Rozhodnutie odvolanej vlády o darovaní slovenských stíhačiek Mig-29 Ukrajine rozpútalo v mediálnom aj politickom priestore búrlivú diskusiu, a to celkom oprávnene. Zdrojom búrlivej diskusie nie je len to, že veľká časť spoločnosti odmieta vojenskú podporu Ukrajiny, že rozhodnutie dočasne poverenej vlády je problematické z hľadiska jeho legality, ale aj to, že nás posúva bližšie k otvorenému vojenskému konfliktu s Ruskom.
Legalita rozhodnutia je problematická nielen preto, že „rusko-slovenské dohody jednoznačne vylučujú odovzdávanie zbraní a vojenskej techniky tretím krajinám bez povolenia krajiny výrobcu“, ako na to poukazuje vyhlásenie Veľvyslanectva Ruskej federácie na Slovensku, ale aj z hľadiska Ústavy SR.
Z pohľadu ústavy sa celý problém koncentruje do otázky, či darovanie vojenských lietadiel spadá pod článok 119 písmeno i ústavy, ktorý dočasne poverenej vláde nedovoľuje rozhodovať „o zásadných otázkach vnútornej a zahraničnej politiky“.
Analýza vypracovaná kolektívom právnikov na Univerzite Komenského konštatuje, že aj rozhodovacia činnosť Ústavného súdu „potvrdzuje nemožnosť jednoznačne a definitívne stanoviť presné vymedzenie toho, čo možno považovať a čo nemožno považovať za zásadné opatrenie hospodárskej a sociálnej politiky SR, resp. za zásadnú otázku jej vnútornej a zahraničnej politiky. Jednoznačne z toho vyplýva nutnosť posudzovať každý prípad individuálne, a to aj s ohľadom na rozsah či význam dopadu danej otázky, resp. opatrenia.“
Dočasne poverená vláda namiesto toho, aby dôsledne posúdila otázku, či dohoda patrí alebo nepatrí k zásadným otázkam našej domácej a zahraničnej politiky, sa rozhodla premeniť dohodu o darovaní vojenských lietadiel na obyčajnú medzinárodnú dohodu, ktorá podľa vyjadrenia Naďa dokonca nemá ani vojenskú povahu.
Je nesporné, že tvrdenie o nevojenskej povahe dohody sa svojím obsahom nevzťahuje na prirodzené, empirické „vojenské“ bytie daru dočasne poverenej vlády Ukrajine, ale na metafyzické bytie daru, bytie, ktoré nie je prístupné našej empirickej skúsenosti, ale len špekulatívnemu mysleniu. K redukcii vojenskej dohody na civilnú sa dočasne poverená vláda rozhodla preto, aby sa vyhla nutnosti predložiť ju parlamentu na schválenie, kde by nemusela získať väčšinu hlasov poslancov.
Premenu dohody z vojenskej na nevojenskú vysvetľuje ústavný právnik M. Buzinger tak, že „pri neexistencii legálnej definície pojmu ,medzinárodná zmluva vojenskej povahy‘ má vláda relatívne flexibilný priestor voľnej úvahy pri interpretácii a aplikácii tejto svojej právomoci“.
Aby vláda uvedenú dohodu posunula čo najďalej od vojenskej dohody, vojenské lietadlá, ktoré sú jej hlavným obsahom, neváha redukovať temer na nepotrebný „šrot“, ktorý je pre nás nepoužiteľný, ale ktorý sa nejakým zázračným spôsobom premení v rukách ukrajinskej armády na bojaschopné lietadlá. Aj hlavný dôvod, prečo migy posielame na Ukrajinu, a ktorý spočíva podľa Naďa v tom, aby „migy, ktoré nevieme používať“, pomohli Ukrajine pri záchrane životov, potvrdzuje, že ide o vojenskú dohodu. Takýto cieľ by vojensky nespôsobilé lietadlá plniť nemohli.
