Jedenásteho októbra 1999 uplynulo presne 100 rokov od vypuknutia vojny, prvej na africkom kontinente, v ktorej zohrávalo pôvodné černošské obyvateľstvo len okrajovú úlohu a bolo len nepriamo zainteresované na jej výsledku.
Vzniku Juhoafrickej vojny, často nesprávne označovanej ako búrska, resp. anglo – búrska, predchádzal napätý vývoj v dvoch búrskych republikách: Oranžskom slobodnom štáte a Transvaale na jednej strane a anglickým Kapskom na strane druhej. Po objavení diamantov v Oranžsku a Transvaale sem prichádzalo veľké množstvo anglických prisťahovalcov zo vzdialenejších oblastí Kapska, ale aj Austrálie a ďalších krajín. Počet prisťahovalcov čoskoro prevýšil počet pôvodného búrskeho obyvateľstva, a tak sa Búri snažili ich ďalšiemu prílevu brániť najmä uvalením vysokých daní, cla na dovoz banských zariadení a zavedením monopolu na nevyhnutné prostriedky na ťažbu dynamitu, vody, atď. Ani to však nezabránilo tomu, aby v priebehu krátkeho času počet prisťahovalcov (uitlanderov) prevýšil množstvo afrikánskeho obyvateľstva.
Pre Transvaal a afrikánske obyvateľstvo to popri negatívach malo aj minimálne jeden pozitívny efekt – Transvaal sa stal jednou z najbohatších častí južnej Afriky. Záujmy anglicky hovoriacej väčšiny začala v 90. rokoch obhajovať novovzniknutá Transvaalská národná únia. Prostredníctvom nej sa začali uitlanderi domáhať rovnakých práv, aké mali Búri, hlavne volebného práva. Prvým prejavom rastúcej nespokojnosti bol pokus časti anglickej ťažiarskej buržoázie zvrhnúť Krugerovu vládu. Vzbura mala vypuknúť v Johannesburgu a vzbúrenci sa spoliehali najmä na pomoc anglického vojenského oddielu zo susednej Rodézie. Ten bol však krátko po prekročení hranice obkľúčený búrskym komandom a všetci jeho členovia boli zajatí a uväznení. Rovnaký osud stretol aj organizátorov sprisahania priamo v Transvaale. Neúspech pomohol Paulovi Krugerovi upevniť si moc a viedol k posilneniu spojenectva medzi Transvaalom a Oranžským slobodným štátom.
Cesta k ozbrojenému konfliktu
V roku 1897 bol za kapského guvernéra menovaný Alfred Milner. Celkom otvorene hovoril o nutnosti vyhlásiť Búrom vojnu. Ako zámienku sa rozhodol použiť požiadavku volebného práva pre všetkých uitlanderov, ktorí boli v krajine usadení aspoň 5 rokov. Rokovania s transvaalskou vládou sa však skončili fiaskom: Kruger sa spočiatku snažil vyjsť anglickej strane v ústrety a bol ochotný pristúpiť na polovicu z pôvodne navrhovaných 14 rokov, Angličania však aj naďalej trvali na 5 rokoch, a keď nepomohla ani diplomatická aktivita oranžského prezidenta Marthinusa Teunisa Steyna, bolo otázkou času, kedy dôjde k priamemu vojenskému konfliktu. Prezident Paul Kruger sa rozhodol Angličanov predbehnúť a zaskočiť, preto im v spojenectve s Oranžskom vyhlásil 11. októbra 1999 vojnu. Búri boli presvedčení, že zvíťazia rýchlo, ešte predtým, ako Britom prídu na pomoc posily zo zahraničia. Na svoju stranu sa im podarilo získať asi 70 000 miestnych bojovníkov, 13 000 Búrov z Kapska a tiež asi 2 000 dobrovoľníkov z Európy. Proti nim stálo spočiatku len 12 000 mužov, ktorým velil poľný maršal Garnet Wolseley. Búri zaútočili naraz tromi smermi: východným na Natal, juhozápadným na vnútrozemie Kapska a západným na dôležitú železnicu z Kapska do južnej Rodézie.
Po spojení oranžských a transvaalských vojsk utrpeli Angličania najskôr porážku pri Nicholson´s Neku a po ich stiahnutí sa do Ladysmithu sa dostali do obkľúčenia búrskym vojskom. Víťazstvami posmelení Búri sa začínali pohrávať s myšlienkou pripojenia anglických kolónií a vytvorenia „veľkého afrikánskeho štátu“. Nemožnosť poraziť búrske vojská s takmer dvojnásobne veľkou armádou zle vplývala na vojenskú morálku a na verejnú mienku v Anglicku. Ani zmena vo vedení britských síl a posilnenie velenia o chartúmskeho generála lorda H.H. Kitchenera neznamenali obrat a aj ďalší pokus dobyť Ladysmith sa skončil neúspešne. Až generálovi Robertsovi sa na severovýchodnom fronte podarilo s 43 tisícovou armádou a pomocou početného delostrelectva prinútiť kapitulovať najskôr búrske oddiely v Kimberley, potom Paaderbergu a napokon 13. marca vstúpiť do hlavného mesta Oranžska Bloemfontainu.
