Už tri dni sme svedkami skutočnej potopy. Ktosi rozbil múr Veľkej Kachovskej priehrady v Chersonskej oblasti na Ukrajine. Ukrajincov zaliala vlna podobná cunami, voda stúpala rýchlo s veľkou silou a nezadržateľne. V okamihu z domov pod priehradou trčali iba komíny, niekde ani to nie, voda dosahovala výšku šiestich metrov. V Bezpečnostnej rade OSN sa Rusi a Ukrajinci navzájom obviňovali z tohto božieho dopustenia. Na tlačovke v Bielom dome zaznela na otázku, kto to urobil, odpoveď: Nevieme. G. Soros katastrofu ocenil – spôsobí podľa neho tlak na Rusko, pretože Krym bude odrezaný od vody. Teraz už len zničiť Krymský most, ktorý spája polostrov s pevninou. Jastrabi celého Západu to vnímajú a nahlas hovoria podobne. Ako keby ani nehovorili o ľuďoch, bezbranných obetiach šialeného konfliktu, ktorý nemusel prepuknúť. Ktovie, ako by všetci tí jastrabi hovorili, keby sa tá vlna valila na nich…
Seymour Hersch uverejnil na svojej stránke článok, v ktorom komentuje počínanie amerického ministra zahraničných vecí Antony J. Blinkena vo Fínsku na helsinskej radnici 2. júna.
Privítal Fínsko ako najnovší členský štát NATO. „Kariérny jastrab,“ píše S. Hersch, „prekonal sám seba v zúrivosti svojho odhodlania vo vojne na Ukrajine. Opäť odmietal akékoľvek reči o prímerí – niečo, čo by zúfalo potrebovala čoraz obliehanejšia ukrajinská armáda a obyvatelia.“
„Niektoré krajiny budú žiadať prímerie,“ povedal Blinken, „a navonok to znie rozumne – dokonca príťažlivo. Veď kto by nechcel, aby bojujúce strany zložili zbrane? Kto nechce, aby zabíjanie prestalo? Ale prímerie, ktoré jednoducho zmrazí súčasné línie na mieste a umožní Putinovi upevniť kontrolu nad územím, ktoré zabral, a potom si odpočinúť, znovu sa vyzbrojiť a znova zaútočiť – to nie je spravodlivý a trvalý mier. Je to potemkinovský mier. Legitimizovalo by to zaberanie pôdy Ruskom. Odmenilo by agresora a potrestalo obeť,“ cituje S. Hersh Blinkena.
Tieto vety ako cez kopirák počúvame aj od Čaputovej a ostatných atlantistov. Ako keby krv úbohých Ukrajincov a Rusov bola voda. Zadúšajú sa moralizovaním, pričom im uniká, že vo vojne trpia nielen armády, ale nevinné civilné obyvateľstvo, ktoré nemôže za to, kde sa narodilo a KTO MU vládne.
S. Hersch sa pýta, či nevie americký minister zahraničných vecí, aký historický význam a úspech mali v konfliktoch medzinárodné mierové sily. Nie je si vedomý práce, ktorú vykonal diplomat (inak kontroverzný) Richard Holbrooke? V roku 1995 vyjednal ukončenie vražedného etnického násilia v Bosne a Hercegovine medzi Srbmi, Chorvátmi a moslimami. Ich vzájomná nenávisť bola rovnako intenzívna ako pocity, ktoré sa rozhoreli teraz medzi obyvateľmi a armádou na Ukrajine k ich ruským protivníkom.
Blinken zakončil svoj prejav: „Keď majú slobodní ľudia, ako sú Ukrajinci, za chrbtom podporu slobodných národov na celom svete – národov, ktoré uznávajú svoj osud a slobodu – ich práva a bezpečnosť sú neoddeliteľne spojené, tak sila, ktorou disponujú, nie je len nesmierna. Je nezastaviteľná.“
Blinkenovo skutočné posolstvo by sa dalo povedať otvorenejšie: Nenávidím Rusov a nechávam tiecť krv.
Blinken ešte hovoril o tom, ako vo februári 2022 varoval Bezpečnostnú radu OSN, že bezprostredne hrozí ruská invázia a že Amerika so svojimi spojencami v NATO pomôže Ukrajine brániť jej územie.
O viac ako pätnásť mesiacov neskôr Blinken povedal fínskemu ľudu, že pokračujúce krviprelievanie má aj svetlú stránku: „Niet pochýb: Rusko je na tom dnes podstatne horšie, ako bolo pred jeho totálnou inváziou na Ukrajinu – vojensky, ekonomicky, geopoliticky…“ Tvrdil, že Európska únia je jednotnejšia ako kedykoľvek predtým a poskytla Ukrajine viac ako 75 miliárd dolárov vo forme vojenskej, hospodárskej a humanitárnej pomoci. Prijala aj viac ako 8 miliónov ukrajinských utečencov.