Osobitným aspektom ospravedlňovania dohody je zdôrazňovanie jej ekonomickej výhodnosti. Naď avizuje, že za jej realizáciu získame náhradu v celkovej výške 900 miliónov dolárov. To, že uvedený aspekt považuje SaS za rozhodujúci moment celej dohody, asi nikoho neprekvapí. Horšie je to už pri tzv. hodnotových stranách či politikoch, ktorí redukciou významu danej vojenskej dohody na formu „pokútneho obchodu“ či čachrovania, ukazujú, aké hodnoty tvoria základ ich rozhodovania.
Vráťme sa však k rozhodujúcemu bodu dohody, a tým je otázka, či dohoda spadá pod čl. 119 písmeno i ústavy alebo nie, t.j. k vyjasneniu jej podstaty. Fakt, že ani ústava nedáva v danom prípade jednoznačnú odpoveď na dohodu znamená, že jej podstatu je potrebné preskúmať v prvom rade z politického hľadiska.
Pod politickým hľadiskom rozumiem také posudzovanie, ktoré darovanie vojenskej techniky Ukrajine posúdi z hľadiska celkových objektívnych záujmov Slovenskej republiky a jej občanov. V prípade, že posudzovanie príde k záveru, že darovanie zbraní Ukrajine ohrozuje naše bezpečnostné štátne záujmy, ktoré sú bytostnými záujmy našej republiky, darovanie zbraní Ukrajine patrí pod ústavný čl. 119 písmeno i a dočasne poverená vláda nemôže o ich darovaní rozhodovať.
Jedine skutočne politické hľadisko, ktoré sa opiera o obhajobu našich štátnych záujmov, môže poskytnúť odpoveď na to, či dohoda o darovaní vojenských lietadiel Ukrajine je „zásadnou otázkou vnútornej a zahraničnej politiky“, alebo nie. Rozmanité technické a iné otázky dohody sú tu nápomocné, ale nie rozhodujúce.
Dočasne poverená vláda sa však pri svojom rozhodnutí zjavne vydala nie cestou politického posúdenia, ale jednostranného ideologického posúdenia dohody. Vo viere, že my „stojíme na správnej strane dejín“, t.j. stojíme na strane USA a NATO, tak záujmy USA a aliancie sú tie „dejinné“ záujmy, z hľadiska ktorých dočasne poverená vláda doteraz posudzovala dohody o darovaní našich zbraní Ukrajine a z toho istého hľadiska posudzovala aj darovanie migov Ukrajine. Neposudzovala ich teda politicky, t.j. z hľadiska objektívnych štátnych záujmov Slovenskej republiky, ako aj záujmov jej občanov, ale z hľadiska „dejinných“ záujmov USA a NATO.
Vecným východiskom politického hodnotenia dohody je to, že jej obsahom je dodanie bojových lietadiel, raketového systému protivzdušnej obrany KUB a k tomu 200 protilietadlových rakiet Ukrajine, na území ktorej prebieha vojenský konflikt.
Ako som sa snažil vysvetliť už vo svojom príspevku „O čom sa pri výročí vojenského konfliktu na Ukrajine mlčalo“, vojenský konflikt v jeho dnešnej podobe je už konfliktom medzi severoatlantickou alianciou a Ruskom. V momente, ako v dôsledku tlaku krajín NATO na Ukrajinu, táto odstúpila od mierových rozhovorov s Ruskom, vôľa Ukrajiny prestala byť jednou z hybných síl daného konfliktu. Jej vôľa bola nahradená vôľou USA, ktorej cieľ vyjadril L. Austin po aprílovej návšteve Kyjeva: „Chceme vidieť Rusko oslabené do takej miery, že už nebude schopné robiť veci, ktoré teraz robí na Ukrajine.“
Fakt, že Ukrajina, či lepšie povedané politická reprezentácia Ukrajiny na čele s V. Zelenským, prijala vôľu USA aj s jej cieľom za svoju vlastnú vôľu, je možné objasniť tým, že od štátneho prevratu na Ukrajine, t.j. od roku 2014, politická reprezentácia Ukrajiny všeobecne šírila nenávisť k Rusku a za prisľúbenej podpory USA a NATO prepadla presvedčeniu, že Rusko môže poraziť aj vojensky.
