O čom sa pri výročí vojenského konfliktu na Ukrajine mlčalo

K výročiu prvého roku vojenského konfliktu na Ukrajine sme si mohli prečítať a vypočuť množstvo komentárov a názorov. Tak ako na počiatku konfliktu, tak aj po roku sa temer všetci zhodujú v tom, že konflikt je výsledkom ruskej agresie voči Ukrajine. Pod povrchom uvedenej jednoty sa však dnes rysuje výrazný rozdiel v súvislosti s otázkou, či bol konflikt vyprovokovaný alebo nevyprovokovaný politikou USA a NATO. Je pozoruhodné, že idea vyprovokovaného a nevyprovokovaného konfliktu nerozdeľuje odporcov na pravicu a ľavicu, pretože tak ako na strane pravice, tak aj na strane ľavice sú prítomné oba názory.

Veľmi pekným príkladom takéhoto delenia diskutérov bola relácia „Do kríža“ (22. 2. 2023), kde pravicový politik V. Palko veľmi jasne argumentoval v prospech idey vyprovokovaného konfliktu, zatiaľ čo P. Weiss, zakladateľ strany SDĽ, bol jednoznačne na strane nevyprovokovaného konfliktu, pričom jeho postoj by bolo možno v uvedenom smere nazvať celkom oprávnene rusofóbnym postojom.

Uvedenú diferenciáciu prvotného postoja voči ruskej špeciálnej operácii, ktorý zodpovednosť za vojenský konflikt kládol temer výlučne na plecia prezidenta Putina, pripisujem novým informáciám, ktoré sa v priebehu roku konfliktu objavili.

V uvedenom smere patrí k najvýznamnejšej informácii tvrdenie A. Merkelovej, neskôr potvrdenej aj F. Hollandom, západnými garantmi Minských dohôd, že cieľom Minských dohôd nebolo politické riešenie konfliktu, ale získanie času pre vojenské posilnenie Ukrajiny. Západ v Minských dohovoroch, tak ako už niekoľkokrát v histórii, nehral voči Rusku otvorenú diplomatickú partiu, ale diplomaciu využil na zakrytie svojich skutočných protiruských zámerov.

Uvedené priznania A. Merkelovej ako aj F. Hollanda následne objasňujú, prečo sa Minské dohody za celých osem rokov nepohli v mierovom riešení konfliktu ani o centimeter, ale na strane druhej sa celá bojová línia medzi republikami DNR a LNR zo strany Ukrajiny premenila na rozsiahlu oblasť vojenských opevnení, ktoré celkom zrejme predpokladali nie mierové, ale vojenské riešenie konfliktu, k čomu nakoniec aj prišlo.

Ukrajinská armáda, napriek tomu, že nie je formálne súčasťou NATO, bola postupne krajinami NATO v uvedenom duchu posilňovania Ukrajiny prebudovávaná na organickú súčasť atlantickej aliancie. Nemecko a Francúzsko ako garanti Minských dohôd neurobili nič pre mierové riešenie daného konfliktu, naopak, v tichosti podporovali prípravu vojenského riešenia problému Donbasu a Luhanska. Pretváranie ukrajinskej armády na organickú súčasť NATO vrátane budovania vojenskej infraštruktúry ako aj námornej vojenskej základne NATO v Očakove spolu s ďalšími krokmi USA a NATO ukazujú, že vojenský zásah Ruska na Ukrajine nebol výsledkom svojvoľného rozhodnutia Putina, ale sa opieral existujúcu realitu.

V diskusii medzi zástancami vyprovokovaného a nevyprovokovaného konfliktu sa však na strane zástancov vyprovokovaného konfliktu jedna podstatná vec trvalo prehliada. Ide o to, že temer všetci zástancovia vyprovokovaného konfliktu stoja súčasne na stanovisku zodpovednosti Putina či Ruskej federácie za súčasný vojenský konflikt. Uvedené stanovisko je diskutabilné, pokiaľ máme na mysli začatie špeciálnej vojenskej operácie, ale pokiaľ máme na mysli dnešnú formu konfliktu, toto stanovisko je zjavne v rozpore s realitou.

Diskutabilnosť uvedeného stanoviska vo vzťahu k počiatku konfliktu spočíva v tom, že politika USA a NATO bola fakticky od rozpadu ZSSR zameraná proti Ruskej federácii, a preto ju aj mnoho komentátorov nazýva provokatívnou politikou voči Rusku. Neustále rozširovanie NATO k hraniciam Ruska, rozhodnutie o prijatí Ukrajiny do NATO, Bukurešť 2008, Majdan či štátny prevrat na Ukrajine 2014, vyzbrojovanie ukrajinskej armády a budovanie námornej základne NATO v Očakove, podpora ukrajinských nacionalistov a neonacistov a ďalšie kroky USA a NATO sa charakterizujú ako politika provokácii voči Rusku. V stručnej, ale výstižnej podobe túto politiku dobre vystihol E. Chmelár vo svojom príspevku „Ako sa radikalizovalo Rusko“.

