neopustila Petra Bartáka ani v čase, keď sa voči nemu spustila lavína útokov zo strany SNS, ale aj KDH a DS. Chladnokrvnosti ho naučila armáda, do ktorej vstúpil ako štrnásťročný. K tomuto kroku ho prehovoril starší spolužiak, no záujem o toto povolanie bol u mladého Bartáka v určitom zmysle slova prirodzený. Od malička totiž miloval vojenské filmy a táto záľuba ho neopustila dodnes – priznal sa, že keď v noci na nemeckej televíznej stanici RTL vysielajú nejakú bojovú snímku, nemôže si ju nechať ujsť.
V kuloároch sa o ňom hovorí, že je pravou rukou ministra obrany Pavla Kanisa, s ktorým ho spája dlhoročné priateľstvo. Zároveň je to aj jeden z popredných odborníkov rezortu – rozhľadený, vzdelaný a múdry človek, ktorý však nikdy nemal (a ako hovorí, ani nebude mať) politické ambície. Napriek tomu, že pred rokom 1989 urobil slušnú kariéru na Vojenskej politickej akadémii (povráva sa, že nebyť úteku jeho sestry do Kanady, bol by to dotiahol ešte vyššie), titul profesora mu udelil až posledný česko-slovenský prezident Václav Havel.
Peter Barták nemá rád podľa vlastných slov dvojtvárnych a nespoľahlivých ľudí a najviac si na človeku váži otvorenosť a toleranciu. Ako jedlo obľubuje predovšetkým mäso – ľubovoľné, ale predsa len má najradšej biftek, roštenku či guláš. Vo voľnom čase uprednostňuje turistiku a plávanie. Jeho deti majú vďaka nemu k armáde celkom dobrý vzťah. Napokon, Peter Barták by ako vojak protekciu v tejto oblasti nestrpel. A tak si musel ako jeho syn, tak aj zať, vojenčinu poctivo odkrútiť.
Nenápadný, tichý a skromný človek, ktorý toho veľa nenahovorí. Napriek tomu, že v živote vari nikomu neublížil, je v armáde extrémne nepopulárny – zrejme pre svoju politickú minulosť. Petra Bartáka však tieto neraz hysterické prejavy nenávisti nevedia vyviesť z pokoja. Napokon, kritika jeho osoby zo strany niektorých politických strán nikdy nemala racionálny podklad. A on nepatrí medzi ľudí, ktorí podliehajú emóciám.
