Útla kniha Stewarta Stevena vzbudila u nás veľkú pozornosť. V SLOVE o nej už písal Vladislav Šmihula (Operácia Splinter Factor, č. 49/2001) a viac než viditeľne poznačila aj obsah článku Pavla Janíka (Politické procesy 50. rokov, SLOVO č. 3/2002). Napriek tomu zostalo mnoho, čo stojí zato si povšimnúť, objasniť a dať do výraznejších súvislostí. Jozef Swiatlo sa narodil v chudobnej rodine, ako osemnásťročný vstúpil do vtedy zakázanej Komunistickej strany Poľska. V roku 1941, keď mal 26 rokov a Nemecko napadlo Sovietsky zväz, sa situácia zmenila. ZSSR uznal poľskú exilovú vládu v Londýne. Poliaci mohli vytvárať vlastné bojové jednotky a podieľať sa na boji proti fašizmu pod britským velením. Mladý Swiatlo sa po úteku z nemeckého zajatia dostal do ZSSR a zapojil sa do frontových bojov v armáde generála Berlingera, ktorá sa neskôr podieľala aj na oslobodzovaní Poľska. Zástupca šéfa 10. oddelenia V januári 1944, keď už Swiatlo zaujímal kľúčovú pozíciu politického dôstojníka, niekoľko dní po prekročení predvojnovej poľskej hranice, zakladajú komunisti v Lubline Národnú radu pre správu oslobodeného územia, neskôr viac známu pod menom Lublinský výbor. To podnietilo exilovú vládu, podporujúcu Armiju Krajowu, aby vytvorila konkurenčnú Radu národnej jednoty. Tá mala zabezpečiť územie až do príchodu zástupcov vlády poľského štátu. V Londýne exilová vláda zachovávala naoko lojalitu k Moskve, ale panoval názor, že každý, kto v Poľsku spolupracuje so sovietmi, je vlastizradca. Josif V. Stalin ,,logicky požadoval takú správu, ktorá by jeho vojakom, bojujúcim na fronte, (…) zaručovala, že sa nebudú ešte musieť brániť nepriateľskej domácej partizánskej armáde, operujúcej v ich tyle“. Komunisti i Swiatlo chceli túto požiadavku splniť a predísť prípadnej sovietskej intervencii. Zvolili však veľmi tvrdé, teroristické metódy. Zatýkali všetkých, ktorých považovali za nepriateľov Červenej armády, najmä potom, čo sa Armija Krajowa postavila proti osloboditeľom. Najdôležitejším oddelením vzniknutej Bezpieky bolo 10. oddelenie, ktoré zodpovedalo za ideologickú a politickú čistotu komunistickej strany. Priamo podliehalo Lavrentijovi Berjovi, ale príkazy prichádzali aj od Jakuba Bermana. Swiatlo bol v tomto oddelení zástupcom šéfa a mal takú moc, že prakticky rozhodoval o bytí či nebytí ktoréhokoľvek straníckeho funkcionára, ministra či iného vysoko postaveného štátneho úradníka. Mal v rukách stranu i vládu Poľska a okrem toho aj utkvelú predstavu, že Berman spolupracoval pred vojnou s políciou a možno ho do strany nasadili ako agenta provokatéra. Dôkazy neexistovali, iba indície. Napríklad Berman nebol nikdy za členstvo v KS stíhaný. Napriek tomu Swiatlo vypracoval spis obviňujúci Bermana z takejto činnosti, odniesol ho osobne prezidentovi Beloslawovi Bierutovi. Ten sa rozhodol zatknúť tohto hlavného informátora a Swiatlovi poradil, aby na celú vec zabudol. Urazená márnomyseľnosť, ctižiadosť a poznanie, že osoba Bermana mu prekáža a ešte dlho bude prekážať v ďalšom postupe, ho hádam viedli k tomu, že nadviazal kontakt s kapitánom Sullivanom, agentom anglickej tajnej služby Secret Intelligence Service (SIS). Hlavný dôvod jeho konania sa nepodarilo zistiť ani v rozsiahlej analýze, ktorú SIS vykonala, aby pochopila motív tohto činu. V konečnom dôsledku sa mal k spisu o Swiatlovom azyle vyjadriť vtedajší minister zahraničia Veľkej Británie Ernest Bevin. Ten usúdil, že tajné služby vo východoeurópskych krajinách Británia nepotrebuje. Odmietnutie Swiatla hrozilo, že dá zlikvidovať Sullivana i sieť SIS v Poľsku. A tak sa rozhodlo, že Swiatla ponúknu