Osudy hornej Oravy a severného Spiša

Gorali tvoria etnicky jednoliaty celok, hovoria prechodným poľsko-slovenským nárečím, pričom ich národné povedomie sa po stáročia vyvíjalo podľa vytýčenia štátnych hraníc Uhorska a Poľska. Na poľskej (haličskej) strane je to povedomie poľské, na uhorskej (slovenskej) slovenské. Poľský záujem o toto obyvateľstvo sa začal prejavovať počas 19. storočia, keď poľská inteligencia objavila Vysoké Tatry a ich okolie. Tento záujem vyvrcholil po 1. svetovej vojne, po obnovení poľského štátu a utvorení Česko-Slovenska.

Poľské územné nároky V tomto období vláda vo Varšave vzniesla požiadavky na rozsiahle územia Spiša, Oravy a Kysúc, ktoré sa pokúsila obsadiť svojimi vojskami. Na zásah mocností Dohody sa museli obnoviť dovtedy platné hranice a spor sa mal vyriešiť plebiscitom. Poľsko tiež vznieslo požiadavky na Tešínsko v Sliezsku. Problém sporných území sa však plebiscitom nevyriešil.

Ministri zahraničných vecí Česko-Slovenska a Poľska Edvard Beneš a Wladislaw Grabski sa dohodli, že riešenie sporu prenechajú Veľkej rade parížskej konferencie, ktorá tým následne poverila Radu veľvyslancov. Tá 28. júla 1920 v Spa prijala „šalamúnske“ riešenie – sporné územia rozdelila, takže z Tešínska dostali kus Poliaci a kus Česi, no Slováci stratili časť Oravy a Spiša, spolu 26 obcí, bez akejkoľvek kompenzácie. K českým krajinám pripojili územie obývané Poliakmi a k Poľsku regióny, kde žili Slováci. Poľsko toto riešenie v rokoch 1920-1938 neuspokojilo a navyše vyvíjalo iredentistickú činnosť zameranú najmä proti Slovensku.

Neznáma iredenta Poľské iredentistické akcie sú u nás dnes už prakticky neznáme. Za ich začiatok môžeme považovať rok 1927, keď varšavské ministerstvo zahraničných vecí (MZV) poslalo konzulátu v Bratislave list, ktorý sa doteraz nepodarilo nájsť, no je známa odpoveď naň od poľského vyslanca v Prahe K. Lasockého. V nej sa hovorí:

„Terajšiu iniciatívu MZV považujem za oneskorenú, nesplniteľnú a okrem toho za škodlivú pre styky medzi Poľskom a Československom. Tak vyslanectvu, ako ani konzulovi Staniewiczovi, s ktorým som rokoval o tejto veci pred jeho odchodom z Bratislavy, je existencia väčších poľských zoskupení na Slovensku neznáma. Iba v oblasti Ľubovne existuje väčšie množstvo obyvateľov, ktorí majú aký-taký pocit svojho poľského pôvodu. Pravda, nemôže byť ani reči o desiatkach tisícov ľudí, ba ani o tisícoch sa nedá hovoriť… Úspech uvedenej akcie považujem za vylúčený… Vyvolala by silný odpor nielen zo strany čs. orgánov, ale aj zo strany slovenskej verejnosti, ktorá, ako som už mal možnosť informovať ministerstvo, nemôže zabudnúť na stratu niekoľkých obcí v prospech Poľska, kde žijú Slováci.“

Na tento list dostal vyslanec Lasocki z Varšavy odpoveď, v ktorej ho poučili: „MZV súčasne oznamuje, že mu nie je nič známe o slovenských obciach pripojených k Poľsku. Je pravda, že sa v niektorých obciach poľského Spiša a Oravy obyvateľstvo správa voči Poľsku rezervovane – vzhľadom na to však, že hovorí po poľsky, treba ho považovať za poľské neuvedomelé obyvateľstvo, a nie za Slovákov.“

Táto iredentistická akcia, ktorú začalo poľské ministerstvo zahraničných vecí, bola koordinovaná na operatívnych poradách. Tie sa konali spočiatku vo Varšave, no potom sa riadenie akcie prenieslo do Katovíc, pretože jej koordináciu prevzal sliezsky vojvoda Michal Grazinski. Ten si vytvoril okruh spolupracovníkov, ku ktorým patrili okrem pracovníkov MZV aj konzul v Moravskej Ostrave K. Ripa, generálny konzul v Ostrave Malhomme, konzul v Bratislave W. Lacinski, profesor Banskej akadémie v Krakove W. Goetel, profesor univerzity v Krakove W. Semkowicz, poslanec poľského sejmu F. Gwizdz, člen čs. parlamentu Wolf, farár F. Machay a iní.

