V Aténach, tak ako v iných mestských štátoch v Grécku, vládla pôvodne aristokracia. Na druhej strane Spartu riadila vojenská oligarchia. Bola to vláda menšieho počtu osôb (oligoi – máloktorí a arché – vláda). Najviac vyhovovala rodovej, finančnej i vojenskej aristokracii na zabezpečenie vlastnej moci. Oligarchia sa stala najrozšírenejšou formou vlády v antickom Grécku. Existovali dve formy: buď zostávali pri moci viacerí vládcovia dlhší čas, alebo úrady vykonávali len členovia úzko ohraničenej skupiny. Zatiaľ čo v Európe vládla aristokratická elita, v mnohých spoločnostiach sa stala určujúcim činiteľom príslušnosť ku klanu, kmeňu alebo kaste. V najrozvinutejšej podobe nájdeme kasty v hinduistickom systéme. Delenie zodpovedalo potrebám indoeurópskych prisťahovalcov, ktorí si chceli zachovať svoju čistotu. Príslušnosť ku kaste bola dedičná, trvalá a považovala sa za bohom predurčenú. Sociálne skupiny známe ako stavy však existovali aj v Európe od čias Rímskej ríše až do Veľkej francúzskej revolúcie. Tu sa pripúšťal sociálny pohyb, aj keď iba ojedinele. Despocia s ceremoniálom Po francúzskej revolúcii aristokracia stratila zvláštne výsady. Feudálny systém zanikol, prijala sa deklarácia o občianskych a ľudských právach a zaviedla ústava. Vláda niekoľkých jedincov, hoci sa myslelo, že títo jedinci sú najlepší, bola odstránená. Aristokracia sľubuje najlepších panovníkov. Skutočnosť je však taká, že panujú preto, lebo majú bohatstvo, pôvod alebo moc. A nie nevyhnutne preto, že sú múdri, majú prehľad či záujem o iných. Tak vari počúvnime Sinclaira Lewisa, ktorý nám odkazuje: „Keď múdrejší ustupujú, vládnu hlúpe hlavy.“ Despotická forma vlády sa rozvinula v 3. tisícročí p.n.l. v Egypte a Mezopotámii. Na čele krajiny stál vládca s neobmedzenou mocou. Gréci však despotizmus odsudzovali. Nepáčilo sa im, že vládca rozhodoval o osude všetkých ľudí, aj slobodných, ako despotés (pán) o svojich otrokoch. V Rímskej ríši vládli despoticky niektorí cisári, ale vlastnú, ničím nezakrývanú despociu aj s ceremoniálom, zaviedli Rimania počas dominátu. Autokratický vládca nie je nikomu zodpovedný. Všetky faktické či právne opatrenia vykonáva vlastnou mocou a vo svojom záujme. Znamená to, že vedľa neho už neexistuje iná sféra moci či iný zdroj autority, ktorému by mohol byť prinútený podrobiť sa. Ale i autokratická forma štátnej moci je závislá od historických podmienok a zvláštností tej-ktorej krajiny. V starovekom Ríme diktátor znamenal iba mimoriadne menovaného úradníka so zvrchovanou mocou. Do funkcie vstupoval za kritickej vnútroštátnej či zahraničnopolitickej situácie. Mal neobmedzené právomoci. Po vykonaní úlohy musel ihneď zo svojho postu odstúpiť. Pri moci nemohol byť viac ako šesť mesiacov. V čase jeho úradovania zostali ostatní magistráti v úrade, ale vykonávali iba to, čo im priamo nariadil. Okrem vojenských úloh diktátora mohli vymenovať aj pre zvláštne úlohy. Neskôr diktatúra nadobudla úplne iný charakter. Nijaký časový limit ju už neobmedzoval. Prvým skutočným diktátorom sa stal rímsky vojvodca Sulla. Ukázal cestu k režimu osobnej moci a inšpiroval ctižiadostivých jedincov, ktorí neskôr úplne potlačili republikánske zriadenie. Totalitný štát V ľudských dejinách nie je nedostatok autoritatívnych vlád. Ale nie všetky sú absolútne a samovládne, teda také, že by na čele vlády stál jeden vládca. Môžu byť ovládané vojenskou juntou, oligarchickou či plutokratickou elitou. Dokonca aj demokracia niekedy býva autoritárska. V čase vojny alebo vnútroštátnych nepokojov si možno predstaviť situáciu, ktorá vyžaduje pre vládu mimoriadne právomoci. V období po 1. svetovej vojne s mnohými hospodárskymi problémami a s vystupňovaným strachom pred komunizmom sa vo väčšine európskych štátov rozšírila tendencia k diktátorským režimom. Zdali sa byť zárukou na vyriešenie všetkých problémov. Na svetovú