Joseph Heller vykreslil svet politiky v knihe Gold nad zlato spôsobom, ktorý vyznieva pre politikov veľmi nemilosrdne. Politici vraj nemôžu ľuďom ničím prospieť, len zvyšujú chaos v existujúcom systéme.
Filmoví diváci si zase vybavia film Bol som pri tom, ktorý ukazuje politickú arénu ako priestor, kde sa môžu vyblázniť i ľudia celkom nekompetentní a banality vyslovované negramotným záhradníkom znie týmto bezduchým ľuďom, presiaknutým rutinou, ako zjavenie. Žijem vo svete politiky naplno od roku 1989. Môžem dosvedčiť, že našu krajinu – tak ako mnohé iné – neriadili a neriadia géniovia. Ľudia v politike sú rovnakí ako tisíce iných: majú svoje predsudky, vášne, hlboké záujmy i záujmy okrajové, svoje silné i slabé stránky. Ale jedno je pre politiku zvláštne – nesie so sebou možnosť ovplyvniť osudy miliónov občanov a tým aj obrovskú zodpovednosť. Príkladom je hviezda kľúčového hráča sovietskej perestrojky MICHAILA GORBAČOVA, ktorá zrazu vyšla na oblohu, aby pozvoľna zapadla.
Egypťan Sinuhet a Teng V júli 1994 som sa dostal na pozvanie Gorbačovovho fondu na konferenciu, kde bolo množstvo ľavicových predstaviteľov z Ruskej federácie i z iných krajín. S rozsiahlym prejavom sa predstavil i Michail Sergejevič. Mal som možnosť študovať ako pod mikroskopom jeho spôsob myslenia aj vystupovania. Tento muž má úžasnú schopnosť sebapresvedčovania. Stále viac a viac sa ho zmocňuje entuziazmus, ktorý z neho vyžaruje na diaľku. Až som sa čudoval, že mu okolo hlavy nesvieti svätožiara. Lenže pri sústredenom počúvaní rýchlo odhalíte, že si takmer v každej vete protirečí a že tomu ani nevenuje pozornosť. Prvý a posledný sovietsky prezident mi pripomínal postavu faraóna Achnatona z románu Miky Waltariho Egypťan Sinuhet. Ten tiež často podľahol nadšeniu, ktoré sa rozchádzalo s realitou. V domnienke, že keď on nastaví hruď a urobia tak aj ostatní vládcovia, odzbrojí Egypt, vyprázdni rozsiahle územia v naivnej viere, že stačia jeho morálne gestá a svet bude cnostný a dobrý. Lenže politika je nemilosrdná. A tak spôsobí rozklad, ktorý potom tvrdými prostriedkami lieči krutý generál Haremheb. Rád by som uveril, že sa teraz dajakých Haremhebov nedočkáme, že sa nájdu iné prostriedky. TENG SIAO-PCHING bol politik iného zrna. Plný sebazaprenia, disciplíny, záhadnosti. Nikdy nedal najavo osobné pocity nad pokorením, ktoré prežil v čase kultúrnej revolúcie. Bol striedmy v životnom štýle i v gestách. A dokázal byť aj tvrdý. Nezažil to, že by bol miláčikom svetových médií, ale vlastný národ si naňho spomína s úctou. Navštívil som Čínu počas jeho pohrebu a viem, že Číňania jeho odchod úprimne ľutovali. Gorbačov i Teng zohrali na konci 20. storočia kľúčovú rolu. Zmenili svojím politickým prístupom svet. Prvý pomohol jednej veľmoci k bezprecedentnému úpadku, druhý svoju krajinu priviedol na dráhu vzostupu. Politik má teda obrovskú moc i zodpovednosť. Ak má lekár v rukách osudy jednotlivcov, politik ovplyvňuje prítomnosť i budúcnosť celých národov.
