Horel vždy za pravdu

Karol Kuzmány

Hymnická pieseň Kto za pravdu horí je najznámejšie dielo Karola Kuzmányho. Menej je už známe, že vznikla na text básne, ktorá sa volá Sláva šľachetným. Tvorivé aktivity Karola Kuzmányho boli veľmi bohaté; nebol len básnik, ale aj prozaik, literárny teoretik, novinár a vydavateľ, zastával významné miesto v cirkevnej hierarchii a výrazne sa angažoval v slovenskom národnom hnutí. Stal sa prvým podpredsedom Matice slovenskej.

Karol Kuzmány sa narodil 16. novembra 1806 v Brezne ako desiate dieťa evanjelického farára Jána Kuzmányho. Po štúdiách na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri sa zapísal na evanjelické lýceum v Bratislave. V roku 1828 študoval na univerzite v Jene, kde navštevoval aj prednášky z filozofie, estetiky a histórie. Po návrate pôsobil najprv ako vychovávateľ v bohatých rodinách, profesor na lýceu v Kežmarku, neskôr si zvolil duchovnú dráhu. Krátky čas bol kaplánom v Banskej Bystrici, nato sa stal farárom vo Zvolene a v rokoch 1832 – 1849 pôsobil ako farár znovu v Banskej Bystrici.

Titulná stránka časopisu Hronka

Prvé básnické pokusy Karola Kuzmányho zaznamenávame už počas jeho štúdií na evanjelickom lýceu v Bratislave, v Kežmarku zase písal oslavné básne na Tatry. Neskôr vydáva tlačou svoje kázne a jeho verše nájdeme aj v Kollárových Národných zpievankách. V roku 1834 publikoval v almanachu Zora dve ponášky na ľudové piesne. O dva roky neskôr začal vydávať literárny časopis Hronka s podtitulom Podtatranská zábavnice. O poslaní svojho časopisu napísal: „Časopis tento majíci za oučel rozširovati osvětu a vzdělanosti krasocit, jakož u československého kmene vůbec, tak zvláště ve vlasti Podtatranské, záměrem totiž příjemného poučení a užitečného zabavení skrze pojednání a básně slouže učeným i neučeným.“

V časopise Hronka sa Kuzmány snažil uviesť do života svoje estetické a filozofické názory. Svedčí o tom jeho filozofická rozprava O kráse, ktorá je u nás prvým pokusom o systematickú estetiku. Zmysel umeleckej tvorby nevidí Kuzmány v napodobovaní vzorov, ale v samotnej tvorbe. Umenie má prostredníctvom intuície vystihnúť podstatu – teda pravdu, mravné dobro a krásu súčasne: „Vo všetkých druhoch básnictva mravnosť a pravdivosť i v predmete i v líčení musí byť prítomná.“

Ďalej sa Kuzmány v Hronke snažil upevniť postavenie češtiny na Slovensku. Preto už v úvodnom článku Místo předmluvy – tato domluva sa tvrdo stavia nielen proti snahám bernolákovcov o vlastný slovenský spisovný jazyk, ale aj proti slovakizačným snahám Jána Kollára. „Mezi všemi pohromami, které se na všeslovanský národ buď křivým osudem, buď zlými sousedy kdy svalily, nepokladám ani jednu za tak nešťěstlivou a konečně záhubnou, jako rozpadlost naší ve písemném jazyku.“

O desať rokov Karol Kuzmány zmenil svoje názory na spisovný jazyk a stal sa pevným zástancom štúrovčiny. Ale vráťme sa ešte k časopisu Hronka. Vychádzal trikrát ročne. Značnú časť, ako to vtedy bývalo zvykom, zapĺňali práce samotného vydavateľa. Tak napríklad hneď v prvom ročníku vychádzal v Hronke na pokračovanie Kuzmányho idylický epos Běla, ktorým chcel autor dokázať, že aj časomerným veršom možno spracovať súčasnú tému z čisto slovenského života.

Kuzmánymu sa podarilo pritiahnuť k spolupráci aj mnohých významných autorov ako Jána Kollára, Gustáva Féjerpataky-Belopotockého, Jána Chalupku, ktorý tu publikoval svoju satirickú poviedku Kocourkovo, ale v ďalších ročníkoch sa hlásila o slovo aj nastupujúca štúrovská generácia – Ľudovít Štúr, Michal Miloslav Hodža, Jozef Miloslav Hurban, August Horislav Škultéty, Jonáš Záborský, Samo Bohdan Hroboň. Takto sa Hronka stala v slovenskej literatúre akýmsi spojivom medzi klasicizmom a romantizmom.

