pápež sa poznali ešte z čias, keď bol pápež kardinálom. Vtedy mu Sindona požičal 2 milióny dolárov na jeho prácu.

V roku 1971 Sindona predstavil biskupovi Marcinkusovi riaditeľa cirkevnej banky Banco Ambrosiano Roberta Calviho. Bol spoločníkom Gelliho a mal pod svojím vplyvom širokú sieť bánk. Banka sa vraj onedlho stala centrom prania špinavých peňazí, transferu financií a medzinárodných finančných špekulácii v spolupráci s Vatikánskou bankou. V roku 1972 Marcinkus, ako riaditeľ inej cirkevnej banky – Banco Cattolica del Veneto, so súhlasom pápeža Pavla VI. predal túto banku Calvimu. Proti tomu sa ozval Albino Luciani, vtedy ešte ako biskup, no bezvýsledne. V roku 1973 vyšetrovacia sekcia amerického oddelenia spravodlivosti prišla na podvod, ktorý so súhlasom pápeža Pavla VI. zaranžoval Marcinkus so Sindonom. Išlo o to, že Vatikánu mali byť predané obligácie v hodnote 1 miliardy dolárov, no Vatikán zabránil vyšetrovaniu. V roku 1974 skrachovala americká banka Franklin Banc, v čom bola prostredníctvom Sindonu zapletená Vatikánska banka. V roku 1978 sa Sindona ocitol vo väzení a Calvi a Gelli sa stiahli do Južnej Ameriky, kým aféra neskončí. Vedeli, že pokiaľ je biskup Marcinkus riaditeľom Vatikánskej banky, nemusia mať obavy. V opačnom prípade im hrozilo väzenie.

V tomto čase sa dostal na pápežský stolec Ján Pavol I. a požiadal hlavného predstaviteľa kúrie, štátneho tajomníka kardinála Jeana Villota o diskrétnu, rýchlu a úplnú hĺbkovú analýzu všetkých finančných operácií Vatikánu. Pápež časom prenikol ešte hlbšie do korupčného labyrintu, s ktorým sa ešte ako biskup stretol v prípade Banco Cattolica del Veneto.

Ráno 28. septembra mal pápež stretnutie s hlavným prefektom Kongregácie pre duchovenstvo kardinálom Baggiom, ktorého požiadal, aby odišiel pôsobiť do Benátok. Jednou z príčin bolo kardinálovo členstvo v slobodomurárskej lóži. No kardinál nesúhlasil. Neskôr poobede pápež telefonoval s kardinálom Felicim, s ktorým sa rozprával o ťažkostiach s kardinálom Baggiom, a potom hovoril s kardinálom Benellim, ktorého chcel za štátneho tajomníka namiesto kardinála Villota.

K večeru si pápež zavolal kardinála Villota, aby v súkromí preštudovali niektoré zmeny, ktoré sa pápež chystal zverejniť nasledujúci deň. Týkalo sa to žiadosti o okamžité odstúpenie biskupa Marcinkusa z postu riaditeľa Vatikánskej banky a o rezignáciu ďalších členov kúrie, vrátane samotného Villota, ktorí boli zapletení do aktivít Sindona a slobodomurárskej lóže P2. Pápež zistil, že vo vatikánskom štáte pôsobí vyše 121 slobodomurárov (od kňazov až po kardinálov), hoci podľa cirkevného zákona byť slobodomurárom znamenalo automatickú exkomunikáciu.

Možno to bola vražda

Stretnutie pápeža s kardinálom Villotom trvalo asi dve hodiny. Po ňom, niečo po 20:45, pápež telefonoval s kardinálom Colombom a informoval ho o zmenách, ktoré sa rozhodol urobiť. Kardinál Colombo neskôr povedal, že počas dlhej konverzácie z hlasu nevycítil nič, čo by naznačovalo nejaké zdravotné problémy. O 21:30 sa pápež rozlúčil so svojimi tajomníkmi a zaželal im dobrú noc.

Na druhý deň ráno o 4:30 zaklopala na pápežove dvere službukonajúca sestra Vicenza, no nepočula žiadnu odozvu. Nechala tam kávu a vrátila sa o 15 minút, no pápež stále nereagoval. Vstúpila preto do spálne a podľa svojej prvej výpovede našla pápeža mŕtveho v kúpeľni, čo v to ráno ešte stihla povedať skupine francúzskych kňazov, zdržujúcich sa vo Vatikáne. Vo svojej druhej výpovedi však tvrdila, že uvidela pápeža sedieť v posteli s tvárou znetvorenou grimasou a s dokumentmi z predošlej noci v rukách. Ak by to bolo naozaj tak, smrť musela nastať takmer okamžite, lebo pápež nestihol stlačiť tlačidlo alarmu, nachádzajúce sa len pár centimetrov od jeho ruky. Na nočnom stolíku vedľa neho stála otvorená fľaštička Effortilu, lieku, ktorý pápež používal na nízky tlak.

