Nový svetový poriadok – politická fikcia alebo nevyhnutnosť?

Situácia na rusko-ukrajinskom fronte je stále nejasná a víťazstvo akoby bolo reálne pre jedného i druhého.
Je pravdou, že od druhej najsilnejšej armády sveta boli oveľa vyššie očakávania.
Postup 300-tisícovej armády, ktorá sa vlečie slimačím tempom a posúva front o 100 metrov za deň, je sklamaním pre celé Rusko. Sú však týždne i mesiace, keď ani tento limit ruská armáda nedosahuje, a je často sprevádzaný „taktickými ústupmi“.
Ruská armáda akoby čakala na nejaký impulz či povel, že sa má dať do pohybu.
Žiadne impulzy však neprichádzajú!
Iba Prigožinova súkromná armáda, zložená z delikventov z ruských väzníc, akoby jediná mala dostatok energie na pomalý postup do ukrajinského vnútrozemia.
Ruskú armádu sprevádza vysoká neprofesionalita, zlá logistika a najmä nedostatok vojakov.
Nízke počty vojakov vytvárajú síce priestor pre vznik „národných hrdinov“, ale bez reálnejšieho vplyvu na pohyb armády.
Možno aj preto Putinov prepad Ukrajiny bol preformulovaný na špeciálnu vojenskú operáciu, aby sa tak vyhol všeobecnej mobilizácii.
Rovnako divoké kritiky ministra národnej obrany, šéfa generálneho štábu… sú neuveriteľné, ale iba potvrdzujú, že prezident si nedá siahnuť na vlastných ľudí, nech sú ich kvality akékoľvek.
Za závažné nedostatky vo vedení špeciálnej vojenskej operácie nie je nikto braný na zodpovednosť. Jedinou reakciou na množstvo chýb a neúspechov bolo to, že prezident Putin vydal rozhodnutie o potrebe novej organizačnej štruktúry ruskej armády. Akoby zabudol, že zmyslom vojny je vyhrať ju!
Samozrejme tieto negatíva citlivo vníma aj ruská verejnosť, kde narastá nespokojnosť s výkonom generálneho štábu. Tieto nálady zásadným spôsobom budú ovplyvnené chystajúcou ofenzívou ukrajinskej armády. V prípade jej úspechu to bude mať dopad aj na vládnutie samotného prezidenta.
Prezident Putin akoby opakoval svoje chyby z predchádzajúcich ôsmich rokov, keď osobne viedol minské rokovania o Donbase. Je zrejmé, že vojenskú pomoc separatistickým silám neposkytoval preto, aby zvíťazili, ale iba vyvíjali tlak na nemeckých a francúzskych partnerov, aby ich podpísali.
Nakoniec, po ôsmich rokoch nemecká kancelárka i francúzsky prezident potvrdili, že zo strany EÚ nebol žiadny záujem o podpis týchto dokumentov. Osemročné diskusie o podobe zmlúv mali iba jeden cieľ, a to získať čas pre výcvik a dozbrojenie ukrajinskej armády.
Prezident Putin z toho vyvodil iba to, že bol podvedený perfídnym Západom! Zodpovednosť pre seba ako i priznanie, že túto etapu prehral, však prešiel mlčaním.
Zdá sa, že čo bolo preňho podstatné pri rokovaniach v rokoch 2014 – 2022, t. j. podpis minských zmlúv za tlaku vojenských síl, akoby sa opakovalo aj jeho februárovým vojenským vstupom na Ukrajinu.
Už však nežiadal podpis minských dohôd, ale vytýčil program zmeny svetového poriadku. Tento raz už za asistencie jeho armády na Ukrajine a uvedením jadrových síl do pohotovosti.
Zdá sa, že tak ,ako sa nevie efektívne vyrovnať s vojenským ťažením na Ukrajine, je oveľa úspešnejší s požiadavkou na zmenu svetového poriadku.
Za hlavný nástroj boja proti USA prezident Putin zvolil americký dolár, ktorý pokrýva nielen platobný styk v USA, ale predstavuje aj svetovú rezervnú menu.
