Piata časť vyjadrení autorov a čitateľov Slova o ich najmilších knihách. Ak Vás naša anketa oslovila, ešte stále máte možnosť napísať o knihách, ku ktorým sa radi vraciate, a to do konca apríla na e-mail: polak.emil@gmail.com. Všetko o ankete sa dozviete tu:
MOJE NAJMILŠIE | KNIHY, KU KTORÝM SA RADI VRACIAME
JÁN LOFAJ, fotograf
1. Miguel de Cervantes: Důmyslný rytíř don Quijote de la Mancha, Československý spisovatel 2012
2. Michail Bulgakov: Mistr a Markétka,
Odeon 1990
3. Gabriel Garcia Márquez: Sto roků samoty,
Odeon 1980
Poznámka: Neznamená, že som to všetko čítal len v češtine, ale česky to vyšlo skôr alebo: Kichota (pre mňa je zdomácnelý) som, samozrejme, čítal najskôr v slovenčine, no ten český je s ilustráciami Gustava Dorého.
PETER JUZA, vysokoškolský učiteľ, diplomat
Poklad na striebornej knižnej polici
Titulok môže evokovať, že mojimi „životnými“ knihami sú mayovky alebo „… ponorky z verneovky…“. Aj to bolo, len teraz ponúkam iný triumvirát, pretože úloha znela jasne, svojich aktuálne obľúbených kníh. Na poradí nezáleží.
Takže kniha prvá:
Vladimír Mináč: Paradoxy, Vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava 1966, 113 strán.
Zo všetkého najmenej by som chcel čitateľom Slova vopred artikulovať, že nikdy na svete by som nechcel byť prorokom a ako pozerám na ten aktuálny humus v NR SR, ani zákonodarcom.
Byť zákonodarcom by mala byť cnosť, a nie ako dnes – svinstvo a hanba! Hanba, ak sa zákonodarcovia (a ministri) boja chodiť po ulici. Táto politicko-parlamentná ekipa zabila totiž pravdu a V. Mináč na to (v predstihu) upozorňuje v spise z roku 1966. Konkrétne: „… v myslení neexistuje vrchnosť. Jedinou vrchnosťou v myslení je pravda…“ (s. 29).
V tomto spise V. Mináč vystupuje (akcentuje kategórie a hlavne polemizuje) proti nespútanej módnosti… a predovšetkým proti „… prázdnym bublinám…“. Politika nemá mať iné žriedlo rozhodovania a konania ako len pravdu, svoju vlastnú skúsenosť, ktorá by mala preferovať skúsenosť národnú! A nie predkladať len a len, ako zákonodarcovia, globalizačnú idylu.
Toto knižné zamyslenie V. Mináča, ktoré v ostanom čase akosi preferujem, sa končí otázkou: „… a tak – aký je zmysel slovenského osudu?…“ A dáva aj svoju odpoveď: „… zmysel národa nie je len alebo najmä v samotnej jeho existencii a pohybe, je on aj v súvzťažnosti s inými národmi, s ktorými tvorí dielo civilizácie. A v tomto zmysle sa ešte stále len začíname uskutočňovať.“ (ss.112 – 113).
Nie je potrebné veriť v akýsi západno-globalizačný raj. Raj neexistuje a naše osobné, politické, medzinárodné vzťahy sú len a len opakovaným poznaním, že tento raj skutočne neexistuje a sami si z nášho okolia robíme slovanské peklo.
Po tejto práci siaham vždy, ak si potrebujem znovu naladiť svoje vnútro po tom, keď som konfrontovaný so slovenskou spoločensko-politickou realitou, ktorú tretí rok devastujú, deformujú: referentka z Pezinku, štartér a plagiátor a náboženský fanatik nenávidiaci Slovensko a jeho osud, ale milujúci vodku a Leninom skonštruovaný umelý štátny útvar, s ktorým máme zatiaľ 97 kilometrovú hranicu, čo sa pravdepodobne čoskoro zmení.
