Jednota Západu – ilúzia alebo vlastný hoax?

Na oficiálnych grémiách politických elít Západu sa vždy zdôrazňuje, že naša jednota je základnou podmienkou nášho víťazstva na Ukrajine.
Z úst mnohých vystupujúcich je však cítiť sklamanie z našej jednoty, resp. nejednoty, nakoľko pre mnohých víťazstvo na Ukrajine znamená vždy niečo iné.
Myslím si, že je správne zaoberať sa problémom záujmov všetkých účastníkov, pretože iba v diskusii o nich je možná nejaká budúca dohoda o ukončení rusko-ukrajinského konfliktu.
Naivný, zjednodušujúci pohľad nás môže priviesť do situácie, že sa staneme iba členom nejakej bubliny, ktorá je veľmi vzdialená realite. Mohlo by sa stať, že vojny chtiví politici a médiá sa ocitnú v známej jakešovskej situácii – osamotení ako „kôl v plote.“
Mali by viacej premýšľať a poznanie by nemali čerpať iba z počutia.
Niekomu sa môže zdať, že úvaha o záujmoch, ktoré sú často nízke, je politicky nekorektná. Naši politici nás chcú presvedčiť, že nie národno-bezpečnostné záujmy sú tými silami, ktoré hýbu civilizovaným Západom, pretože naše konanie je už určované vyššími hodnotami, akými sú sloboda, demokracia a ľudsko-právne zákony.
Prieskumy verejnej mienky v Amerike, EÚ i na Slovensku však ukazujú, že názory politických elít nezodpovedajú postojom ich voličov.
Takáto zmena nálad prebieha aj v USA, Nemecku a vo Francúzsku, kde sú politici vystavení nielen silnej demokratickej kontrole, ale aj vážnym výčitkám zo strany opozície a občanov.
Napríklad aj Nemecko je nútené upravovať svoje vyhlásenia o tom, koľko, kedy a či vôbec pošle nejaké tanky na Ukrajinu. Pretože opozícia v Bundestagu ako aj demonštrácie na uliciach majú silu meniť aj vyhlásenia kancelára Scholza.
Vo Francúzsku prezident Makron bol nútený jednať aj s Marine Le Penovou a upozorňuje EÚ, že Francúzsko môže otvoriť diskusiu o vystúpení z NATO.
Podobne je to aj v USA, kde je podpora Ukrajiny vystavená ostrým vystúpeniam z radov republikánov, ktorí požadujú zastaviť jej finančnú podporu.
Ak k týmto diskusiám prirátame aj nespokojnosť občanov, na ktorých ťarcha najviac finančne dopadá, môže sa víťazstvo ukrajinskej armády stať nedosiahnuteľným, resp. situácia sa môže zmeniť v zamrznutý konflikt.
Rusko-ukrajinský konflikt ani po prvom roku nepriniesol okrem obrovských ľudských, finančných a materiálnych strát zatiaľ nič nové.
Dokazuje to, že v hre je veľa rôznych, skrytých a dokonca aj protikladných záujmov, a to ako aj na strane Ruska, ale aj demokratickej koalície.
Za takejto situácie bude ťažké stanoviť čas, či podmienky ukončenia konfliktu. Zvlášť, keď obe strany sa vzdali rokovania a súhlasia s tým, že o podobe mieru či prehry sa musí rozhodnúť na vojnovom poli. 
Obe strany sú presvedčené, že majú dostatok zdrojov, aby mohli pokračovať v zničujúcej vojne.
Problematickosť konfliktu spočíva v tom, že ide o zástupný problém, t.j., že Rusko nepovažuje Ukrajinu za primárny zdroj konfliktu. Preň sú nebezpečné až prípadné jeho dôsledky, t.j. vstup Ukrajiny do NATO. Až potom, po jej vstupe, by sa objavili USA ako nositeľ nejakej vojenskej výhody.

Na rozdiel od USA Rusko nemá vytýčený program zničenia Ukrajiny a ani USA. Americká strana je vo formulovaní svojho cieľa oveľa konkrétnejšia, ktorý plne zodpovedá dikcii národnopolitických záujmov USA. To znamená, že USA požadujú minimálne oslabiť Rusko, prípadne ho až zlikvidovať.