Premena vojenského konfliktu na Ukrajine na konflikt medzi Severoatlantickou alianciou a Ruskom nebola do dnešných dní realizovaná komplexne. Konflikt zatiaľ nenadobudol podobu otvoreného vojenského konfliktu medzi alianciou vedenou USA a Ruskom. USA so svojimi spojencami vedú svoju vojnu s Ruskom zatiaľ nepriamo, prostredníctvom ukrajinskej armády, ktorá je plne v područí USA a NATO, či už v zmysle veliteľskom alebo technicko-zbraňovom, ako aj ekonomickom. Z vojenského hľadiska plní ukrajinská armáda funkciu prvého vojenského sledu armád USA a NATO.
Kvalitatívna premena vojenského konfliktu na Ukrajine sa výrazne prejavila aj na strane vojenského bloku vedeného USA a predovšetkým na strane krajín EÚ zapojených do NATO. Európske krajiny NATO a predovšetkým krajiny bývalého sovietskeho bloku susediace s Ukrajinou sa fakticky premenili na vojenský tyl ukrajinskej armády.
Vyzbrojujeme Ukrajinu, liečime ranených vojakov, cvičíme mobilizovaných, cvičíme špecialistov, opravujeme vojenskú techniku, vyrábame vojenskú techniku. ako aj náboje pre ukrajinskú armádu, dodávame výzvedné informácie ukrajinskej armáde, atď. Za uvedených podmienok by nás potom nemalo prekvapiť, ak k nám ruská armáda pošle nejaké „kalibre“ či nebodaj „kinžal“, pretože vojenský tyl nepriateľa je legitímnym cieľom vojenských útokov.
Z jednoduchého faktického posúdenia podmienok, za ktorých darujeme zbrane Ukrajine, je odpoveď na otázku, či dohoda o darovaní vojenskej techniky je alebo nie je zásadnou otázkou našej domácej a zahraničnej politiky, celkom jasná a jednoznačná. Dodávka akýchkoľvek zbraní Ukrajine, a tým skôr bojových lietadiel, nás nutne privádza bližšie k otvorenému vojenskému stretnutiu aliancie a Ruska. Dohoda nás ako člena aliancie, ktorého územie sa stáva vojenským tylom ukrajinskej armády, vystavuje nebezpečenstvu vojenského útoku zo strany Ruska. Otázka bezpečnosti nášho štátu je zásadnou otázkou našej domácej, ako aj zahraničnej politiky, a preto táto dohoda spadá pod čl.119 písmeno i Ústavy SR.
Poznanie, že vojenský konflikt na Ukrajine predstavuje pre Slovenskú republiku bezpečnostnú hrozbu, nie je pre našu politickú reprezentáciu ničím novým. Z. Čaputová ešte v roku 2022 na otvorení zhromaždenia náčelníka Generálneho štábu Ozbrojených síl SR vyhlásila: „Nikdy v našej modernej histórii nebolo Slovensko bližšie k vojne. (…) Stali sme sa front line state so všetkým, čo k tomu patrí. Od miery rizika, ktorému môžeme byť vystavení, po potrebu zvýšiť našu pripravenosť na riešenie možných krízových situácií a zásadne posilniť našu obranyschopnosť“.
Pointa uvedeného poznania spočíva v tom, že ohrozenie našej bezpečnosti naši politici nevidia v politike aliancie zameranej na vojenskú podporu Ukrajiny, ale hrozbu vojny vidia v „svojvoľnej“, alianciou nevyprovokovanej vojenskej aktivite ruskej armády. Na základe „svojvoľnosti“ Putinovej politiky či jeho „imperátorských“ ambícií sa šíri fáma, že ak by Rusko na Ukrajine vyhralo, tak by postupovalo ďalej na západ, a teda by priamo vojensky ohrozovalo aj nás.