Sestra Vicenza okamžite informovala kardinála Villota, ktorý spolu s tajomníkom hneď zavolal pápežských balzamovačov. Dokonca ešte predtým, než by sa presvedčil o pápežovej smrti alebo by zavolal vatikánskeho doktora, aby prehliadol telo. Bolo pre nich poslané auto, ktoré sa u nich objavilo už o 5:00, aby ich vyzdvihlo. Villot prišiel do pápežovej izby o 5:00 a zozbieral spomínané dokumenty, rozvrh stretnutí, fľaštičku Effortilu a niektoré osobné veci, ako okuliare a papuče, ktoré boli pravdepodobne ovracané a ich rozborom by sa mohla dať určiť príčina smrti. Nič z toho však už nikto nikdy nevidel. Sestre Vincenze nariadil sľub mlčanlivosti a tajomníkom zakázal hovoriť o tejto udalosti bez jeho dovolenia. Čo sa dialo ďalšiu hodinu, nie je známe.

Niečo po 6:00 prišiel doktor Buzzonati, hoci vedúcim vatikánskej zdravotníckej služby bol profesor Fontana, a potvrdil smrť, no nevystavil žiaden úmrtný list. Ako príčinu stanovil náhly infarkt myokardu, čas odhadol na 23.00 predchádzajúceho dňa. Okolo 6:30 dočasná hlava cirkvi a vatikánskeho štátu, kardinál Villot, začal informovať ostatných kardinálov.

Asi o 6:45 sa strážmajster Roggan zo švajčiarskej gardy, ktorý mal tej noci službu, nečakane stretol s biskupom Marcinkusom, ktorý na tom mieste a navyše o takom čase nemal dôvod byť. Keď mu Roggan povedal o pápežovej smrti, biskup Marcinkus ani len okom nemihol.

Až okolo 7:30 bola verejnosť informovaná o pápežovej smrti. Všetko išlo podľa želania kardinála Villota. No pápežov verný tajomník Don Lorenzi zatelefonoval svojmu osobnému doktorovi da Rosovi, ktorý sa rozhodol okamžite prísť do Ríma preskúmať pápežovo telo. Vedel, že pápežov zdravotný stav bol dobrý, a preto sa mu tvrdenie o náhlej smrti zdalo nepravdepodobné. Lenže už okolo 8:00 prišli balzamovači a telo odviezli do Sala Clementina na balzamovanie. Kardinál Villot zakázal uskutočniť pitvu, ktorá by mohla určiť príčinu smrti, s odôvodnením, že to zakazuje cirkevný zákon z roku 1975. Potom nariadil, aby sa balzamovanie uskutočnilo už večer, čo bolo celkom nezvyčajné a dokonca protizákonné, lebo taliansky zákon požadoval čakať najmenej 24 hodín, kým môže byť telo balzamované.

O 18:00 bolo všetkých 19 izieb pápežského apartmánu na treťom poschodí pápežského paláca úplne vyčistených a uprataných. Tajomníci zbalili a odniesli pápežove šaty, korešpondenciu, poznámky, knihy a ostatné veci, ktoré nejako súviseli s pápežom, a dvere zapečatili.

Potom kardinál Villot odišiel dozerať na uskutočnenie balzamovania. Nariadil, aby nebola odstránená krv a vybraté niektoré vnútorné orgány, čo je však v rozpore s bežným postupom pri balzamovaní a počas dlhej tradície balzamovania pápežov to nikdy nebolo nariadené a ani uskutočnené. Bolo to zrejme preto, aby sa nemohli preskúmať a nedala sa určiť príčina smrti. Asi o 21:00 bolo balzamovanie ukončené. Ak by sa teraz konala pitva, bola by už nejednoznačná, lebo vnútro tela bolo napustené konzervačnými chemikáliami. Kardinál Villot šiel spať niečo po polnoci.