Filozof mlčania Hádam mi čitatelia prepáčia, že sa dotknem zomrelého, hoci latinské príslovie hovorí De mortuis nil nisi bene – o mŕtvych len dobre. Nedávno zosnulý VÁCLAV BENDA by totiž v českom prostredí najlepšie zodpovedal Hellerovmu popisu politikov. Mal celkom presnú predstavu zásadovosti a morálky, ktorej rozumel iba on sám. Bol tiež jediným kritériom pravdy, morálky a bezúhonnosti. Vytvoril Úrad pre dokumentáciu a vyšetrovanie zločinov komunizmu, kde sa zhromaždili svojho druhu hľadači svätého Grála. Lenže im akosi prekážalo a prekáža české právo, a preto nepredložil ani Benda, ani jeho kolegovia nič konkrétneho, čo by dokazovalo niečiu vinu. Keď som prišiel do Federálneho zhromaždenia, tento muž ma nesmierne zaujal. Celkom vážne som navrhoval, aby sme v našej strane začali udeľovať výročnú cenu za šírenie myšlienok komunizmu. Tvrdil som, že Benda starší by ju mal určite dostať ako prvý. V Indii tvrdia, že hinduista myslí, ale nekoná, moslim najprv koná a potom myslí a sikh koná, ale nemyslí. Neviem, či je to voči týmto trom veľkým náboženským skupinám spravodlivé. Asi nie. Pri Václavovi Bendovi som síce vedel, že koná, no netušil som, či aj myslí. Prejavom myslenia je totiž reč a Benda nehovoril. Jeho prejav mal v sebe čosi nechcene existenciálne. Ako sa v tvorbe Antona Weberna, skladateľa II. viedenskej školy, objavujú izolované tóny, naznačujúce beznádejnú samotu indivídua v modernom svete plnom neistôt, v Bendovom prípade boli slová osamelé rovnako ako jeho štýl v českej politike. Jeho slová boli atómy, ktoré spájali čosi, čo poslanci FZ nazývali Bendovou akustickou konštantou. Tá sa nepodobala nijakej samohláske, ani spoluhláske. Bola ale v prejave bývalého cteného senátora za ODS prítomná takmer univerzálne.
Spomínam si na scénu, keď na hlavného antikomunistického inkvizítora dorážali zvedaví novinári, čože to nesie pánu prezidentovi Václavovi Havlovi na Hrad k jeho šesťdesiatym narodeninám a čo by chcel svojmu dlhoročnému priateľovi popriať. Odpoveďou bol začudovaný pohľad a mlčanie. Nie masarykovské „vědoucí mlčení“, o ktorom tak pekne napísal Karel Čapek, ale mlčanie bez prívlastkov, mohol by som povedať – mlčanie absolútne. To pokračovalo i po druhej otázke, týkajúcej sa daru pre hlavu štátu. Po tretej, celkom identickej otázke a celkom identickej reakcie z miery vyvedený novinár konštatoval, že i toto je odpoveď. Ako sa kedysi francúzsky existencialistický filozof Jean-Paul Sartre zamýšľal nad Schillerovou drámou Valdštejn a dospel k názoru, že nekonanie je vlastne tiež druh konania. Aj Bendove nehovorenie bolo teda akési hovorenie. O čom, to si každý mohol domyslieť sám.
Príhody senátorov poľudšťujú No problémom bolo občas i Bendovo hovorenie, ako sa ukázalo v kauze nešťastného viedenského starostu Helmuta Zilka, ktorého strážca čistého ohňa antikomunizmu zaradil do súvislostí s ŠtB. Prepukol škandál, ale opäť sa ukázalo, že ako bola podozrievavosť zlým radcom Josifovi Vissarionovičovi Stalinovi, tak tomu bolo i v prípade Bendu. Obaja Václavovia potom preniesli spor na verejnosť. Ten hradní Václav svojho senátorského kolegu obvinil, že klame. Morálny prezident a jeho nemenej morálny priateľ tak neomylne v zahraničí reprezentovali Českú republiku ako Kocúrkovo. Keď sa meno Zilk tak často objavovalo v masmédiách, hovorili deti o tom, že sa krava Milka z televíznych reklám možno volá Zilka. Našťastie sa škandál vyparil a preukázalo sa i to, že v Čechách každá hanba zmizne najneskôr do mesiaca. Náš hrdina raz vo FZ viedol schôdzu. Tie bývajú bezduché, únavné a aj mne sa raz stalo – už v českom parlamente – že som pracoval dlho do noci a ráno som si vzal liek, ktorý spôsobil, že som na chvíľu zadriemal. Vyľakalo ma to, bežal som hneď von dať si kávu, aby som ožil. Neskoro: verejnoprávna televízia tento záber s gustom trikrát zopakovala. Lenže Benda zaspal v kresle predsedajúceho schôdze. Rečník za pultom prestal hovoriť a chrápanie začalo vyplňovať priestor. Časť poslancov začala tlieskať. Filozof mlčania sa prebudil a tiež zatlieskal. Keď nič iné, tento príbeh bývalého pána senátora výrazne poľudšťuje.