Hronka prinášala aj významné články o politických udalostiach vo svete, prehľad literárnych noviniek, propagovala zakladanie knižníc a čitární, v nej dokonca Kuzmány publikoval svoj návrh na založenie Matice slovenskej. Táto myšlienka sa však realizovala až o štvrťstoročie neskôr.

Pamätná minca SR z roku 2006

Kuzmány prinášal aj preklady, predovšetkým z antickej literatúry. Na stránkach Hronky sa zjavili Horáciove Ódy, prvý spev Homérovej Iliady, úryvok zo Shakespearovej hry Hamlet a sám Kuzmány preložil niektoré Mickiewiczove balady a Puškinove básne.

V treťom ročníku Hronky uverejňuje Kuzmány svoj filozofický román Ladislav. Je to syntéza autorových umeleckých názorov. Badáme uňho kritiku klasicizmu a Kuzmányho príklon k romantizmu. V románe Ladislav konkretizoval úlohy inteligencie v živote národa, zaujal postoj k národnej histórii a odpovedal na viaceré filozofické a estetické otázky svojej doby. Úvahy Ladislavovho vychovávateľa Poliaka Ľuboša o úlohách a poslaní národnej literatúry vyjadrujú aj Kuzmányho názory. „Ale veru i básnici by si mali vážiť národný spôsob, alebo jedine podľa neho skladať svoje básne, a to i čo do formy, i čo do lásky. Čo do formy teda radil by som nasledovať naše národné piesne, bájky, rozprávky, hoci tieto posledné už len veľmi premyslene; čo do látky život, vieru, túžbu národa. Čo je nášmu ľudu po prebirmovanom Amorovi, čo po prebirmovaných Múzach! Ľúto je nášho ľudu, že si naši básnici tak málo všímajú jeho povahu; tie ich básne sú, pravda, ich dietkami, ale pre náš ľud sú to múmie, a často bez balzamu. I praslovanské, pohanské bohoslovie už vymrelo a všelijaké víly a rusalky atď. sa môžu využiť nanajvýš len ako spomienky v rozprávkach a povestiach, ale nie vo vážnych básňach. Ale i načo by bolo také nenárodné básnictvo. Čo sa môže prirovnať našim slovanským prostonárodným piesňam? Ak chceš obraz nevinnosti a úprimnej nefalšovanej prostosrdečnosti, počúvaj len prostonárodné spevy Slovákov a Poliakov; ak k tomu žiadaš i najpôvabnejšiu nežnosť, počúvaj spevy Rusov; ak sa ti väčšmi páči vtipné zobrazovanie svižného, vrtkého, rezkého života, počúvaj Srbku; ak chceš počuť celú, úplnú hudbu (koncert), sadni si na breh Váhu alebo Hrona.“

Aj keď si Hronka získala dobré meno a vykonala záslužnú prácu na poli národnom, po troch ročníkoch ju Karol Kuzmány musel prestať vydávať. Nezvládal prácu spojenú s vydávaním časopisu a povinnosťami, ktoré mal v cirkvi a školstve. Podstatnú úlohu však zohral aj malý počet predplatiteľov. Napríklad prvý ročník vyšiel v náklade 300 kusov a aj keď sa rozpredal, mnohí čitatelia za časopis nezaplatili.

Po zániku časopisu Hronka sa Kuzmány básnicky neodmlčal. Písal duchovnú poéziu, ako o tom svedčia básne v Evanjelickom funebráli a v Zpěvníku, kde má deväťdesiatosem pôvodných piesní.

