Najväčšou chybou pri našom hodnotení kľúčových udalostí z minulosti je, že nazeráme na ne z hľadiska dneška. Lenže aj dnešok bude čoskoro včerajškom a to, čo dnes považujeme za omyl včerajška, môže byť proroctvom zajtrajška. Veľkou chybou by bolo, ak by sme spor medzi „ortodoxnými“ marxistami a revizionistami stotožnili so sporom medzi komunistami a sociálnymi demokratmi. Záležitosť bola predsa len zložitejšia.
V. I. Lenin za renegáta označil nielen Eduarda Bernsteina, ale aj jeho oponenta Karola Kautského. Hoci Bernsteina a Kautského delilo mnohé, obaja boli presvedčenými zástancami demokracie a zároveň boli členmi tej istej strany – nemeckej sociálnej demokracie. Ani jeden z nich si neželal, aby ich polemika ohrozila jednotu strany.
Kritika marxizmu Eduarda Bernsteina označovali niektorí jeho protivníci ako renegáta preto, že bol tajomníkom Friedricha Engelsa, ktorý ho v závete poveril vydaním svojich a Marxových spisov. Bernstein s kritikou marxizmu vystúpil až po Engelsovej smrti. Nechajme bokom problém, nakoľko má žiak právo odchýliť sa od názorov svojho učiteľa. Treba však pripomenúť, že zmenu situácie na konci XIX. storočia Friedrich Engels konštatoval v jednom zo svojich posledných textov, konkrétne v predhovore k Marxovej knihe Triedne boje vo Francúzsku. Bernsteinova kritika marxizmu mala tri časti: ekonomickú, politologickú a filozofickú. Najsilnejšie boli Bernsteinove ekonomické argumenty. Marx predpokladal, že moderná spoločnosť sa rozštiepi na dve hlavné triedy, hŕstku kapitalistov a masu proletárov. Ďalej tvrdil, že cykly striedania ekonomickej depresie a konjunktúry sa prehĺbia a zrýchlia, poklesne miera zisku a akumulácie kapitálu a prudko narastie absolútne zbedačovanie kapitálu.
Bernstein ukázal, že vývoj kapitalizmu neviedol k zjednodušeniu triednej štruktúry spoločnosti, stredné vrstvy nezanikali a neproletarizovali sa, ale menili svoju štruktúru a zloženie. Podľa neho zároveň kapitalizmus našiel nástroje, ako čeliť krízam a v prípade robotníctva nedochádzalo k jeho zbedačovaniu. Z toho Bernstein vyvodil aj politologické závery. Treba mu však vytknúť svojvoľný výklad pojmu „sociálna revolúcia“. Podľa Bernsteina mal tento pojem znamenať akúsi „sociálnu kataklizmu“, zrútenie spoločenského systému, katastrofu. V skutočnosti (čo Bernstein ako Engelsov blízky spolupracovník dobre vedel) v terminológii Marxa i Engelsa „sociálna revolúcia“ znamenala skok od nižšej úrovne spoločnosti k vyššej a tento skok sa mohol uskutočniť aj pokojnou cestou.
Bernstein však mal pravdu v tom, že dôležité epochy vo vývoji národov nemožno preskočiť, a preto by sa sociálna demokracia mala sústrediť na najbližšie úlohy: zlepšenie politických a ekonomických podmienok pracujúcich. S týmto by boli súhlasili prakticky všetci sociálni demokrati, no Bernstein sa dopustil osudovej chyby: tvrdil, že vtedajšie režimy v západnej Európe sú „ľudovejšie“, že sú už vylúčené nejaké reakčné zvraty. Vylúčil aj možnosť veľkého vojnového konfliktu. Z filozofického hľadiska Bernstein považoval za fatálny omyl, že sa Marx a Engels hlásili k materializmu a obviňoval ich, že vplyv ekonomiky na spoločnosť chápali z hľadiska mechanistického determinizmu. Bernsteinova kritika bola nepochybne oprávnená v tom smere, že Marx s Engelsom nedostatočne zvýraznili kvalitatívny rozdiel medzi svojím materializmom a jeho predchádzajúcimi formami. Bernstein sám bol ovplyvnený vtedajším Spencerovým evolucionistickým pozitivizmom a veľký vplyv na neho malo formujúce sa fabiánske hnutie.