Američanom. Noel Field a Allan Dulles Noel Field sa narodil v roku 1904 v Londýne ako syn Angličanky a Američana. Študoval na Harvardskej univerzite a jeho sympatie s chudobnými a ukrivdenými ešte posilnil prípad Sacca a Vanzettiho. V roku 1927 ho prijali do zahraničných služieb, no v prvých rokoch musel pracovať v USA. V roku 1929 sa zoznámil s Allanom Dullesom. Napriek tomu, že Dulles bol republikán, našli spoločnú reč. Fieldove názory však boli čoraz radikálnejšie. Keď sa dozvedel, že manželka Paula Massinga, nemeckého komunistu mučeného nemeckými fašistami, je v New Yorku, pozval ju na večeru. V roku 1935 sa rozhodol vstúpiť do Komunistickej strany USA. Asi bol prekvapený, že ho práve Heda Massingová odhovárala. Pre ňu, ako sovietsku agentku, ktorá mala v úmysle získať ho pre spoluprácu, bol však užitočnejší ako úradník departementu. Keď sa Massingovi podarilo utiecť z Nemecka do USA, spracovali Fielda, aby v záujme „svetového mieru a socializmu“ získaval dôverné správy pre Moskvu. Možno k tomu prispela aj všeobecná mienka v USA, že „fašizmus je taký odporný, že každý prostriedok v boji proti nemu je spravodlivý“. V roku 1936 mal dve možnosti: stať sa vedúcim nemeckého oddelenia štátneho departmentu, kde by mohol prinášať neoceniteľné služby sovietom, alebo odísť do Ženevy a pracovať v americkej misii pri Spoločnosti národov. Field zvolil druhý variant a to mu Moskva nikdy neodpustila. V roku 1938 ho vymenovali za tajomníka komisie Spoločnosti národov, ktorá mala vo Francúzsku dozerať na repatriáciu mladých cudzincov, ktorí bojovali na strane španielskych republikánov. V roku 1941 sa stal vedúcim kancelárie Unitarian Services Committe. Keď Nemci okupovali Paríž, ušli Fieldovci do Ženevy, kde Noela vymenovali za vedúceho Unitarian Servis pre Európu. Unitári sa stali najdôležitejšou organizáciou starajúcou sa o utečencov a Field jedným z najdôležitejších Američanov vo Švajčiarsku. Dulles prišiel v roku 1942 do Bernu ako člen americkej delegácie. V skutočnosti bol šéfom švajčiarskej sekcie americkej tajnej služby Office of Strategic Service (OSS). Dulles a jeho komplic Dexler zistili, že utečenci sú veľmi často „politické prípady“, a preto by mohli byť pre OSS užitoční. Field, ktorý sa znovu usiloval získať členstvo v komunistickej strane, nechcel upadnúť u komunistov do nemilosti. Preto spojil Lea Bauera, predáka nemeckých komunistov vo Švajčiarsku, s Dullesom a tí nadviazali spoluprácu. Pred koncom vojny prišiel Field na nápad, ktorý Dullesa nadchol: vysielať na územie, ktoré malo byť v dohľadnom čase oslobodené, resp. už bolo oslobodené, schopných ľudí, aby pripravili pôdu pre oslobodenecké vojská a nastolenie verejnej správy. Začal sa hon na komunistov V niektorých prípadoch mali za úlohu rokovať s nemeckými veliteľmi o podmienkach predčasnej kapitulácie. O situácii mali občas informovať. Keďže v tábore bola väčšina komunistov a patrili medzi najschopnejších, pripadla táto úloha často práve im. Dulles a Field podporovali aj vydávanie antifašistických ilegálnych novín v Nemecku pod názvom Neues Deutschland, ktoré sa neskôr stali oficiálnym tlačovým orgánom východonemeckej KS. Američania prišli po vojne na to, že urobili pre komunistov viac, ako si uvedomovali. Najmä zásluhou Fielda a Dullesa. Dulles zožal medzinárodný posmech a jedinou jeho výhovorkou bolo, že ho Field oklamal. Field nielenže stratil miesto vedúceho humanitárnej organizácie v Európe zato, že pomáhal komunistom, ale jeho blízky priateľ, predseda KS USA Lary Duggan záhadne vypadol z okna 15. poschodia a ďalší priateľ Alger Hiss stál pred vyšetrovacím