Ohľadom smrti pápeža Jána Pavla I. kardinál Villot vydal nasledovné vyhlásenie: „Čo sa stalo, bola tragická nehoda. Pápež nevedomky užil väčšiu dávku svojho lieku. Ak by bola uskutočnená pitva, nepochybne by potvrdila toto osudné predávkovanie.“ Takéto tvrdenie malo naznačiť, že pápež bol pristarý, chorý, preťažený, a tak odvrátiť pozornosť od skutočnej príčiny smrti, no zároveň nechávalo priestor na špekulácie, že spáchal samovraždu alebo bol dokonca zavraždený.

Potom, ako sa verejnosť dozvedela o príčine smrti, oficiálne spôsobenej infarktom, neter pápeža 3. októbra vyhlásila, že on nikdy nemal problémy so srdcom a ani choroby podobného charakteru. Pápežov brat Edoardo 9. októbra povedal, že zdravotný stav pápeža po lekárskej prehliadke pred tromi týždňami bol v poriadku. Časopis Time uverejnil reakciu jedného učiteľa z Ríma: „Ak by sme žili v čase Borgiovcov, hovorilo by sa o otrave.“ Vatikán však reagoval tým, že takého tvrdenia sú „neopodstatnené“.

Pápež zomrel, nech žije pápež!

V roku 1984 investigatívny novinár David Yallop po vyše troch rokoch zhromažďovania svedectiev a dôkazov napísal knihu V mene Boha: vyšetrovanie vraždy pápeža Jána Pavla I., v ktorej naznačuje, že pápež mohol byť otrávený. Píše, že spomínaný liek Effortil by aj pri niekoľkonásobnom predávkovaní nemohol zapríčiniť náhlu smrť infarktom a že dávenie je zvyčajne prvým príznakom predávkovania digitalisom, výťažkom z jedovatej rastliny náprstník, ktorý bol pravdepodobne pridaný do jeho lieku. Poukázal na to, že pápežova ochrana bola minimálna, prístup k nemu alebo jeho lieku a jedlu nebol veľkým problémom.

Vatikán však intenzívne spochybňoval tieto tvrdenia. Fr. Gennari, interpretujúc slová kardinála Villota, povedal: „Predchodca Jána Pavla II. omylom užil väčšiu dávku utišujúcich prostriedkov… Po rozhovore s kardinálom Villotom si pápež zmýlil množstvo dávky.“ Slová, ktoré nie veľmi presvedčili. Prieskum verejnej mienky v 80-tych rokoch ukázal, že asi 30 percent Talianov (okolo 15 miliónov ľudí) si myslí, že pápež Ján Pavol I. bol zavraždený.

Yallop ďalej analyzoval situáciu po smrti pápeža Jána Pavla I. a napísal, že všetko vo Vatikáne pokračuje tak ako predtým. Kardináli sa dlho nezaoberali smrťou pápeža, ale tým, kto bude novým pápežom. Konzervatívne krídlo kardinálov chcelo za každú cenu zabrániť, aby sa pápežom stal kardinál Benelli (Ján Pavol I. ho chcel ustanoviť do pozície štátneho tajomníka namiesto kardinála Villota), lebo by pokračoval v krokoch pápeža Jána Pavla I.. Nakoniec s náskokom deviatich hlasov bol zvolený kompromisný kandidát – Karol Wojtyla, ktorý podľa Yallopa má spoločné s predchádzajúcim pápežom len meno. Po jeho nástupe 16. októbra 1978 žiadna z inštrukcií pápeža Jána Pavla I., daných kardinálovi Villotovi, nebola uskutočnená. Kardinál Villot ostal štátnym tajomníkom až do roku 1979, keď zomrel. Jeho nástupcom sa stal kardinál Casarolli, tak ako si to želal, no ktorého pápež Ján Pavol I. nechcel za tajomníka štátu. Kardinál Baggio nemusel odísť do Benátok. Biskup Marcinkus ostal vo vedení banky. Calvi, Gelli a celá P2 pokračovali vo svojich aktivitách pod ochranou Vatikánskej banky. 12. januára 1981 skupina akcionárov Banco Ambrosiano poslala list pápežovi Jánovi Pavlovi II., v ktorom popísala spojenie medzi Vatikánskou bankou, Calvim, P2 a mafiou. Vatikán však existenciu tohto listu poprel. Dokonca ani talianskej vláde sa nepodarilo presvedčiť Vatikán, aby objasnil svoju úlohu v škandále Banco Ambrosiano. Z toho vidieť, že pápež Ján Pavol II. bol najlepšou voľbou pre konzervatívcov.