Toto stanovisko, opierajúce sa o presvedčenie „imperátorskej“ politiky Ruska, potom celkom prirodzene vedie alianciu k jedinému cieľu, a tým je potreba likvidovať „imperátorské“ chúťky Putina, čo je možné dosiahnuť vojenskou porážkou Ruska, ako to vyjadril L. Austin. Skutočný dôvod neustáleho vyzbrojovania a všeobecnej vojenskej pomoci Ukrajiny zo strany aliancie spočíva v zjavne klamlivom predpoklade, že Rusko zahájilo špeciálnu vojenskú operáciu, aby realizovalo svoje „veľké“ imperialistické chúťky.
Idea, že Rusko by po prípadnej porážke Ukrajiny postupovalo ďalej, má však jeden neartikulovaný podstatný predpoklad, ktorý Z. Čaputová, ako aj ďalší jej zástancovia buď zamlčujú alebo svojou ideologickou obmedzenosťou nie sú schopní vidieť.
Tým predpokladom je fakt, že vojnový konflikt na Ukrajine sa premení na plnohodnotný vojenský konflikt medzi Ruskou federáciou a blokom USA. Za tohto predpokladu, ako aj za predpokladu, že by ruská armáda víťazne postupovala vpred na západ, sa nedá určiť hranica, na ktorej by sa ruská armáda zastavila. Teda podstatným predpokladom toho, že sa Slovensko ocitne na frontovej línii, je to, že NATO bude stupňovať svoju aktivitu na Ukrajine až do tej miery, že otvorená vojenská konfrontácia Ruska a bloku vedeného USA sa stane nevyhnutnou.
Za opačného predpokladu, že NATO nebude stupňovať vojenský konflikt na Ukrajine a ponechá bojujúce strany ich vlastnému rozhodnutiu, sa konflikt sa skončí vzájomnou dohodou medzi Ruskom a Ukrajinou. V takom prípade Rusko nebude mať dôvod pokračovať v bojovej činnosti ďalej na západ. A na rozdiel od dohôd, ktoré západné veľmoci uzatvárali s Ruskom celé desaťročia len preto, aby ich tajne porušovali, Rusko vo svojej zahraničnej politike takto nepostupuje, a preto niet dôvodu predpokladať, že by svojvoľne napadlo ďalšie krajiny.
Dodávanie zbraní Ukrajine, a tým prehlbovanie vojenského konfliktu, má však ešte jeden aspekt, o ktorom v našej politickej reprezentácii vládnu skôr ideologické ilúzie než skutočné politické idey. Ak Z. Čaputová v roku 2022 zdôrazňovala blízkosť vojny, tak v tomto roku na stretnutí Bukureštskej deviatky vo Varšave zdôraznila: „Uplynulý rok spojencov NATO posilnil a zjednotil a členovia aliancie na jej východnom krídle sú chránení viac než kedykoľvek predtým.“
Proklamovaná idea, že sme v NATO chránení viac než kedykoľvek predtým, má viaceré trhliny. Ak odhliadnem od faktu, že vojnový konflikt na Ukrajine je výsledkom nebezpečnej politiky rozširovania NATO k ruským hraniciam, a to napriek tomu, že riziko vzniku vojnového konfliktu bolo členom NATO známe, jednota NATO vo mne nevzbudzuje predstavu, že členovia na tzv. východnom krídle aliancie „sú chránení viac ako kedykoľvek predtým“.
V čom však vidím vážny problém. Rozhodnutie dočasne poverenej vlády darovať bojové lietadlá Ukrajine, ako ani predchádzajúce rozhodnutia o dodávkach zbraní, nemajú mandát NATO. Nikde som nečítal ani nepočul, že by NATO prijalo spoločné záväzné rozhodnutie o odovzdaní lietadiel, ako aj iných zbraní Ukrajine. Fakt, že také rozhodnutie aliancie tu nie je, demonštruje postoj USA, Nemecka a ďalších krajín, ktoré sú v otázke či už lietadiel alebo tankov značne opatrné. Ak by tu bolo záväzné rozhodnutie aliancie, museli by svojím dielom lietadiel a iných zbraní prispieť všetky štáty aliancie. Fakt, že našich politikov za vojenskú podporu Ukrajiny kde-kto chváli, je jedna vec, ale rozhodnutie našej dočasnej vlády sa neopiera o všeobecné záväzné rozhodnutie aliancie. V podstate ide o individuálne rozhodnutie našej vlády, za ktoré aliancia, t. j. aj ostatné štáty NATO, nenesie zodpovednosť.