Neprestal sa však angažovať v národnom hnutí. Hoci v Hronke sa postavil za spisovnú češtinu, ako jeden z prvých podporil Štúrovu slovenčinu. Roku 1845 vydal svoju kázeň proti alkoholizmu v Štúrovej slovenčine a v tom istom roku sa stal členom výboru Tatrína, ktorý jednoznačne podporoval Štúrove jazykovedné snahy. Usiloval sa získať pre prácu v spolku a pre novú slovenčinu aj katolícke duchovenstvo a seminaristov v Banskej Bystrici. Už  v tomto období uňho badáme snahy o konfesionálne zjednotenie v národnom hnutí, ktoré dostalo svoj výraz v matičnom období: „Tatrín musí byť punkt zjednotenia nášho s katolíky, aby tak i k prijatiu našej slovenčiny sa naklonili a kňazstvo katolícke u direkcii škôl si vymohlo to, že by školské ich knižky tak písané a seminaristi v tomto nárečí cvičení boli.“

Kuzmány prispieval aj do Štúrových Slovenských národných novín a v apríli roku 1848 uverejňuje v ich literárnej prílohe Orol tatránsky svoju najvýznamnejšiu báseň Sláva šľachetným, známejšiu ako hymnickú pieseň, nazvanú podľa začiatku prvého verša Kto za pravdu horí.

Na prvý pohľad by sa zdalo, že Kuzmány ňou reagoval na najnovšie revolučné udalosti, no nebolo to tak.

Báseň Sláva šľachetným sa zachovala v rukopise z roku 1846. Pôvodne sa volala Sláva statočnosti, ale Kuzmány ju uverejnil až po dvoch rokoch od jej vzniku pod trochu zmeneným názvom. Neskôr, 4. marca 1852, báseň Kuzmány zapísal priamo s notovou osnovou syna Karola Ladislava do pamätníka Adely Ostrolúckej, ktorý je dnes v Literárnom archíve Slovenskej národnej knižnice.

Pieseň Kto za pravdu horí sa neskôr stala akousi matičnou hymnou. Spievala sa na rôznych národných podujatiach. Po vzniku Česko-Slovenska v roku 1918 dokonca ašpirovala na to, aby sa stala národnou hymnou. Že sa napokon stala slovenskou národnou hymnou báseň Janka Matúšku Ponad Tatrou blýska sa, rozhodla aj skutočnosť, že Kuzmányho verše boli komponované na melódiu rakúskeho skladateľa Maxa Schenkendorfa.

Kuzmány si to uvedomoval už pri prvom publikovaní básne, preto pod čiaru v Orle tatranskom pripojil poznámku: „Môže sa spievať ako nemecká ,Freiheit, die ich meine´, ale by sme si priali, keby z našincov dakto púvodný nápev zložil a nám ho poslal.“

Poštová známka (autor Peter Augustovič) k 200. výročiu narodenia Karola Kuzmányho

Kto za pravdu horí v svätej obeti,
kto za ľudstva právo život posvätí,
kto nad krivdou biednych slzu vyroní:
tomu moja pieseň slávou zazvoní.
Keď zahrmia delá, orol zaveje,
za slobodu milú kto krv vyleje,
pred ohnivým drakom vlasť kto zacloní:
tomu moja pieseň slávou zazvoní.
Kto si stojí slovu, čo priam zhŕkne svet,
komu nad statočnosť venca v nebi niet,
koho dar nezvedie, hrozba neskloní:
tomu moja pieseň slávou zazvoní.
Pán Boh šľachetnosti nebo vystavil,
večné on pre podlosť peklo podpálil;
kto ctí pravdy božskej božské zákony:
tomu moja pieseň slávou zazvoní.

Aj keď sa Kuzmány nezúčastnil na najdôležitejších udalostiach meruôsmeho roku, predsa nebol ľahostajný k národným pohybom. Bol v priamom i písomnom styku s organizátormi Mikulášskych žiadostí, ovplyvňoval ich obsahové znenie a v Brezne navrhoval zriadenie slovenskej školy. Pre jeho národné presvedčenie mu nejakí neprajníci rozbili okná na fare.

Kuzmány reagoval na revolúciu aj básnickým prejavom. Na letákoch vyšli niektoré jeho básne. Okrem už spomínanej Sláva šľachetným to boli Na deň 16. marca, Ku odchodu a Do zbroja. Posledne menovaná báseň vyšla anonymne na letáku spolu s básňou Janka Matúšku Ponad Tatrou blýska sa. Na základe toho sa niektorí literárni historici mylne domnievali, že nielen báseň Sláva šľachetným, ale aj Ponad Tatrou blýska sa je dielom Karola Kuzmányho.