výborom senátu a Fieldovi hrozilo, že bude musieť ísť svedčiť. V Spojených štátoch sa začal hon na komunistov. A tak sa rozhodol prebehnúť na druhú stranu. V januári 1949 vystúpil z lietadla vo Varšave a požiadal o azyl. Mal to však ťažké, ani jedna strana mu neverila. A Poliaci zvlášť. Jeho brat Hermann Field pracoval pred vojnou v Katoviciach pre British Trust, organizáciu, ktorá pomohla mnohým Čechom, prevažne komunistom, k úteku z Československa. Do roku 1948 podľa predstáv poľskej polície bola organizácia predsunutým stanovišťom britskej tajnej služby. Noel Field sa stal predmetom sledovania Bezpieky. Napriek tomu, že sa osobne poznal skoro so všetkými osobnosťami vo východnej Európe, jeho úsilie nájsť si primerané miesto sa nestretlo s porozumením. Poľskí komunisti rýchle pochopili nebezpečenstvo a obracali sa mu chrbtom. Okrem jednej. Volala sa Anna Duraczová, počas vojny spolupracovala s Fieldom vo Švajčiarsku a teraz bola sekretárkou šéfa kontrašpionáže Jakuba Bermana. Poradila Fieldovi, aby sa naňho obrátil. Ten si však pre istotu zavolal na Bezpieku a ihneď pochopil, že sa vo veci nemá ďalej angažovať. Prisľúbil však, že dá veci do poriadku. Field spokojne odcestoval, dokonca si nezobral ani svoje veci. Akty pomsty na plné obrátky Jozef Swiatlo sa tak ako predtým zaoberal zbieraním materiálu o Bermanovi. Nedarilo sa mu však zistiť závažnejšie skutočnosti, až kým sa nedozvedel o Fieldovom liste. Vtedy pochopil, že šanca na likvidáciu Bermana sa práve vyskytla. Informoval Dullesa: „KS a jej dôveryhodnosti v Poľsku možno spôsobiť veľkú škodu, ak sa podarí usvedčiť Bermana z aktívnej kolaborácie s americkým agentom Fieldom. Do tejto veci možno zatiahnuť aj ďalšie osoby. Sú nejaké výhrady?“ Dulles sa potešil. Dovtedy si šetril Swiatla, lebo cítil, že toto je najdôležitejší agent z hľadiska postavenia a aparátu, ktorým disponuje. Berman mu bol síce ľahostajný, ale veril, že dosiahne dva ciele: pomstí sa Fieldovi a vrazí klin medzi Moskvu a jej satelity. Udalosti v komunistickom tábore dávali tušiť, že sa schyľuje k rozkolu medzi tzv. národnými komunistami a ortodoxnými prívržencami Moskvy. Nasvedčovala tomu diskusia o založení Kominterny v roku 1947, proti ktorej sa postavili Wladyslaw Gomulka a Josip Broz Tito a neskôr pamätné zasadanie Kominterny v Bukurešti v júni 1948, kde bol Tito vylúčený a Gomulka sa na protest toho nezúčastnil. Dulles komunizmus považoval za zlo, ktoré sa musí vykoreniť všade na svete, nielen v Sovietskom zväze. Odmietal názor, že treba podporovať národných komunistov v nádeji, že si takto Západ zachová určitú mieru vplyvu. Národných komunistov považoval za ešte nebezpečnejších ako stalinistov. Ak sa pripustí forma liberálneho národného komunizmu, bude komunizmus prijateľný. A tak sa rozhodol konať. „Pokiaľ ide o Rusov, tí budú zavalení toľkými materiálmi o sprisahaní, že sa tým musia zadusiť. Na národy východnej Európy sa znesie nová doba temna, pravda sa stane politickou škvrnou a lož nástrojom štátnického umenia. Mučenia a vraždy budú na dennom poriadku, väznice sa naplnia ľuďmi, čo celý život zasvätili veci, ktorá ich teraz zničí.“ Dulles bol presvedčený, že sa oslobodenie dá dosiahnuť iba očistcom. Ľudia musia realitu stalinizmu poznať na vlastnej koži a to ich donúti bojovať: „Kontrarevolúcia bude len vtedy úspešná, ak sa všedný život ľudí stane takým neznesiteľným, že ich duchovná a materiálna bieda bude väčšia ako strach pred dôsledkami konania.“ V tomto zmysle napísal inštrukcie pre Swiatla. Operáciu pomenoval Operation Splinter Factor – Faktor odštiepenia.
Dokončenie v ďalšom čísle