Argumenty Karla Kautského Do postavenia hlavného obhajcu „ortodoxného“ marxizmu sa chtiac-nechtiac dostal Karl Kautsky. Iní Bernsteinovi protivníci (napríklad aj Lenin) v podstate opakovali Kautského argumenty. Kautsky mal silné argumenty v oblasti filozofie. V oblasti ekonomiky musel v podstate uznať Bernsteinovu argumentáciu, hoci ukázal, že ekonomické zmeny dopad kríz iba zmiernili, ale ich neodstránili a zbedačovanie sa predovšetkým obmedzilo výsledkami boja robotníctva, ktoré si vynútilo zavedenie systému sociálneho poistenia. V politologickej oblasti to bolo zložitejšie. Kautsky vedel nájsť dostatok argumentov, aby dokázal, že politické systémy v západnej Európe na začiatku XX. storočia sa vôbec nestali „ľudovejšími“, ako tvrdil Bernstein, ale bolo tu stále nebezpečenstvo reakčného zvratu. Pravda, aj Kautsky za najlepšie politické zriadenie považoval pluralitnú parlamentnú demokraciu. Došlo však vyslovene k pikantnej situácii. Kautsky pri obhajobe Marxa vyslovene zamlčoval, že Marx hovoril o „diktatúre proletariátu“, čo umožnilo, aby Lenin napokon aj jeho obvinil z „renegátstva“.
Bernsteinovo krédo Bernstein vo svojej práci Predpoklady socializmu varoval predovšetkým pred tým, aby „puritáni marxizmu“ nepremenili toto učenie na súhrn dogiem, o ktorých by sa nesmelo diskutovať, na akési „nové náboženstvo“. Sám nepopieral právo na revolúciu, išlo o právo, ktoré síce žiadna ústava nezaručovala, no ktoré nemohol ani žiadny zákon na svete zakázať. Toto právo bude trvať dovtedy, pokiaľ bude človek dýchať. Domnieval sa, že v situácii, ktorá vznikla na prelome XIX. a XX. storočia, bolo pre socialistické hnutie vhodnejšie orientovať sa na reformistický postup. Podľa neho bolo možné premeniť kapitalistickú spoločnosť na socialistickú cestou reforiem. Argumentoval predovšetkým vývojom vo Veľkej Británii.
Boľševizmus a marxizmus Krátko po svojom vzniku sa sociálnodemokratická strana v Rusku rozštiepila na dve krídla: boľševikov a menševikov. Menševici boli v podstate rovnako „ortodoxní“ marxisti ako boľševici, Plechanov odsudzoval Bernsteina rovnako ostro, ako Lenin. Spor sa viedol o niečo iné, nie o to, ako má vyzerať socialistická strana… Nakoniec V. I. Lenin začal s procesom revízie marxizmu, ktorý maskoval jeho „obranou“, veď aj zboľševizovaná podoba marxizmu sa nazývala „marxizmus-leninizmus“. Z hľadiska marxizmu bolo Rusko zrelé na buržoáznu a nie socialistickú revolúciu a pokus o preskakovanie historických etáp v tejto krajine mohol viesť iba k nastoleniu despocie. Bernstein mal napriek všetkým chybám a omylom pravdu v tom najpodstatnejšom: pre marxizmus bola naozaj najväčším nebezpečenstvom jeho premena na súhrn dogmatických fráz, ktoré následne odôvodňovali politiku vládnucej partajnej vrstvy.