Charakterizovať politiku USA a NATO voči Rusku po rozpade ZSSR ako „provokatívnu“ však v určitom zmysle zakrýva jej skutočnú podstatu. Jadro uvedenej politiky nespočíva v jej „provokatívnosti“, ale v tom, že to bola politika stupňovania vojenského ohrozenia bezpečnosti Ruska. Predsa na provokatívnu politiku USA a NATO Rusko reagovalo politicky adekvátne a svojich partnerov neustále upozorňovalo na negatívny dopad ich politiky na vzájomné vzťahy. Ruská politická reakcia na provokácie USA a NATO však neviedla na strane Západu k zmene ich provokatívnej politiky.

E. Chmelár vo svojom príspevku „Ako sa Rusko radikalizovalo“ podáva temer kompletný prehľad narastania nepriateľskej politiky USA a NATO voči Rusku po rozpade ZSSR a napriek tomu hovorí o „radikalizácii“ ruskej politiky, čo celkom zjavne nevystihuje podstatnú zmenu politiky Ruska. Na báze faktov, ktoré sám uvádza, sa ruská politika neradikalizovala, ale postupne na základe hromadiacej sa negatívnej skúsenosti prešla od idealistickej viery v možnosť spolupráce s USA a NATO k realistickej politike obrany svojich bezpečnostných záujmov. Proti narastajúcej vojenskej hrozbe zo strany USA a NATO bolo nutné vystúpiť vojensky, pretože ani USA a ani NATO nemienili vojenskú hrozbu proti Rusku odstrániť na základe diplomatických krokov Ruska.

Ak by Rusko nereagovalo na narastajúcu prítomnosť NATO na Ukrajine vojensky, tak by sa mu mohlo stať, že obrana jeho štátnych záujmov len prostredníctvom diplomacie, na ktorú mocnosti odmietli reagovať, by Rusko v krátkom čase priviedla do situácie, kedy by už obrana štátnych záujmov Ruska pomocou konvenčnej vojenskej techniky nebola účinná. Rusko by ešte mohlo použiť atómové zbrane, lenže tieto by už Ruskú federáciu nezachránili pred katastrofálnymi dôsledkami atómovej vojny.

Zástancovia názoru, že vojna bola síce vyprovokovaná Západom, ale napriek tomu je zodpovednosť za vojenský konflikt na pleciach Ruska či Putina, doteraz neuviedli žiadny spôsob nevojenskej akcie, ktorú malo či mohlo Rusko v existujúcich konkrétnych podmienkach efektívne použiť na obranu svojich bezpečnostných záujmov.

Presvedčenie o zodpovednosti Ruska za začatie vojenského konfliktu na Ukrajine však nie je to isté, ako presvedčenie o zodpovednosti Ruska aj za súčasnú vojnovú apokalypsu na Ukrajine. V žiadnom prezentovanom názore, ktorý sa vyjadroval k ročnému priebehu vojenského konfliktu, som sa nedočítal, že by niekto diferencoval zodpovednosť za začatie konfliktu od zodpovednosti za jeho súčasný priebeh a kto by tvrdil, že za súčasnú formu konfliktu sú zodpovední USA a NATO, a nie Ruská federácia.

Názor strany Smer, ktorá fakticky od počiatku tvrdí, že konflikt je sporom medzi Ruskom a USA, slúži strane len na to, aby sa Slovensko do daného konfliktu nemiešalo. Uvedenú požiadavku vyslovil Smer aj vo svojom poslednom vyhlásení, kde protestuje proti tomu, aby bolo Slovensko zaťahované do daného konfliktu. Smer prehliada, že USA vedú tento vojnový konflikt prostredníctvom NATO, t.j. prostredníctvom svojej „vojnovej palice“, ktorej je Slovensko pevnou súčasťou. Protestovať proti tomu, aby bolo Slovensko zaťahované do daného konfliktu, odporuje politickej podpore severoatlantickej aliancie, ktorú strana Smer aliancii trvale vyjadruje. Ak je konflikt sporom medzi USA a Ruskom a my sme členom NATO, tak je to aj náš konflikt s Ruskom, či už by sme sa na vojenskej podpore Ukrajiny podieľali alebo nie. Ako štát, ktorý je členom NATO a súčasne má aj obrannú dohodu s USA, či sa nám to páči alebo nie, sme súčasťou daného konfliktu. Bolo by politicky správne a korektné, ak by na danom základe Smer jasne protestoval proti politike NATO ako aj politike USA voči Rusku. Oportunistická politika obhajoby severoatlantickej aliancie a súčasne požadovanie, aby bolo Slovensko mimo politiku NATO, nevedie perspektívne k ničomu dobrému.