A ešte jedna príhoda. Pri prerokovávaní postupu hlasovania o rozpade spoločného štátu Čechov a Slovákov bol vtedajší podpredseda FZ za HZDS Roman Zelenay akýsi zmätený. Komunistický poslanec Jaroslav Kincl rozveselil celú snemovňu tým, že spojil procedurálne zmätky s nervozitou pána Zelenaya a žiadal výmenu predsedajúceho. Navrhoval, aby sme Zelenaya nahradili niekým „rozvážnejším“, a síce Bendom. Odpoveďou mu bola búrka smiechu. Poslanci si totiž Bendovu „rozvážnosť“ vysvetlili úplne inak. Láskavý čitateľ už iste pochopil, prečo som vedeniu KSČM navrhoval, aby sme každoročne vyhlasovali cenu za šírenie myšlienok komunizmu a že by ju prednostne mal dostať Benda, v ďalších rokoch Pavel Tigrid, Jan Ruml a ostatní. Vlastne celá ponovembrová garnitúra, vrátane Václava Klausa.
Obavy zo západných intelektuálov Vzhľadom na to, aké máme my, Česi skúsenosti s Václavmi, mal by byť patrónom českej krajiny Boleslav. Pritom sa nedá povedať, že VÁCLAV KLAUS má iba samé negatívne vlastnosti. Naopak, má rad predností. Je pracovitý, organizačne schopný a vie analyzovať zadaný problém. V tom ale spočíva problém: miluje výpočty od a až po zet, strašne rád predvádza zložité úlohy na ľahko zapamätateľné formulky. Ignoruje pritom prístupy, ktoré sú mimo záberu teórií, ku ktorým sa hlási. Hovorí o sebe, že je stúpencom „main streamu“, teda hlavného prúdu v ekonómii. V dejinách to ale neboli hlavné prúdy, ktoré posúvali myslenie na iný stupeň. Skôr ako o myslenie ide totiž o moc. I profesúry sa Klaus dočkal až v čase, keď sa hrial pri krbe moci. A je to tiež zvláštny profesor – bez skutočnej monografie vo svojom odbore. Zato so stovkami článkov v novinách, kde sa vyjadruje ku všetkému možnému i nemožnému. Skôr ako vedec je hosťujúcim profesorom z kníh Davida Lodga Svet je malý a Hosťujúci profesori. S tým, že uňho nejde iba o postmodernú „prevádzku“ vedy, keď sa forma stala všetkým a o obsah výpovede už takmer nejde. Klaus má dokonalú schopnosť sebapresviedčania. On naozaj verí tomu, že to, čo robí, je jediné možné a správne. Uňho nenájdete ani kvapku kritického dištancu voči vlastnej pozícii. To je jeho sila i slabosť.
Kritický dištanc voči súčasnosti – to je záležitosť, ktorú intelektuálom neodpúšťa. Kedysi – v októbri 1991 na konferencii o problémoch postkomunistického sveta vo Washingtone vyhlásil, že najväčším nebezpečenstvom pre nové režimy vo východnej Európe je ideologická infiltrácia zo Západu. Obáva sa toho, že väčšina intelektuálov na univerzitách sú ľavičiari najrozličnejšieho zamerania. Na kongrese ODS v Olomouci Klaus vyslovil tézu, že nebezpečné býva na intelektuáloch ich úsilie tvoriť niečo nové a neprijímať záväzné pravdy.