Karol Kuzmány po revolúcii žil vo Viedni, kde sa stal profesorom praktickej teológie. V roku 1849 bol členom slovenskej deputácie u cisára Františka Jozefa. A znovu kriesi myšlienku, zatiaľ neúspešne, ktorú nastolil ešte roku 1837 – založiť Maticu slovenskú.

Prvá budova Matice slovenskej v Martine

V rokoch 1860 – 1863 bol patentálnym superintendentom v Banskej Bystrici a v roku 1863 sa stáva farárom v Turčianskom Svätom Martine. A v tomto roku a v tomto meste sa napokon matičná myšlienka stala skutočnosťou. Bol to Karol Kuzmány, ktorý 4. augusta 1863 privítal pred zakladajúcim Valným zhromaždením katolíckeho biskupa Štefana Moyzesa – o ktorom sa predpokladalo, že sa stane predsedom Matice slovenskej – pri jeho príchode do Martina touto rečou: „Celé tisícročie hľadí teraz na Vás a na nás z výšin vrchov týchto, všetky doliny svätých Tatier až do sivého Dunaja hľadia na Vás a na nás očami tohto tu prítomného dospelého pokolenia a z tváre týchto detí hľadí na Vás a na nás celá budúcnosť tohto národa. Idete vykonať skutok rozhraničný pre celú históriu tohto národa: pomník minulosti, základ budúcnosti, dvojitú bránu, zátvornú pre krivdu minulých, otvornú pre slávu budúcich vekov. Vitajteže nám. Nesiete nám, a preto nesiete i sebe slávu: v sláve prichádzate k nám; sláva Vám.“

Po zvolení Štefana Moyzesa za predsedu Matice slovenskej nastala voľba podpredsedov. Štefan Moyzes sa veľmi zasadil, aby prvým podpredsedom bol práve Karol Kuzmány.

Štefan Moyzes a Karol Kuzmány. Katolícky biskup a evanjelický superintendent. Tieto dve osobnosti ešte dodnes symbolizujú konfesionálnu spoluprácu v našich dejinách. Karol Kuzmány prakticky v Martine viedol Maticu slovenskú, pretože Moyzes bol v Banskej Bystrici a v Kríži nad Hronom (dnešnom Žiari nad Hronom). Kuzmány organizoval činnosť Matice, zvolával valné zhromaždenie, stretnutia výboru, organizoval vydavateľskú činnosť a dohliadal na stavbu prvej budovy Matice slovenskej. Okrem toho organizoval zahraničnú spoluprácu s inými kultúrnymi spolkami, najmä slovanskými Maticami.

27. decembra 1865 Karol Kuzmány zapisuje do pamätníka Samkovi Medveckému, bratovi Terézie Vansovej, budúcemu národnokultúrnemu pracovníkovi a právnikovi, desaťveršie Mládeži, ktoré sa stalo po Sláve šľachetným jeho najznámejšou básňou. Tušil Kuzmány, že mu neostáva ani osem mesiacov života? 14. augusta 1866 básnik v Štubnianskych (dnešných Turčianskych) Tepliciach, kde sa bol zotaviť, nečakane umiera vo veku necelých 60 rokov. A tak sa stala táto jedna z posledných jeho básní akýmsi odkazom potomkom.

Ak chcete ďalej prísť, ako my dôjdeme,
treba vám viac vedieť, ako čo my vieme,
treba vám vrúcnejšou vierou sa zapáliť,
treba vám smelosťou väčšou sa presláviť,
treba vám viac práce, viac trpezlivosti,
viac čistoty srdca v svätej nevinnosti;
lebo po čom túži človek, tomu slúži,
a ako mu slúži, tam sa v tom i stuží;
beží potom človek – a, lebo dobeží,
lebo i upadne – a potom tak leží.

Pohreb Karola Kuzmányho roku 1866 inšpiroval našich národovcov, aby sa miestom posledného odpočinku významných Slovákov stal cintorín v Turčianskom Svätom Martine.

Hrob Karola Kuzmányho na Národnom cintoríne v Martine

Snímky: sk.wikipedia.org, www.slovakiana.sk, www.nbs.sk, www.narodnycintorin.sk

(Celkovo 88 pozretí, 2 dnes)
Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Dĺžka komentára nesmie byť dlhšia ako 1800 znakov.

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525