Schôdza arabských predstaviteľov na najvyššej úrovni, ktorá sa konala od 27. do 28. marca, mala výnimočný význam nielen pre koordináciu spoločných postojov k vzrastajúcemu izraelsko-palestínskemu konfliktu, ale aj pre niektoré arabské krajiny. Od roku 1956 sa prvý raz konala v Libanone, čo je pre Bejrút symbol návratu do aktívnej arabskej politiky po dlho doznievajúcej občianskej vojne. Zasadanie v Bejrúte však nesie aj ďalší symbol – je to mesto, z ktorého len nedávno, ale definitívne stiahol Izrael svoje vojská. Arafat pod dozorom Konferencia zároveň priniesla zlepšenie iracko-kuvajtských vzťahov, keď sa iracký predstaviteľ na summite zaviazal, že jeho krajina bude rešpektovať suverenitu Kuvajtu a bude dbať o dobré susedské a bratské vzťahy. Irak navyše dosiahol spoločný odmietavý postoj arabských lídrov k hrozbám o možnom americkom útoku na tento štát. Najočakávanejšie však boli vzhľadom na aktuálnu situáciu vo Svätej zemi postoje k vzrastajúcemu napätiu na oboch stranách izraelsko-palestínskeho konfliktu. Schôdza sa predsa konala v čase pokračovania palestínskeho odporu voči izraelskej okupácií a v čase vzrastajúceho teroru a brutality izraelských okupačných síl, čo malo za následok smrť 1300 Palestínčanov a takmer 30 000 zranených. Izraelská armáda okrem toho systematicky ničí palestínsku infraštruktúru, blokuje palestínske územia ako také a uplatňuje praktiky, ktoré sú v Európe známe z druhej svetovej vojny a z bývalej Juhoslávie. Dôkazom je skutočnosť, že izraelskí vojaci označujú zatknutých Palestínčanov číslami na ich rukách. V tejto likvidačnej a ponižujúcej vojne využila izraelská vláda s tichou podporou USA proti civilnému palestínskemu obyvateľstvu najmodernejšie lietadlá, vojenské helikoptéry, rakety a tanky. Uväznenie palestínskeho prezidenta v jeho sídle v Ramalláhu je vrcholom arogancie izraelskej vlády. Premiér Šaron ju korunoval tým, že zakázal Arafatovi zúčastniť sa na tomto zasadnutí Ligy arabských štátov. Okrem odsúdenia civilizovaného sveta však nič podstatné nezískal, pretože palestínsky vodca k predstaviteľom arabských štátov aj tak prehovoril – prostredníctvom televízneho prenosu. Záchranný pás pre Izrael Podstatným bodom rokovania konferencie bol saudskoarabský návrh riešenia izraelsko-palestínskeho konfliktu, ktorý vznikol z iniciatívy korunného princa Abdalláha po tom, čo americké veto na pôde Bezpečnostnej rady OSN zabránilo vyslaniu medzinárodných pozorovateľov na okupované územia a EÚ nedokázala presadiť svoje návrhy. Saudskoarabská iniciatíva je zaujímavá tým, že hľadá globálne riešenie. Navrhuje úplný odchod izraelských vojsk z území, ktoré Izrael okupoval 5. júna 1967, vrátane východného Jeruzalema a Golanských výšin (čo je v súlade s rezolúciami Bezpečnostnej rady OSN č. 242 a 338) a pritom hľadá spravodlivé riešenie otázky palestínskych utečencov v súlade s rezolúciou Valného zhromaždenia OSN č. 194. Na výmenu ponúka Izraelu normalizáciu vzťahov s arabskými krajinami vrátane nadviazania oficiálnych diplomatických stykov. Autor tohto návrhu je pritom dostatočnou zárukou pre takmer všetky arabské krajiny. Zárukou, že nejde o pascu. Princ Abdalláh je totiž v arabskom svete známy ako zástanca arabských záujmov. Ako prvý podporoval Palestínčanov nielen politicky a morálne, ale aj štedrými finančnými darmi. Pre Izrael môže byť táto iniciatíva záchranným pásom a poslednou šancou na mier v dohľadnom čase so všetkými Arabmi. Na „celý mier za všetky práva“. Ekonomické kruhy v Izraeli v tom vidia veľkú príležitosť na prílev nových investícií, čo nielen Izrael, ale aj celý región potrebuje ako soľ. Mierumilovné sily v Izraeli túto iniciatívu privítali, no vládni radikáli vrátane Šarona ju odmietajú, lebo stále rozmýšľajú ako generáli a okupanti. Zámerná informačná blokáda Tri hodiny po ukončení zasadania Ligy arabských štátov v Bejrúte Izrael oficiálne vyhlásil, že túto iniciatívu neprijíma, a deň po nej vyslal tridsaťtisícovú armádu, ktorá začala najväčšiu ofenzívu proti palestínskemu ľudu útokom na prezidenta Arafata a jeho najbližších spolupracovníkov. Vojaci obsadili všetky