Ekonomický rast Ruska kvôli nákladom na vojnu poklesol, ale Rusko ani zďaleka nie je izolované. The Economist ‚s Intelligence Unit v marci, rok po tom, čo Rusko zaútočilo na Ukrajinu, informoval, že „k Rusku sa prikláňa rastúci počet krajín“. Mnohé krajiny, ktoré sa považovali za neutrálne alebo nezúčastnené, od začiatku invázie zmenili svoj postoj. V správe sa uvádza, že „došlo k veľkému posunu v postoji medzi krajinami, ktoré sa prikláňajú k Rusku, ktorých počet sa zvýšil z 29 na 35. Čína zostáva najvýznamnejšou krajinou v tejto kategórii, ale ďalšie rozvojové krajiny“ – správa menovala Južnú Afriku, Mali a Burkinu Faso – „sa tiež presunuli do tohto zoskupenia, ktoré predstavuje 33 % svetovej populácie. Tieto trendy poukazujú na rastúci vplyv Ruska v Afrike.“
Správa tiež hovorí o poklese počtu krajín, ktoré aktívne odsudzujú ruskú vojnu na Ukrajine, „niektoré rozvíjajúce sa ekonomiky sa posunuli do neutrálnej pozície“. Blok národov, ktorý teraz silne podporuje Ukrajinu, predstavuje len asi 36 % svetovej populácie.
S. Hersh k tomu uvádza: „Človek by si predstavoval, že americký minister zahraničných vecí s jeho medzinárodným vplyvom by mal mať povinnosť neznižovať americkú dôveryhodnosť tým, že skresľuje stav sveta. Možným vysvetlením je, že svet, ktorý podporuje americkú moc, je svetom, ktorý vidí iba on.“
Blinken napríklad povedal, že Európa „sa rýchlo a rozhodne odvrátila od ruskej energie“, keď Berlín „okamžite zrušil Nord Stream 2“ – novo dokončený plynovod do Nemecka. Ak by sa bol plynovod spustil, mohla by sa zdvojnásobiť kapacita lacného ruského plynu.
Scholz a Nemecko prežili minulú zimu vďaka primeraným zásobám, teplejšej zime ako zvyčajne a miliardovým vládnym dotáciám pre nemecké domácnosti a korporácie. V máji Politico zverejnilo pochmúrnu predpoveď s titulkom: „Nemecko skĺzlo do recesie a všetci by sa mali obávať.“ V správe Johanna Treecková uvádza, že podľa najnovších údajov Nemecko, najväčšia ekonomika eurozóny, sužovaná vysokými cenami energií, okrem iných nákladov, klesá. „Toto nie je výkyv.“
Seymour Hersh sa spýtal Sarah Millerovej, expertky na energetiku, ktorá editovala najvplyvnejšie americké časopisy o obchode s energiou, o jej názor na stav nemeckej a európskej ekonomiky. „Áno, strata ruského plynu a následné vysoké ceny energií sú hlavnými faktormi nemeckej recesie. Nemyslite si, že o tom niekto pochybuje.“
Samuel Charap, odborník na Rusko, práve zverejnil v časopise Foreign Affairs esej o stratégii Washingtonu na Ukrajine. Charap pôsobil v Obamovej administratíve a teraz je v RAND Corporation. Nie je fanúšikom Ruska ani toho, čo nazval „hmlistými“ americkými predstavami o konci vojny. Má svoj názor na prechodné kroky, ktoré by mohli viesť k vážnym mierovým rozhovorom alebo, ako hovorí, „uľahčeniu koncovej hry“. Patria medzi ne dohoda o prímerí, demilitarizované zóny, spoločné komisie na riešenie sporov a záruky tretích strán – kroky, ktoré majú za cieľ umožniť zatrpknutým nepriateľom dosiahnuť mier bez vyriešenia základných rozdielov.
Nie je to veľa, ale mohol by to byť začiatok. Škoda, že sa v Charapovom článku nikdy neobjaví meno Antony Blinken, píše S. Hersh.
Zatiaľ čo v USA a na celom Západe sa ozývajú hlasy podobné S. Hershovi, tzv. východné krídlo aliancie nepozná inú reč, ako je tá Blinkenova.
A na Ukrajine je potopa.
Moralisti donekonečna omieľajú, že za to predsa môžu Rusi. Lenže nevinným civilným ľuďom, ktorých potopa postihla, ich moralizovanie a sladkasté reči nepomôžu.
Úvodné foto: A. Blinken v Helsinkách, Zdroj: ru.usembassy.gov