Základné ciele akcie Poľská iredenta sledovala tieto ciele a zásady:
– pôsobiť navonok z Českého Tešína, t. j. z čs. územia,
– získať postupne kultúrny a ekonomický vplyv na „poľské“ centrá na Spiši, Orave a Kysuciach na Slovensku,
– zabezpečiť vznik poľských kádrov z miestnej inteligencie (stredné poľské školy na českom Tešínsku, univerzita v Bratislave),
– nadväzovať a udržiavať styky s potenciálnymi Poliakmi, napr. so študentmi v Kežmarku, s klerikmi v Bratislave a Spišskej Kapitule,
– organizovať zájazdy, výlety, letné tábory poľských skautov a vysokoškolákov z Poľska na Spiš, Oravu a Kysuce,
– vydávať a na Slovensku rozširovať poľské kalendáre, časopisy a náboženskú literatúru,
– zamestnávať Poliakov, čs. občanov z Tešínska na „poľských“ majetkoch na daných územiach, presídľovať tam poľských dôchodcov z Tešínska,
– naliehať na grófa Zamojského, majiteľa hradu v Starej Ľubovni a kúpeľov Vyšné Ružbachy, aby zamestnával poľský personál, napr. lekárov,
– venovať sa príprave sčítania ľudu, aby sa vykázala existencia obyvateľstva hlásiaceho sa k poľskému jazyku, – vyhýbať sa otvorenej propagačnej činnosti, čo by mohlo naraziť na odpor obyvateľstva, ktoré by sa potom zrieklo akéhokoľvek spojenia s poľskosťou.

Činnosť dotovali z prostriedkov MZV a Sliezskeho vojvodstva. Tieto fakty sú šokujúce. Z poľskej strany vtedy manifestačne dokazovali priateľstvo k slovenskému národu. Napríklad spomínaný poľskí vedci Semkiowicz, Goetel a Gwizdz, ktorí boli zapojení do iredentistickej činnosti, sa na verejnosti prezentovali ako veľkí priatelia Slovákov. Vieme tiež o intenzívnych stykoch Andreja Hlinku a ďalších činiteľov HSĽS s Poliakmi. Iba sám Hlinka mal niekedy pochybnosti o úprimnosti poľských činiteľov, s ktorými prichádzal do styku. V poľskom protokole z porady v roku 1934 sa Hlinkov postoj k Poliakom charakterizuje ako „niechetny“, čo znamená neprajný, nenaklonený.

Vzťah Poľska k slovenskej otázke bol z jednej strany kľúčom ku vzťahu medzi Poľskom a Československom a z druhej strany medzi Poľskom a Maďarskom. Poľský minister zahraničných vecí Józef Beck bol stúpencom obnovenie historického poľsko-maďarského susedstva. Beck si však uvedomoval zmenu pomerov na Slovensku a najprv požadoval pre Slovákov širokú autonómiu v rámci „obnoveného“ Uhorska, neskôr pripúšťal možnosť samostatného Slovenska s tým, že spoločná poľsko-maďarská hranica by sa vytvorila na úkor vtedajšej Podkarpatskej Rusi.

Po Mníchove a 2. svetovej vojne Prišiel rok 1938, mníchovský diktát, zrada ČSR zo strany jej západných spojencov a postupné delenie Československa. Popri Nemcoch a Maďaroch sa o svoj podiel na koristi prihlásilo aj vtedajšie Poľsko. Už na druhý deň po podpísaní mníchovského diktátu si varšavská vláda ultimatívne vynútila vojenské obsadenie českej časti Tešínska a nótou z 1. novembra 1938 odstúpenie Javoriny, pravého brehu Dunajca v Pieninách s obcou Lesnica a ďalších území na Orave, Kysuciach a na východnom Slovensku s tisíckami obyvateľov slovenskej národnosti. Dovtedy v HSĽS existovalo silné propoľské krídlo na čele s Karolom Sidorom a Pavlom Čarnogurským, no vďaka tomuto postupu Poľska, stratilo v podstate svoj vplyv.

Posledný akt tejto tragédie nastal 1. septembra 1939: nacistické Nemecko prepadlo Poľsko a na tomto útoku sa zúčastnila aj slovenská armáda. Po porážke Poľska sa obnovila hranica z roku 1918, k Slovensku sa vrátili územia zabrané v rokoch 1920 i 1938.