Víťazstvo pravdy a lásky Všetci si pamätáme na dramatické prejavy VÁCLAVA HAVLA na konci 80. a začiatku 90. rokov. Ubezpečoval, že u nás nebude nezamestnanosť, že tým budú občanov strašiť iba akísi nezodpovední politici. Hovoril o víťazstve pravdy a lásky nad lžou a nenávisťou. Tvrdil, že sníva o prosperujúcej a spravodlivej spoločnosti. Vzbudzoval veľké nádeje na skutočne samostatnú a suverénnu republiky v Európe bez vojenských blokov. Predstavoval sa ako nezištný sluha verejnosti, ktorý nechce späť svoje majetky. Napokon všetko bolo inak. Lucerna, Barrandovské terasy a ďalšie položky havlovských majetkov z čias prvej republiky a okupácie sa vrátili do jeho rúk, čoskoro sa deklarovaný pacifista zmenil na militaristu, ktorý sa výraznejšie ako ktokoľvek iný usiloval o rozšírenie NATO. Tvrdil, že svoj úrad bude zastávať iba do prvých slobodných volieb s tým, že sa potom vráti k literatúre a písaniu hier. Alebo ešte skutočne slobodné voľby nenastali, alebo usúdil, že píše svojimi činmi najväčšiu absurdnú dráma života. V prejave pred Kongresom USA Havel chcel, aby sa americkí chlapci vrátili za oceán k mamičkám, aby Američania pomáhali Čechom a Slovákom tým, že budú pomáhať Sovietskemu zväzu. Marxistom vyčítal, že kladú prioritu bytia pred vedomím a nadhodnocujú význam ekonomiky. Tamojšia tlač velebila hlboký, mysliteľský obsah tohto prejavu. Ale Noam Chomsky, jeden z najvýznamnejších intelektuálov súčasnosti, ho podrobil kritickej analýze. Dospel k záveru, že Havel hovoril banality, vtĺkané americkým školákom do hlavy od malička. Pôvab celej záležitosti okolo médií USA spočíval však v tom, že tieto veci desaťročia servírované žiakom prezentoval človek, chápaný ako morálna osobnosť boja proti komunistickej Ríši zla.
Papagáj je príkre hodnotenie Pamätám sa, ako ma v roku 1992 navštívil istý televízny štáb z Nemecka. Chceli odo mňa vyjadrenie, akého prezidenta by som volil. Odpovedal som im, že ak Václav Havel hovorí o tom, o akej republike sníva, ja sa vyslovím o tom, o akom prezidentovi snívam. O takom, ktorý je tak vzdelaný v zemepise, aby nekládol Irak kamsi do Afriky, ktorý nebude Friedricha Engelsa považovať za bezvýznamného filozofa 19. storočia, ktorý nebude spájať pražskú Karlovu univerzitu s franským Karolom Veľkým a bude natoľko taktný, aby nežiadal od Švédov vrátiť pamiatky ulúpené počas 30-ročnej vojny, navyše, keď vo Švédsku vďaka kráľovnej Kristíne väčšina týchto diel už nie je. Šéf nemeckého televízneho štábu doslova zakričal: „Stop! Zastavte to! To všetko pán prezident Havel hovoril?“ Ja som odpovedal: „Určite. A nielen to, o mnoho, omnoho viac. Ak chcete, môžem pokračovať.“ „Radšej nie,“ reagoval. Nemci poďakovali, dopili kávu, zbalili si pakšametle a rozlúčili sa. Pokiaľ viem, nič z nášho interview neodvysielali. Zahraničie zatiaľ iba hmlisto tuší, komu robia celé roky reklamu. Ale vietor histórie rozptyľuje hmlu mýtov. A tak sa nedávno v kanadskom Toronte objavil transparent na Havlovu adresu: „White House Parrot“, teda papagáj Bieleho domu. Podľa mňa je to príkre hodnotenie. Papagáj predsa nevytvára nová slova a ich spojenia, len opakuje. A Václav Havel predsa obohatil český jazyk. Spomínate si na tajomné slušovické žilky, temné sily a staré štruktúry?
Autor (1953) je podpredseda KSČM