Kniha druhá:
Cesare Beccaria: O zločinoch a trestoch, Kalligram, Bratislava 2009, 125 strán
Túto knihu pomerne často požívam v rámci svojej pedagogickej praxe, text Cesare Beccariu totiž znamená akýsi pomyselný začiatok dejín trestného práva. Áno, toho práva, ktoré na Slovensku v ostatnom čase čelí rôznym pseudopolitickým a pseudoprávnickým atakom, ktorých výsledkom je zneistenie celej spoločnosti.
Text vznikol v dobe, keď sa po celej vzdelanej Európe šírili idey osvietenstva – moderného pohľadu na spoločnosť, jej fungovania a postavenia človeka v nej. Odráža sa od logiky rousseauskej spoločenskej zmluvy. Zločin je pre autora porušenie tejto zmluvy.
Cestu Beccaria vidí v tom, že je lepšie zločinom predchádzať, ako ich trestať. V úvodnom predslove ku knihe (autor A. Bröstl) sa uvádza: „… chcete predchádzať zločinom? Dosiahnite, aby zákony boli jasné a jednoduché, aby sa celá sila národa sústredila na ich ochranu a aby ani jedna ich časť nebola použitá na zničenie. Dosiahnite, aby zákony menej chránili triedy ľudí než ľudí samotných…“ (s. 24).
V spise C. Beccaria venoval celú kapitolu XVIII. téme o prísahách: „… prísaha sa pomaly stáva jednoduchou formalitou, jediné svedectvo čestnosti väčšiny ľudí…“. Ďalej pokračuje: „… z akého dôvodu ju majú rešpektovať ničomníci, ak ju často porušili vážení ľudia…“(s. 68).
Takže keď dnes vidíme ľudí, ktorí prisahali na Ústavu Slovenskej republiky niekde v Redute alebo na pôde Národnej rady Slovenskej republiky a potom veselo túto prísahu porušujú, ako si ich má vážiť ostatná spoločnosť? Na tento paradox nepoznám vysvetlenie.
Alebo príklad od susedov. Dnešný prezident pred pár dňami znovu prisahal, keď predtým (spolu s manželkou) prisahal nasledujúco: „Ja, občan československej socialistickej republiky, vedomý si svojej čestnej vlasteneckej povinnosti, prisahám pred bojovou zástavou vernosť pracujúcemu ľudu vedenému Komunistickou stranou Československa…“ Tá prísaha mala pokračovanie: „… na obranu socializmu som vždy pripravený stáť pevne v radoch ozbrojených síl Československej socialistickej republiky po boku Sovietskej armády i armád ostatných socialistických krajín v boji proti jeho nepriateľom a nasadiť i svoj život na dosiahnutie víťazstva.“
Takže platnosť prísahy je podľa situácie, no keď neplatí prvá, potom prečo veriť a spoliehať sa, že platí tá nasledujúca (druhá, tretia…)? A prečo možno veriť, že prísaha pred súdom platí?
Ako vidno, text, ktorý prvý raz vyšiel v roku 1764, bol vtedy nadčasový a aj dnes je stále aktuálny. Preto sa k nemu pravidelne vraciam, čo odporúčam aj ostatným, aby pochopili, kam nás vedú okresní referenti, plagiátori s praxou štartérov a podivné indivídua, ktoré tvoria zbor zvaný vraj vláda.
Kniha tretia:
Antoine de Saint-Exupéry: Malý princ, Mladé letá, Bratislava 1997, 95 strán.
V úvode k tejto knihe musím prezradiť, že v mojej, ale aj v detskej knižnici vo vedľajšej izbe máme niekoľko vydaní tohto fenomenálneho textu vrátane cudzojazyčných ekvivalentov. Pri čítaní v prítmí detskej izby sa mi vždy zdalo, že svet má ešte nádej, keď Malého princa budú čítať nielen deti, ale najmä dospelí.
