Víťazní spojenci – Veľká Británia, USA a ZSSR si nezvolili postupimský palác pruských kráľov Cecielienhof za miesto svojej konferencie náhodou. Jedným z ich spoločných cieľov bolo vyhnať z duší Nemcov prušiactvo a preto práve z tohto miesta sa mala nemeckému národu oznámiť jeho porážka.
Dňa 25. februára 1945 uverejnil ríšsky minister propagandy vo svojom časopise Das Reich článok Rok 2000, z ktorého bol často citovaný iba jediný nový pojem – železná opona. Goebbels tu tvrdil, že ak by došlo k porážke Nemecka, ZSSR územia, ktoré vo vojne obsadil, oddelí od zvyšku Európy železnou oponou. Víťazstvo spojencov nad nacistickým Nemeckom neprinesie svetu trvalý mier, ale nové, ešte ostrejšie rozpory, ktoré vyrieši až tretia svetová vojna. Keď 12. apríla zomrel Franklin Delano Roosevelt, Goebbels šiel túto správu oznámiť Hitlerovi s komentárom, že cárovná zomrela. K tomu treba dodať, že v apríli 1945 to nebolo po prvý raz v dejinách, čo sa ruské vojská chystali dobyť Berlín. Ríšsky minister už od konca roku 1944 Nemcom zdôrazňoval, že v podobnej situácii ako tretia ríša už bolo Prusko v 18. storočí počas sedemročnej vojny a ako Prozreteľnosť vtedy zachránila „Veľkého Frica“, zachráni aj führera. Keď zomrela cárovná Katarína II., jej slabomyseľný syn Peter III. (mimochodom, obdivovateľ „Veľkého Frica“ a prušiactva ) uzavrel s Pruskom nielen mier, ale aj spojenectvo. Lenže Rooseveltov nástupca Truman bol síce zásadovým antikomunistom a odporcom ZSSR, ale na rozdiel od Petra III. nebol ani absolútny monarcha, ani slabomyseľný. Západné Nemecko sa neskôr síce stalo členom NATO, no predtým sa musela uskutočniť určitá forma denacifikácie. Na konci vojny sa našli dôkazy dovtedy nebývalých, obludných zločinov. Svetová verejná mienka si vynucovala potrestanie vinníkov.
Politika štyroch „de“ Postupimská konferencia sa konala v dňoch 17. júla až 2. augusta 1945. Spojenci ju v tom čase označovali ako berlínsku, až po jej skončení sa začala nazývať tak, ako sa nazýva dodnes. Hlavným problémom, pred ktorým stáli lídri víťaznej Veľkej trojky, bola otázka – Čo teraz s Nemeckom? Kým sa ešte vojna neskončila, bolo možné spriadať rôzne plány o budúcich osudoch Nemcov a Nemecka, teraz ho mali spojenci úplne v rukách. Napríklad počas vojny sa vyskytli názory, že porazené Nemecko by malo byť rozdelené na niekoľko území. Nakoniec však spojenci deklarovali, že hoci bude krajina rozdelená na okupačné zóny, zachová sa jej ekonomická a politická jednota. Lenže „cárovná zomrela“ a už niekedy v rokoch 1947-1948 bolo jasné, že na mape Európy budú dva nemecké štáty. V Postupimi sa však Spojenci ešte dokázali dohodnúť na dokumente „Politické a hospodárske zásady, ktoré bude nevyhnuté dodržiavať pri zaobchádzaní s Nemeckom v počiatočnom kontrolnom období“. Stručne povedané, veľká trojka sa mala riadiť politikou štyroch „de“. Nemecko malo byť denacifikované, demilitarizované, demokratizované a dekartelizované. Niektoré zo spojencami zavedených opatrení platia dodnes. Sú zakázané nacistické symboly, nacistická literatúra, politické strany a hnutia, ktoré sa otvorene hlásia k nacizmu. Ani jedna z víťazných krajín však neuskutočnila dôslednú denacifikáciu, pretože medzi aktívnymi nacistami boli „potrební odborníci“. Na čas síce bola zrušená armáda, ale nakoniec ju v západnom i východnom Nemecku obnovili. Hoci v západnom Nemecku sa dôsledne uplatňovala zásada demokratizácie, dekartelizácia bola uskutočnená formálne. Navyše priemyselníci, ktorí sa dopustili zločinov voči ľudskosti – napríklad tým, že zavlečených robotníkov nútili pracovať v neľudských podmienkach, zostali nepotrestaní.
Odsun Nemcov Veľká trojka stála na konferencii pred nepríjemným problémom. Išlo o otázku nemeckej menšiny na území Poľska a Československa. Hitler ju využil ako argument na rozpútanie agresie voči týmto krajinám, hoci najmä v predvojnovom Československu (v Poľsku však v oveľa menšej miere) mali tamojší Nemci zaručené menšinové práva. Počas vojny to boli predovšetkým oni, ktorí sa podieľali na nacistických zverstvách. Poľská i československá vláda žiadali od Spojencov vyriešiť problém nemeckej menšiny jej odsunom. Postupimská konferencia nielenže s princípom odsunu súhlasila (hoci s podmienkou, že bude uskutočnený ľudsky a usporiadane), ale z niektorých formulácií je zrejmé, že vzala na vedomie aj doterajšie „divoké“ odsuny. Treba tu však zdôrazniť, že napriek protinemeckým náladám, najmä v Československu, existovali hlasy, ktoré odsudzovali zverstvá páchané počas odsunu. Na nemeckej strane dnes prevláda snaha zveličovať počet obetí počas tohto procesu, najmä v jeho „divokej“ forme.
Churchillove obavy a Trumanovo tajomstvo Počas Postupimskej konferencie sa konali vo Veľkej Británii parlamentné voľby. Vyhrali ich labouristi. Keď sa na konferencii zveril Churchill Stalinovi s obavami, že voľby môže prehrať, „vožď“ mu odpovedal, že u Britov si takú strašnú nevďačnosť nevie predstaviť. Sám Stalin považoval Churchillovu porážku vo voľbách za symptóm „prehnitosti“ parlamentnej demokracie. Vytvoril systém, ktorý takýto „chaos“ vylučoval a v ktorom držitelia moci ostávali vo svojich úradoch až do smrti. Rooseveltov nástupca Harry S. Truman na jednej z prechádzok v postupimskom parku, akoby mimochodom, Stalinovi oznámil, že Amerika disponuje novou, mimoriadne účinnou zbraňou, ktorú použije v Japonsku. Stalin sa zatváril nechápavo, hoci veľmi dobre vedel, že ide o atómovú bombu. Neskôr sa ukázalo, že podrobnosti o vývoji americkej bomby poznal možno ešte skôr ako Truman, ktorého Roosevelt o atómovej bombe neinformoval. Tento zdanlivo banálny rozhovor mal možno kľúčový význam – atómová bomba sa použila prinajmenšom ako politická zbraň.
Na Postupimskej konferencii sa začala otvárať priepasť medzi doterajšími spojencami. Na jej záver Harry S. Truman povedal: „Vyhlasujem Postupimskú konferenciu za skončenú. Do ďalšieho stretnutia, ktoré bude, dúfam, skoro.“ „Dal by boh,“ zareagoval Stalin. Truman a Stalin sa už nikdy nestretli. O päť rokov neskôr, počas kórejskej vojny, stáli dokonca na pokraji ozbrojenej konfrontácie.
