Pápež Lev XIII. vyhlásil 15. mája 1861 encykliku Rerum novarum. Bola to prvá encyklika venovaná sociálnej otázke. Pápež v nej konštatuje, že priemyselná revolúcia viedla jednak k zmeneným vzťahom medzi zamestnávateľmi a robotníkmi a jednak k nahromadeniu veľkého bohatstva v rukách malého počtu ľudí. Pápež konštatuje, že v spoločnosti vypukol nebezpečný konflikt, ktorý „namáha dôvtip učencov, je predmetom kongresu odborníkov i ľudových schôdzí, úvah zákonodarcov i porád panovníkov“.
V encyklike sa konštatuje, že treba pomôcť proletárom, z ktorých „väčšina sa nachádza nevinne vo veľmi biednych podmienkach“. Navyše, monopol výroby a obchodu dostal proletárov do takmer otrockého postavenia, ostali osamotení a bezbranní, pretože cechové organizácie zrušili už v 18. storočí.
Encyklika však odsudzovala nielen menšinu zbohatlíkov, ktorí vykorisťovali proletariát. Už v úvode je narážka na fakt, že „povedomie vlastnej sily… sa u robotníkov stalo živšie“. Nasleduje totiž odsúdenie teórií tých socialistov, ktorí chceli sociálnu otázku riešiť zospoločenštením súkromného vlastníctva. Z textu encykliky nepriamo vyplýva, že sa robotníctvo čoraz viac dostávalo pod ich vplyv. Riešenie problému okrem toho, že si zamestnávatelia a zamestnanci majú uvedomiť svoju zodpovednosť, encyklika vidí aj v zásahoch štátu.
15. mája 1931 pápež Pius XI. vyhlásil k 40. výročiu prvej sociálnej encykliky ďalšiu – Quadregessimo anno. Konštatuje sa v nej rozdelenie socialistického hnutia na dva prúdy – radikálny (komunisti) a umiernený (sociálni demokrati). Konštatoval, že hoci oba stáli ostro proti sebe, ani jeden sa nevzdal základných ideí vlastných každému socialistickému učeniu a odporujúcich kresťanskej viere.
Pápež Ján XXIII. v encyklike Mater et magistra, ktorú vyhlásil 15. mája 1961, konštatoval zmeny, ktoré vo svete nastali od vyhlásenia encykliky Rerum novarum. Zdôraznil, že jej východiskové tézy o vzťahu zamestnávateľov a zamestnancov aj o úlohe štátu boli správne.