Toto vydanie z roku 1997 je však moje najobľúbenejšie. Jednak preto, že je ilustrované originálnymi ilustráciami samého autora a potom tiež z praktického dôvodu. Jeho formát (16 x 11 cm) dovoľuje mať knižočku stále pri sebe a kedykoľvek si napr. vo vlaku, ktorý od zavedenia nového cestovného poriadku pravidelne mešká (zlé jazyky tvrdia, že nový cestovný poriadok sa netvoril na ministerstve dopravy, ale na ministerstve financií, keď ho riadil človek, ktorý nenapísal ani svoju záverečnú prácu, a preto to tak s meškaním spojov vyzerá) a prečítať si niečo o malom princovi s veľkým duchom.
Príbeh o stretnutí letca, ktorého lietadlo havarovalo v africkej púšti, a malého chlapca z ďalekej planéty je vhodný pre čitateľov všetkých generácií. Ide o humánnym posolstvom rozsiahle dielo a možno ho čítať ako rozprávku či alegóriu alebo ako symbolický existenciálny román.
Len sa zamyslime nad silou toho symbolu, keď na púšti stretol Malý princ kvetinu (s. 60):
– Kde sú ľudia? – spýtal sa zdvorilo Malý princ.
Kvetina videla jedného dňa prechádzať okolo karavánu.
– Ľudia? Myslím, že ich je šesť, alebo sedem. Sú to už roky, čo som ich zazrela. Ale nikdy sa nevie, kde ich stretneme. Vietor ich unáša. Nemajú korene… (zvýraznil P. J.).
A celú krásu, aktuálnosť a múdrosť tohto textu rámcuje jeho záverečná fráza: „… zahľaďte sa na nebo. Pýtajte sa: zožrala ovečka ružu – áno, alebo nie? A uvidíte, ako sa všetko zmení… A nijaký dospelý nikdy nepochopí, že je to také dôležité! (s. 89).
Malého princa si čítam (pri odpočinku, ale pre inšpiráciu) čítam rád. Odporúčam, a je to naozaj osviežujúco dôležité!
* * *
A na záver ešte dve publikácie, o ktoré sa s čitateľmi chcem podeliť, ktoré taktiež pravidelne beriem do rúk a majú svoje miesto ako ďalší poklad na striebornej knižnej polici, na ktorý pomyselný Cornel Brinkley nemá dosah:
Břetislav Mrkos, Ha Mechler: Umenie vládnuť, Centrum prosperity, Martin 2002, 361 strán
José Ortega y Gasset: Vzbura davov, Remedium, Bratislava 1994, 247 strán
A ešte niečo na úplný záver. Raz sa biblický Jób, ktorý bol potmehúd, pýtal svojich priateľov, cestujúcich a kupcov, čo pochodili svet: Unde sapientia venit et qui est locus intelligentiae? (Viete o nejakom mieste na svete, kde by jestvovala rozumnosť?).
Ak akceptujeme, že existuje rozmanitosť literatúr s rozmanitými intelektuálnymi štýlmi, potom, parafrázujúc Jóbovu otázku a transponujúc ju na výber kníh, som presvedčený, že neviem, o takom mieste na svete, kde by neexistovala rozumnosť v písanom texte! A to napriek tomu, že som do svojho výberu zaradil len knihy v slovenskom jazyku.
* * *
Anketa – vyhlásenie
MOJE NAJMILŠIE | KNIHY KU KTORÝM SA RADI VRACIAME
Anketa – odpovede
MOJE NAJMILŠIE 1 | Ľuboš Blaha, Stanislav Buchta, Michal Majtán
MOJE NAJMILŠIE 2 | Rastislav Tóth Lukáš Perný, Jozef Špaček
MOJE NAJMILŠIE 3 | Jaroslav Rezník, Jaroslav Čejka
MOJE NAJMILŠIE 4 | Gabriela Rothmayerová, Vladimír Blaho