Tlačenie peňazí (kvantitatívne uvoľňovanie) v posledných rokoch v USA dosiahlo taký stupeň, že masa obeživa vo svete je rovnako veľká ako na domácom americkom trhu.
Vytvorenie organizácie BRICS a rast jej členov je založená na ideológii dedolarizácie, t. j. na vysporiadaní obchodných transakcií iba cez národné meny.
Táto, na prvý pohľad nevýznamná požiadavka môže znamenať nielen ťažký úder pre dolár, ale aj pre mocenské postavenie USA.
Možno je to tým, že pre prezidenta Putina sa vytvorili mimoriadne vhodné medzinárodné podmienky. Problematické nezvolenie prezidenta Donalda Trumpa, zvolenie 80-ročného Joea Bidena, neslávny útek Američanov z Afganistanu, a najmä nepremyslené uvalenie sankcií na Rusko a neadekvátna vojenská a finančná podpora ukrajinského Antihrdinu, pána Zelenského sa stali dostatočnými príčinami jeho slávy a svetovej pozornosti.
Prezident Zelenskyj je Antihrdinom nielen preto, že poprel svoj predvolebný sľub občanom, že ukončí vojnu na Donbase, ale najmä preto, že vytýčil šialený, rusofóbny program, že všetci občania Ukrajiny budú bojovať s Ruskom do posledného muža.
Je možné, že ako znalec židovských dejín sa inšpiroval príkladom ELEAZARA ben JAIR z roku 72 nášho letopočtu, keď 960 Izraelitov z pevnosti Masada sa odmietlo pokoriť X. Rímskej légii a dalo prednosť smrti pred ich zotročením.

Ilustračné foto: Pixabay

Viera a presvedčenie týchto ľudí v ich Boha a reálne posúdenie svojich možností, dodnes vyvoláva obdiv a úžas voči tejto komunite.
Obetovať ukrajinský národ za prísľub, že všetci občania Ukrajiny prestanú používať ruský jazyk, ktorý má byť prapríčinou ich tridsaťročnej mizérie, môže byť výplodom iba nejakého surrealistického antihrdinu.
Klasickým prototypom takéhoto antihrdinu je rímsky cisár Nero, s ktorým je spájaná legenda, že v roku 64 dal podpáliť Rím, aby v excitácii z obrovských plameňov sa mohol oddávať umeleckej tvorbe…
Aby program ukrajinského prezidenta  mal dostatočnú finančnú a vojenskú podporu, musel byť akceptovaný aj geopolitickou silou.
Zápas o národnú suverenitu, ktorého cieľom je prijatie do NATO a EÚ, je zároveň aj programom, ktorý má ospravedlniť straty stoviek tisícov mŕtvych, ranených vojakov a civilistov. Rovnako i milióny žien a detí, odsúdených žiť v emigrácii, ako aj devastácia miest, dedín a infraštruktúry sú tou cenou, ktorú musí ukrajinský národ prijať.
Prezident Zelenskyj aj dnes trvá na tom, že Rusko musí byť zničené a všetky okupované územia musia byť vrátené Ukrajine.
Vo svojich požiadavkách voči kolektívnemu Západu bezostyšne argumentuje tým, že: „Vy dajte zbrane a my dáme vojakov…“ Je pravdou, že aj Briti, Poliaci…, i ďalší z kruhu najvýraznejších podporovateľov Ukrajiny si osvojili tento tragický program do „posledného muža“.
Ruský prezident pochopil, že vojenský konflikt na Ukrajine nezávisí od prezidenta Zelenského, ale od finančnej a vojenskej pomoci Západu.
Je dnes faktom, že jeho program zmeny svetového poriadku získava stále väčší počet významných stúpencov.
Krajiny BRICS, doplnené dnes už aj o Saudskú Arábiu, Irán, Juhoafrickú republiku…, majú potenciu ukončiť nielen ďalšie tlačenie peňazí, ale aj zosadiť dolár zo svetovej rezervnej meny, čo pre USA znamená stratu statusu veľmoci. Ukončenie finančných transakcií, najmä za ropu v dolároch, môže viesť nielen k prepadu jeho hodnoty, ale najmä vyvolá sociálne pnutia, ktoré pre dnešnú politicky rozdelenú Ameriku môžu mať nepredstaviteľné následky.
