MOJE NAJMILŠIE 3
Jaroslav Rezník, Jaroslav Čejka

Uverejňujeme tretiu časť vyjadrení autorov a čitateľov Slova o ich najmilších knihách. Ak Vás naša anketa oslovila, ešte stále máte možnosť napísať o knihách, ku ktorým sa radi vraciate, a to do konca apríla na e-mail: polak.emil@gmail.com. Všetko o ankete sa dozviete tu:
MOJE NAJMILŠIE | KNIHY, KU KTORÝM SA RADI VRACIAME

Jaroslav Rezník, básnik, spisovateľ, prekladateľ

Milá anketa o najmilších knihách – Knižné trvalky v mojej pamäti

Rozhodol som sa, že prispejem do vašej ankety o knihách môjho života, ktoré mi navždy zakotvili v pamäti. Robím tak aj, aspoň dúfam, s vedomím prijateľného podrazu, lebo predpokladám, že k poézii, k básňam a zbierkam básní sa málokto prizná. Ale najskôr si odskočím do detstva.

Do pamäti sa mi ako prvá zaryla knižne vydaná poviedka neveľmi známeho spisovateľa Martina Hranka (1899 – 1940), rodáka zo Žibritova pri Zvolene. Vo Zvolene v dospelosti pôsobil ako stredoškolský profesor. Jeho knižný debut pre deti – zvieracia rozprávka Ježkovci (Matica, Martin 1930, tu uverejňujeme obálku vydania z roku 2013, Petit Press) chytala každého za srdce. Aj to v mojej hrudi sa rozplakalo. Je to príbeh rodiny Ježkovcov kdesi spod skaly na kraji hory, ktorý sa skončí tragicky. Ich brlôžtek vysnoria poľovnícke psy pri kolektívnom love. Brloh rozhrabú, otca ježka i matku ježkovcov, ako aj ich mláďatká zabijú. Zdá sa, že to bol prvý slovenský autor pre deti, ktorý dokázal deťom prijateľne povedať aj o možných tragických rozmeroch života. Súdobá kritika ho zahriakla, čo považujem za škodu, lebo sme mohli mať spisovateľa „londonovského“ typu. Knižku som si v detstve prečítal vari desaťkrát v nádeji, že aspoň v jednom prípade ten koniec bude iný. Nestalo sa, kniha bola tvrdohlavá. V každom prípade knihu navrhujem poslať povestnej enviromentalistke Gréte do Švédska.

Druhou knihou z môjho predpubertálneho detstva, ktorá má stále visačku v mojej pamäti, bol preklad knihy o ruskom cestovateľovi druhej polovice 19. storočia Mikluchovi Maklajovi. Zatúlal sa až kdesi na juhovýchod sveta medzi domorodých Papuáncov, tuším, do Novej Guiney. Bol medzi nimi celé dva roky, domorodci akoby z doby kamennej si ho obľúbili a volali ho Človek z mesiaca. Tak sa volá aj kniha o tejto ceste známeho etnografa a veru aj lekára. Dlho mi trvalo, kým som zistil meno autora tejto beletrizovanej literatúry faktu pre mladší dorast. Skúšal som to aj vygúgliť, ale nepodarilo sa mi to. Aj Wikipédia mi vyplazila jazyk. Nakoniec sa mi to za pomoci len pri pive menovaného priateľa podarilo. Spisovateľ má v slovenčine i češtine krásne a zvučné meno – Alexander Čumačenko. Knižka vyšla vo vydavateľstve Nová doba v roku 1946, ja som ju dvadsaťkrát prečítal ako žiak druhej triedy ľudovej v roku 1950. Jeden výtlačok vraj majú v istom antikvariáte. Neprezradím v ktorom, už som si ho rezervoval.

Esencia mojich lyrických lások je čisto slovenská a namiešali ju tieto tri mená: Miroslav Válek, Mikuláš Kováč a Ján Stacho. Nemienim tu zdôvodňovať prečo. Na to by som potreboval priestor literárnovednej štúdie a dvoch esejí. V každom prípade, Miroslav Válek je pre mňa najväčší európsky básnik druhej polovice 20. storočia. Áno – prečítali ste to dobre – európsky básnik. Jeho básne v akejkoľvek tvarovej podobe, najmä zo zbierok Dotyky, Príťažlivosť a Milovanie v husej koži nemali páru ani na európskom javisku. A svietia tam dodnes. Úžasná ľudskosť a prívetivosť, cit, porozumenie a súcit, ako aj úprimné, navonok neprotežované vlastenectvo, ktoré cítime v krvnom obehu poézie Mikuláša Kováča, ma oslovuje dodnes. Jeho básnické zbierky Zem pod nohami, Obrana stavebnice a O modrej labuti sú najošúchanejšími básnickými zbierkami na lyrickej poličke mojej knižnice. Búrlivák Ján Stacho ma oslovil svojou novátorskou a vynachádzavou technikou už v prvých zbierkach Svadobná cesta a Dvojramenné čisté telo. Dodnes nie celkom rozumiem zbierke Zážehy. No na sklonku života, keď sa zotavoval po ťažkej autohavárii a vedel, že sa už nezotaví, napísal zbierku Z prežitého dňa. Je to kniha lyriky, pozostávajúca z básní v rozsahu dvoch štvorveršových slôh a prísne rytmicky i precízne rýmotvorne usporiadaných. V zátiší jej veršov som pochopil, že najväčšia krása i najväčšia intelektuálna hĺbka vychádzajúca zo životnej skúsenosti je v čírej jednoduchosti.

Všetky uvedené zbierky vyšli vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave s výnimkou Dotykov, ktorú vydali Mladé letá v Bratislave. Roky prvých vydaní sú v každom spisovateľskom slovníku, ale zhruba ide o „zlaté roky šesťdesiate“. Tu mi schádza na myseľ otázka: A mohli „zlaté roky“ vôbec existovať uprostred horúceho socializmu?

To je všetko. Ak budete chcieť, príležitostne sa vyjadrím aj k epickým dielam. Upozorňujem, že budú len zo slovenskej kuchyne a komory. Nejakých proteínových svrčkov ponechám v Bruseli.

Jaroslav Čejka, básnik, spisovateľ

Vybrat tři nejmilejší knihy z tísíců přečtených? To je téměř nadlidský úkol. Tak jsem si ho trochu zjednodušil. Vybírám dvě své zamilované knížky, ze kterých jsem v životě nejčastěji citoval či předčítal svým obětem, a to v dětství i v dospělosti. Ale místo nějakého hodnocení z nich raději cituji. Z té třetí citovat neumím. Ale vybírám ji proto, že mě v době, kdy už číst málem přestávám, nečekaně oslovila svou úžasnou lidskostí a krásným jazykem.