Pri hodnotení ročného priebehu konfliktu na Ukrajine sa všeobecne prehliada, že počas roka došlo podstatnej premene celého konfliktu. Dnes je už známe, že Rusko aj Ukrajina boli na počiatku konfliktu blízko k vzájomnej dohode, ktorá však bola znemožnená politikou Západu, ktorý Ukrajinu „odradil“ od jej prijatia. Uvedenú informáciu poskytol N. Bennet, bývalý premiér Izraela televízii „Channel 12“, kde konštatoval, že jeho úloha sprostredkovateľa medzi Moskvou a Kyjevom bola temer úspešná, ale západní podporovatelia Ukrajiny ju odradili od toho, aby rozhovory doviedla do konca.  

Odstúpenie Ukrajiny od rokovaní s Ruskom o urovnaní sporu pod nátlakom západných mocností fakticky znamenalo proces podstatnej premeny konfliktu na Ukrajine. Lokálna vojna medzi Ruskom a Ukrajinou sa vo svojej podstate začala meniť na globálnu vojnu medzi USA a Ruskom. Táto vnútorná premena vojenského konfliktu sa navonok prejavila v tom, že USA a jeho spojenci po odradení Ukrajiny od dohody s Moskvou sa rozhodli kvalitatívne premeniť počiatočný cieľ vojenskej aktivity Ukrajiny. Jej počiatočným cieľom bola obrana jej územia. USA tento cieľ Ukrajiny nahradili svojim vlastným cieľom, ktorý smeroval k podstatnému oslabeniu vojenskej schopnosti Ruska.

L. Austin po svojej aprílovej návšteve Kyjeva verejne deklaroval americký či západný cieľ vojenského konfliktu na Ukrajine: „Chceme vidieť Rusko oslabené do takej miery, že už nebude schopné robiť veci, ktoré teraz robí na Ukrajine.“ Špeciálna vojenská operácia, ktorú začalo Rusko, sa tak pod tlakom USA zmenila na vojnu USA proti Rusku, v rámci ktorej už nejde o obhajobu záujmov Ukrajiny, ale o obhajobu záujmov USA a NATO.

Ak by konflikt ostal len medzi Ruskom a Ukrajinou, tak by bolo už dávno po vojenskom konflikte. Veď Ukrajina stratila v prvom období konfliktu materiálno technickú spôsobilosť viesť vojnu. Ak by sa Západ nerozhodol pre pokračovanie vojny, Ukrajina by už dnes nemala s čím bojovať. Fakt, že vojnové obete ako aj devastácia Ukrajiny dnes narastajú nebývalým tempom, nie je už dôsledkom ruskej „agresie“ voči Ukrajine, ale dôsledkom politiky Západu vedeného USA, ktorá premenila konflikt medzi Ruskom a Ukrajinou na vojenský konflikt medzi Západom vedeným USA a Ruskom. Ukrajinská armáda a obyvateľstvo sú tu len nástrojom politiky Západu.

Rusko sa od počiatku konfliktu snažilo udržať konflikt na lokálnej úrovni, hoci v jeho základe ležal globálny spor medzi USA a Ruskom. Túto pozíciu si Rusko stále udržuje, a to napriek rozširujúcej sa zaangažovanosti USA a NATO do konfliktu. Zatiaľ sa snaží vyhnúť priamej vojenskej konfrontácii s USA. Ale pri neustále sa stupňujúcej vojenskej zaangažovanosti organizácie NATO na Ukrajine sa konflikt nutne dostane k bodu, kedy bude priama konfrontácia medzi USA a Ruskom nevyhnutná.

Politika USA a NATO vrátane politiky našej reprezentácie, ktorá neustále zdôrazňuje potrebu vojenskej pomoci Ukrajine, je falošná a zakrýva fakt, že vyzbrojovanie Ukrajiny už dnes slúži výlučne záujmom USA, a nie záujmom Ukrajiny a dokonca celkom zjavne neslúži ani záujmom EÚ.

Konflikt je už čo do svojej podstaty konfliktom medzi USA a Ruskom, hoci jeho vonkajšia forma sa zatiaľ stále drží v rámci lokálneho konfliktu medzi Ukrajinou a Ruskom a teda nezodpovedá podstate konfliktu. Pri pokračovaní konfliktu sa však bude musieť jeho forma skôr či neskôr prispôsobiť podstate a potom už bude každému zjavné, aká vojna tu prebieha. Žiaľ, toto verejné pochopenie konfliktu môže prísť, keď už bude pre občanov neskoro.