Partizánska vojna
V eufórii z úspechov a po dobytí aj hlavného mesta Transvaalu – Pretórie – telegrafoval Roberts kráľovnej Viktórii, že vojna je na konci. Búri sa však nehodlali ľahko vzdať a odmietli aj amnestiu vyhlásenú pre všetkých vojakov a občanov s výnimkou veliteľov. Najvyššia vojenská rada (krygsraad) rozhodla 17. marca za prítomnosti obidvoch búrskych prezidentov, že v bojoch sa bude pokračovať. Pravidelnú armádu premenila na menšie pohyblivejšie komandá, ktoré boli pre zamýšľanú partizánsku vojnu vhodnejšie. Angličania videli že búrske oddiely vojensky tak skoro nezlomia, a preto sa rozhodli odrezať ich od zázemia, ktoré mali v búrskych farmároch. Začali hromadne vypaľovať farmy a stavať koncentračné tábory, jednak pre vojnových zajatcov, ale hlavne pre ženy a deti tých, ktorí ešte bojovali. Pomery v nich boli veľmi kruté, zomierali tisícky nevinných žien a detí. Jedným z prostriedkov, ako prinútiť búrskych mužov kapitulovať, bol systém nižších prídelov jedla pre tie ženy a deti, ktorých príbuzní pokračovali v boji, zatiaľ čo pre ostatné, ktorých muži sa rozhodli v záujme rodiny vzdať, boli väčšie. Vojna sa, samozrejme, dotkla aj černošského obyvateľstva, a to viacerými spôsobmi.
Najskôr to bola strata práce, pretože diamantové a zlaté bane boli zavreté a farmy opustené, neskôr sa pridali problémy s hladom v obkľúčených mestách. Aj keď sa obidve strany spočiatku dohodli že nebudú ozbrojovať čiernych domorodcov, dohodu veľmi skoro porušili. V poslednej fáze vojny sa velitelia búrskych kománd rozhodli preniesť boje aj do Kapska a Natalu, čím jednak sledovali cieľ ochromiť vojenské sily nepriateľa už na jeho území, a taktiež sa pomstiť za taktiku spálenej zeme prevádzanú Angličanmi na území búrskych republík. V polovici decembra sa búrski generáli ešte raz rozhodli pre spoločný útok, avšak dosiahli len čiastkové úspechy. Bojovú iniciatívu definitívne prevzali do rúk Angličania. Narastal počet koncentračných táborov, predlžovali sa ostnaté zátarasy, veľké časti zeme sa menili takmer na púšť a životné podmienky boli natoľko neznesiteľné, že túžba po mieri začala u búrskeho obyvateľstva víťaziť nad ochotou ďalej bojovať.
Uzavretie mieru
11. apríla 1902 sa zišli v Pretórii a Vereenigingu zástupcovia obidvoch strán, aj keď oranžskí predstavitelia sa ústami Christiana de Weta ešte stále vyslovovali za pokračovanie bojov. Jan Smuts a zástupcovia Transvaalu však poukazovali na totálnu vyčerpanosť krajiny a nutnosť dohodnúť sa s druhou stranou na rozumných podmienkach. Kapitulácia bola podpísaná 31. mája 1902 v Pretórii a jej hlavné podmienky obsahovali stratu nezávislosti obidvoch búrskych republík a ich podriadenie sa britskej správe. Ako náhradu poskytli Angličania Búrom možnosť repatriácie vojnových zajatcov, istú politickú autonómiu, možnosť používať na školách aj v úradoch popri angličtine aj holandčinu, právo vlastniť zbraň, zachovanie práv na svoj majetok a tiež sa im odpustilo splácanie vojnových výdajov (zaplatila ich víťazná strana). Navyše, Briti prisľúbili poskytnúť finančnú pomoc obetiam vojny a na obnovu rozvráteného hospodárstva. Búrom tiež zaručili, že neudelia hneď na okupovaných územiach volebné právo černošskému obyvateľstvu, čím si obidve strany zachovali doterajšie výhody spoločenskej aj politickej výlučnosti. Angličania sa definitívne stali pánmi južnej Afriky a sen Cecila Rhodesa o vytvorení súvislého pásu anglických kolónií pozdĺž východného pobrežia sa tak rozhodným krokom priblížil svojmu naplneniu.
Autor (1974) je doktorand v Kabinete orientalistiky SAV