Mocnosti protifašistickej koalície sľúbili obnovu ČSR v jej predmníchovských hraniciach. To znamenalo obnovu poľsko-slovenskej hranice po roku 1920. Nebolo to jednoduché, pretože obyvateľstvo severného Spiša a hornej Oravy sa bránilo opätovnému pripojeniu k Poľsku. Počas SNP aj na tomto území vznikli národné výbory a obyvateľstvo si zorganizovalo milície. Po oslobodení Sovietskou armádou národné výbory uskutočnili plebiscit, podľa ktorého sa 98 percent obyvateľstva hlásilo k slovenskej národnosti. Preto tieto orgány presviedčali predstaviteľov Sovietskej armády, že toto územie patrí k Československu. No čs. vláda, ktorá vtedy sídlila v Košiciach, sa 5. mája 1945 rozhodla vrátiť tieto kraje Poľsku. Ich prevzatie od zástupcu SNR sa uskutočnilo v Trstenej 20. mája 1945.

Nasledovalo kruté prenasledovanie každého, kto sa hlásil k slovenskej národnosti. Táto diskriminácia sa prejavovala vypovedávaním slovenských učiteľov a kňazov, zhoršeným zásobovaním a i. Okrem štátnych orgánov obyvateľstvo terorizovali aj ozbrojené bandy. Vyskytli sa prípady vrážd Slovákov, napríklad ozbrojenou bandou Kurasa-Ogna. V dôsledku tohto prenasledovania v rokoch 1945 a 1946 sa okolo 6000 Slovákov muselo zachrániť útekom do Československa.

Goralov nemuseli slovakizovať Gorali dávali najavo svoje slovenské národné uvedomenie už pred 1. svetovou vojnou. Hornooravci napríklad vo voľbách v roku 1910 zvolili jedného z troch slovenských poslancov uhorského snemu. Zasa v 60. rokoch si v Novej Belej na Spiši bránili právo na slovenský spev v kostole a celá vec došla tak ďaleko, že v roku 1966 vtedajší krakovský arcibiskup Karol Wojtyla vyhlásil nad Novou Belou interdikt. Slovenskí veriaci sa v jubilejnom roku 2000 dočkali odstránenia slovenských nápisov zo svojho kostola.

Samostatnou kapitolou je pôsobenie Krakovskej kúrie, keďže poľská katolícka hierarchia sa od začiatku 20. storočia všemožne snažila o popoľštenie slovenských goralov. Tak tomu bolo za kniežaťa Adama Sapiehu, metropolitu krakovského, kardinála v rokoch 1925-1951, tak tomu bolo aj za arcibiskupa Karola Wojtylu, ktorý bol proti používaniu slovenčiny v cirkevnom živote.

Dnes poľská cirkevná vrchnosť argumentuje, že v tomto regióne nežije slovenské obyvateľstvo a jeho národné povedomie je iba dôsledkom toho, že horná Orava a severný Spiš boli súčasťou vojnového slovenského štátu. Z postupu poľských kňazov vidno, že na prvom mieste uplatňujú svoj národný záujem a až potom náboženské hľadisko. K tomuto presvedčeniu došli naši krajania v Poľsku na základe dlhodobých skúseností.

Argumentom, ktorý sa používa na spochybňovanie slovenského charakteru goralského obyvateľstva sú zvláštnosti jeho dialektu. Podľa medzinárodne uznávanej odborníčky na túto problematiku, docentky Júlie Kriššákovej-Dudákovej z Prešovskej univerzity, tieto osobitosti treba vysvetliť historickou analýzou. Goralské nárečie obsahuje dve vrstvy. Staršia je poľského pôvodu a súvisí s vývojom poľských dialektov do 15. storočia. Mladšia je slovenského pôvodu, keď sa začali goralské dialekty zjednocovať so slovenskými nárečiami.

Je historickou tragédiou, že v roku 1920 nebola slovenská jazykoveda, historiografia, ani politika schopná zaujať zásadné stanovisko k tejto otázke. Zo známych príčin vtedy ešte neexistovali slovenskí odborníci na túto problematiku.

Jeden demografický celok Pokiaľ ide o goralské národné povedomie, treba zdôrazniť, že nimi osídlené územie tvorí jeden demografický celok, kde sa od čias jeho osídlenia až do roku 1920 odohrával jednotný jazykový a demografický vývin. Osobitné okolnosti viedli k tomu, že goralské obyvateľstvo má slovenské národné povedomie, hoci jeho dialekt má zreteľný poľský základ. Lenže ak skúmame etnogenézu európskych národov, vidíme, že jazyk je iba jeden z faktorov procesu národného sebauvedomovania. Slovenské národné povedomie goralského obyvateľstva na Spiši, Orave a Kysuciach je dôsledkom prirodzeného historického vývinu a formovalo sa v úzkej symbióze s národným povedomím ostatného slovenského obyvateľstva.