kancelárie a izolovali ho v jednej miestnosti. Bez vody, jedla, elektriny a bez telefónneho spojenia so svetom. Z času na čas hodia do miestnosti bomby slzotvorného plynu. Zakázali poskytnúť zdravotnícku pomoc jeho dvom zraneným spolupracovníkom. Palestínske mestá vyhlásili Izraelčania za vojenské oblasti a vykázali z nich novinárov, aby neboli svedkami vrážd civilného obyvateľstva (nie samovražedných útočníkov!). Zaútočili na zdravotnícke zariadenia a zabránili sanitke a zdravotnému personálu poskytnúť potrebnú pomoc zraneným. Desiatky Palestínčanov priamo na uliciach popravili. Počet zatknutých za tri veľkonočné dni je vyšší ako päťtisíc. Presné informácie o mŕtvych ešte nie sú k dispozícii vzhľadom na zámernú informačnú blokádu, ktorá vyvrcholila zranením niekoľkých aktivistov mierových hnutí z USA, Francúzska, Austrálie a Japonska. Mieroví aktivisti pohotovo reagovali na situáciu a cestovali na okupované územia do Ramalláhu a Betlehemu, aby mohli podať osobné svedectvo o fašistických praktikách izraelskej armády. Niektorí boli zranení, ďalších zatkli a dnes sú na policajných staniciach v Izraeli. Zatknutí Palestínčania sa ocitli v ťažkej situácii, lebo sú bez jedla, vody a bez lekárskej pomoci. Izrael pohrozil, že ich vyhostí mimo okupovaných území. Právo má jeden meter V tejto ťažkej chvíli a napriek veľkonočným sviatkom jeho svätosť Ján Pavol II. vyzval všetkých kresťanov, aby sa modlili za Betlehem, ktorý prežíva ťažké hodiny a je vo vážnom nebezpečenstve. Dva belgické parlamenty žiadali svoju vládu o zrušenie diplomatických stykov s Izraelom. To isté urobili talianski mieroví aktivisti v Ríme. Grécko i ďalšie štáty žiadajú EÚ, aby zasiahla v záujme ochrany palestínskeho ľudu. Najpálčivejším protestom proti násiliu Izraela voči Palestínčanom sa stalo samoupálenie japonského mierového aktivistu. A pritom stačí iba jediné: spojiť všetky mierové a demokratické sily, ktoré v prvom rade odbúrajú informačnú blokádu. Aj na Slovensku, kde verejnoprávna televízia deformuje vyhlásenia pápeža a nezverejní informáciu, že izraelská armáda strieľala do pacientov v nemocnici v Ramalláhu. Skutoční mieroví a skutočne nezávislí aktivisti musia jasne a jednoznačne pripomenúť svojim vládam, že medzinárodné právo nemôže mať dvojaký meter, že nemožno dávať na jednu úroveň odsúdeniahodných samovražedných extrémistov a armádu vraj demokratického štátu Izrael. Že vojne, ktorú vyhlásia tanky proti kameňom a pár puškám, nemožno hovoriť „odveta za samovražedné útoky“. Ani verejné masové popravy bez súdu sa nedajú označovať za „operáciu izraelskej armády“. Vziať vietor z plachiet Treba raz a jednoznačne povedať, že násilie pominie, ak pominie okupácia. Že niet miesta v novom tisícročí na utláčanie národa. A nemá právo to robiť ani ten, koho už raz takto v histórii utláčali. Iba tak sa dá vziať vietor z plachiet samovražedným útočníkom, iba tak je možné nastoliť pokoj vo Svätej zemi. Ukončenie izrelsko-palestínskeho konfliktu je veľmi dôležité aj pre svetový mier, lebo otvára veľký priestor pre likvidáciu zbraní hromadného ničenia. Pomáha navyše prehlbovať civilizačný dialógu medzi islamským a kresťanským svetom. Prvý krok by mohol spočívať vo vyslaní medzinárodných pozorovateľov na okupované územia Palestíny, čo vytvára vhodné podmienky na zastavenie izraelskej agresie a na návrat k rokovaciemu stolu. Rokovanie musí byť predovšetkým o spôsobe stiahnutia izraelskej armády z okupovaných arabských území. Už niet o čom inom rokovať. A to za hranicami z 5. júna 1967. Izrael by mal prejaviť nielen deklarovanú vôľu, ale aj skutočné odhodlanie prispieť k mierovému riešeniu, a to tým, že bude rešpektovať medzinárodné právo a rezolúcie OSN a jej orgánov, ktoré sa týkajú riešenia problému utečencov a zrušenia židovských osád na okupovaných územiach východného Jeruzalemu a Golanských výšin. To všetko nie je len problém Blízkeho východu. Vraždenie civilistov a vyhladzovanie palestínskeho národa je problém každého demokrata a humanistu, nech by žil kdekoľvek. Bojovať proti potláčaniu práv zaručených Chartou OSN je vecou každého, kto má svedomie.