scénu vstúpil nový druh autoritatívnej vlády. Občan sa stal totálne podriadený štátnej moci. Najmä v Nemecku, Taliansku a Sovietskom zväze. Policajný aparát sa stal služobníkom vládnucej strany. Propaganda, cenzúra, zavedenie úradného dozoru, kontrola tajnou políciou, dokonca aj armáda slúžili na potlačenie opozície. Takýto štát sa neuspokojí iba s tým, že prevezme oficiálne mocenské pozície. Nie je ochotný poskytnúť občanom ani len obmedzenú mieru slobody. Môže ovplyvňovať oblasti života, ktoré za iných okolností nebývajú pod vládnou kontrolou. Napríklad rodina, náboženstvo či spôsob trávenia voľného času. Na zabezpečenie toho všetkého musí totalitný štát vytvoriť organizačnú sieť schopnú vykonávať trvalý dozor nad každým jednotlivcom. Z hľadiska štátu a jeho záujmov býva totalitná vládna forma vysoko účinná. „Ale nie je možné ju udržať,“ hovorí Charles Krauthammer a dodáva: „Určitý čas môžete zatvárať, dokonca popravovať, ale po čase sa vám minú guľky, väzenia, energia a dokonca i obete. Aj krutovláda potrebuje spánok.“ Vypracovalo sa už mnoho teórií, ktoré mali vysvetliť, prečo autoritatívnosť, najmä jej najextrémnejšia forma – totalita, sa stala taká charakteristická pre 20. storočie. Práve tu si zasluhujú pozornosť slová Maximiliena Robespierra: „Princíp republikánskej vlády je cnosť. A prostriedok na zavedenie cnosti je teror.“ Každý druh diktatúry sľubuje, že urobí všetko potrebné, a to bez zbytočného odkladu. Skutočnosť je však iná. Aj ľudia s najlepšími úmyslami, keď raz vstúpia do džungle politickej moci, stoja pred nevyhnutnosťou riadiť také akcie, ktoré by za iných okolností považovali za nemorálne. Takto sa dobrí autokrati zmenia na uzurpátorov moci, ochotných obetovať potreby občanov na oltár osobných ambícií a cieľov. Staré barmské príslovie tvrdí: ,,Len pri novej vláde si uvedomíš cenu starej.“ Kto však môže zaručiť, že zlé nebude nahradené ešte horším? Aj demokratická vláda je dodnes plná rozporov. V histórii navyše nájdeme mnoho prípadov, keď demokracia slúžila iba ako zahaľujúc pravú skutočnosť: antagonizmus medzi hŕstkou vyvolených a bezprávnymi masami. Byrokratický problém Väčšina ľudí očakáva, že v demokratickom systéme nájde určité základné hodnoty – osobnú slobodu, rovnosť, dodržiavanie ľudských práv a spravodlivosť. Dnes však v rámci tzv. demokracií existujú rozličné stupne slobody jednotlivca, pluralizmu a ľudských práv. Práve tak ako rôzne stupne represie v rámci diktatúr. Arkadij Chajt o tom povedal: „Žijeme v epoche pluralizmu názorov, keď polovica obyvateľov presne vie, aký má názor, a druhá polovica presne nevie, čo je pluralizmus.“ Mnohé demokracie sú republikami. V súčasnosti je republika (lat. res publica, vec verejná, záležitosť všetkých) najrozšírenejším spôsobom vlády. Rímska republika bola najpokrokovejšou štátnou formou v staroveku. Tento systém fungoval jednoducho, pružne, prehľadne a najmä efektívne. Nik nemal takú dokonalú organizáciu ako Rimania. A samozrejme, svoje úrady zastávali bezplatne. Škála vládnych foriem republík je veľmi široká. Niektoré sú unitárnymi systémami, riadené mocnou centrálnou vládou. Iné federálnymi, riadenie sa rozdeľuje medzi dve úrovne vlády. Džavaharlál Nehrú, prvý ministerský predseda Indie, označil demokraciu za dobrú, no potom pripojil: „Hovorím to, pretože iné systémy sú horšie.“ Podobne vyznievajú slová anglického spisovateľa Williama Ingeho: „Demokracia je forma vlády, ktorú môžeme rozumne brániť nie ako dobrú, ale ako najmenej zlú.“ Veľkým problémom demokracie ostáva byrokracia. Byrokratické tendencie sa však objavujú vo všetkých štruktúrach politických systémov. Zložitosť modernej spoločnosti vkladá čoraz väčšiu moc do rúk úradníkov. Ani v ústavných režimoch sa dosiaľ nenašla uspokojivá odpoveď na otázku, ako sa môže obmedziť ich moc bez toho, aby sa neohrozila výkonnosť politických systémov.