Ak sa konflikt na Ukrajine aj v dôsledku individuálnych rozhodnutí našej vlády premení na regulárnu vojnu medzi alianciou a Ruskom, vojensky bude zasiahnuté v prvom rade tzv. východné krídlo NATO. Východné krídlo NATO vrátane Slovenska sa stane vojnovým priestorom a naši vojaci sa stanú po prvom slede ukrajinskej armády druhým vojenským sledom NATO v boji s ruskou armádou. Nepochybujem, že západné krajiny aliancie, Nemecko, Francúzsko, Holandsko, Belgicko, Taliansko atď., nás budú všelijako podporovať, ale som presvedčený o tom, že skôr, ako sem pošlú zomierať svojich občanov za našu „slobodu“ či záujmy USA, sa budú snažiť uzatvoriť s Ruskom dohodu.
V tejto súvislosti by som upozornil na článok „Pre NATO nastane okamih pravdy už toto leto“, ktorý odvolávajúc sa na denník Politico, otvorene pripúšťa riziko, že nie všetci spojenci NATO splnia svoje sľuby prispieť k novým plánom aliancie – vrátane zásobovania Ukrajiny. „Vojenskí velitelia sa domnievajú, že aliancia bude musieť prispieť až 300 000 vojakmi, aby nový bezpečnostný model fungoval. A otázkou zostáva, či členovia bloku budú ochotní vybudovať svoje armády.“
Preto predstava našich politikov, že v prípade vojnového konfliktu s Ruskom sa celé NATO zmobilizuje ako jeden muž a armády krajín NATO pôjdu do boja spoločne, je romantická predstava tých, ktorí o politike všeobecne a politike západných mocností nevedia nič. Rovnako neberú do úvahy možnosť, že občania západných krajín EÚ môžu odmietnuť bojovať proti ruskej armáde za našu „slobodu“.
Na záver je možné konštatovať, že politika našej súčasnej vlády z nás robí „užitočných idiotov“, pretože svoje vlastné štátne záujmy podriaďujeme záujmom USA. Sme idioti, lebo nebojujeme za vlastné záujmy a pritom sme súčasne aj užitoční, ale nie pre seba, ale pre cudzie mocnosti. Vláda svojimi rozhodnutiami o vyzbrojovaní ukrajinskej armády nielenže prispieva k rozpútaniu vojny medzi nami a Ruskom, ale navyše, ako na to správne poukázal D. Daniš: „Vláda vstúpila do vojny – so zákonom a slovenskou spoločnosťou.“
One thought on “Mig-29: Politika „užitočného idiota“”
Naša dočasná vládna junta na čele s prezidentkou unisono tvrdia, že v prípade porážky Ukrajiny sa ruské vojská dostanú na naše východné hranice, ba že pôjdu ďalej a teda prepadnú nás. Vraj jedine víťazstvo Ukrajiny zabezpečí mier a pokoj, pretože sa Ukrajina údajne stane demokratickou, prosperujúcou krajinou, z čoho budeme mať osoh aj my a celá Európa, ba div nie celý svet. Je to bohapustá lož, iba americké ťahanie medových motúzikov popod nos ohlúpnutým Európanom. Mier a pokoj môže nastať jedine za predpokladu, že zmizne režim na čele so Zelenským a tým aj pohrobkovia nacistov a banderovcov, a bez NATOvských a amerických vojenských základní! Vtedy, keď sa Ukrajina vydá cestou pokroku a mieru zebezpečeného neutralitou, garantovanou hlavnými mocnosťami súčasného sveta.