USA tým, že sa chceli vyhnúť boju s dvoma nepriateľmi naraz, t.j. s ČĽR a s Ruskom si chybne mysleli, že je lepšie začať s tým slabším a menej významným Ruskom, ktoré môžu sankciami vyčerpať, príp. až rozložiť. V prípade úspechu politiky zadržiavania Číny by ju mohli analogicky použiť aj proti Číne, iba s tým rozdielom, že bude Ukrajina nahradená Tajwanom.
Americkí nepriatelia sa síce vojensky nespojili, ale zdá sa, že si iba rozdelili úlohy. Rusko bude vojensky ohrozovať záujmy USA, a Čína hospodárske a finančné postavenie USA.
Mnohí politickí komentátori si nevšimli toto rozdelenie pri demontáži starého unipolárneho svetového poriadku a kalkulovali iba s vojenskou spoluprácou Číny a Ruska.
Americká predstava, že USA majú poslanie viesť svet a určovať pravidlá jeho fungovania, sú v konfrontácii s reálnou situáciou v USA spochybnené.
Rovnako americké presvedčenie, že národné záujmy USA sú identické so záujmami každého štátu, má stále menšiu podporu v medzinárodnom spoločenstve a skôr sa stáva prekážkou, s ktorou sa budú musieť v prvom rade vysporiadať v USA.
Tejto úlohe sa venuje predovšetkým čínsky prezident Si Ťin-pching  a nie je tak nútený významnejšie sa angažovať vo vojenskom konflikte na Ukrajine, čo pre mnohých znamená, že americká zahraničná politika je v dobrých rukách a USA sú schopné postupne sa vyrovnať s týmito autoritatívnymi a nepriateľskými režimami.
Útok ČĽR na dedolarizáciu medzinárodných finančných transakcií môže mať pre USA podobu národnej katastrofy.
Zdá sa, že Rusko napriek svojim reálnym chybám prežije atak kolektívneho Západu. Americké voľby v roku 2024 budú vážnou vnútropolitickou skúškou, ktorá bude vyvíjať tlak, aby rusko-ukrajinský konflikt bol v tomto roku ukončený.
V predvolebnom zápase budú v centre pozornosti amerických občanov nasledujúce otázky:
– chabé vojenské výsledky kolektívneho Západu na ukrajinskom fronte
– vysoké finančné náklady na podporu Ukrajiny a absencia ich kontroly
– prehodnotenie politicky neudržateľnej a naivnej tézy, že Rusko môže byť porazené Ukrajinou, pretože nepoužije jadrové zbrane
Možné víťazstvo Trumpa hrozí, že finančná a vojenská podpora USA bude ukončená a Ukrajine by potom zostali iba vojaci bez nábojov, zbraní a samozrejme aj bez žoldu.
Môžeme si klásť otázky či EÚ, SR… dali dosť zbraní a peňazí a či sme využili všetky možnosti k ďalším mobilizáciám ukrajinských občanov.
V tomto roku bude asi možné položiť aj otázku, či sme sa nedali príliš strhnúť vedením NATO, resp. prezidentom Joeom Bidenom. Rovnako by sme sa mohli spýtať kompetentných, kto z kolektívneho Západu by mal niesť zodpovednosť za naivný a politicky nezodpovedný projekt, ktorý ohrozil existenciu EÚ, ba dokonca celého sveta.
Myslím si, že bude dôležité, aby sme si uvedomili a rozhodli, či EÚ chce byť päťdesiatym prvým štátom USA, alebo EÚ je schopná samostatne formulovať svoje záujmy a podľa toho aj konať.
Nemôžu nás USA presviedčať o vysokej závislosti EÚ od ruských energetických surovn, keď boli zdrojom doterajšieho hospodárskeho úspechu EÚ. Európska komisia si musí vybrať: buď lacné ruské suroviny, alebo strata vlastnej konkurencieschopnosti na globálnych trhoch.