Základom rusko-ukrajinského konfliktu nie je teda antagonizmus Ruska a Ukrajiny, ale Ruska a USA. Bez politickej, vojenskej, ekonomickej pomoci USA by žiadny reálny konflikt na Ukrajine ani nevznikol.
Rusko tak bolo nútené sformulovať dva ciele zabezpečujúce jeho bezpečnostné záujmy:
– regionálnym cieľom je denacifikovať a demilitarizovať Ukrajinu;
– globálnym cieľom je zastaviť rozširovanie NATO na východ, resp. ukončiť jeho činnosť v EÚ.
Rusko na základe týchto cieľov vyslovilo radikálnu požiadavku voči USA, t.j. zastaviť rozširovanie NATO na jeho hranice, nakoľko to vníma ako bezpečnostnú hrozbu.
Americká strana takúto požiadavku odmieta a považuje ju za narušenie doterajšej politickej a vojenskej rovnováhy, ktorá je založená na globálnej dominancii USA.
Rusko vo svojich požiadavkách ide ešte ďalej a požaduje ukončenie činnosti NATO v Európe. Podľa jeho názoru rozširovanie NATO až na hranice Ruska je snahou o revíziu výsledkov 2. svetovej vojny.
Každá strana tak prináša svoj výklad konfliktu ako aj zdôvodnenie účasti na jeho vzniku i priebehu.
Demokratická koalícia Západu interpretuje konflikt ako stret demokratického, liberálneho poriadku s autoritatívnym, diktátorským režimom. Krajinou, ktorá ohrozuje svojou imperiálnou politikou celý slobodný a demokratický svet, je Rusko.
Rusko na pozadí definície a hodnôt demokratického Západu dostáva jasnú podobu nenažratého impéria na čele so zabijakom Putinom a musí byť zničené!
Primárne je však konflikt vyvolaný strachom USA zo straty pozície politického a ekonomického organizátora sveta, a to vzostupom komunistickej Číny. V oficiálnych dokumentoch USA pojednávajúcich o zahranično-politických cieľoch USA, je ČĽR definovaná ako nepriateľ číslo 1.
USA si uvedomujú, že deindustrializovaná Amerika nemá ako zastaviť hospodársky rast Číny a dnes má k dispozícii iba jediný účinný prostriedok, a tým je jej vojenská moc.
Problém USA spočíva však v tom, že vojenským sparringpartnerom nie je Čína, ale nukleárne Rusko, ktoré označuje ako nepriateľa číslo 2.
Samozrejme, USA si uvedomujú, že nemôžu bojovať na dvoch frontoch súčasne, nakoľko by to mohlo viesť až k deštrukcii USA, resp. celého sveta.
Na základe dlhodobých programov o národnoštátnych záujmoch sa USA začali zaujímať o Ukrajinu a o jej potenciál pri presadzovaní svojich globálnych záujmov.
Musíme skonštatovať, že USA svojím takmer desaťročným pôsobením na Ukrajine dosiahli zo svojho pohľadu mimoriadne výsledky, a to za dobrú cenu.
Uskutočnili úspešný majdan a dokázali obrátiť vedomie väčšiny ukrajinskej populácie až tak, že z mnohých Ukrajincov sa stali agresívni rusofóbi.
USA sa ukázali ako profesionál s jasným dlhodobým konceptom, ako oslabiť, prípadne až zničiť Rusko.
USA boli nielen úspešné v transformácii postojov ukrajinských ľudí, ale dokázali vytvoriť pre svoj koncept podporu a krytie zo strany svetového spoločenstva.
USA za pomoci novej ukrajinskej vlády na čele s prezidentom Zelenským dokázali presvedčiť ukrajinský ľud, že národnoštátne záujmy Ukrajiny sú identické so záujmami USA a jej vstup do NATO a EÚ je reálny.
USA pri rozohrávaní tejto hry mali iba tri podmienky:
1/ vyhnúť sa priamemu vojenskému stretu s Ruskom, aby odvrátili možnosť vzniku 3. svetovej vojny;
2/ konflikt je potrebné udržať na hraniciach EÚ a Ruska;
3/ zabezpečiť, aby EÚ prevzala iniciatívu a zodpovednosť za pomoc Ukrajine a aby a po víťazstve Ukrajiny bola prijatá do EÚ a NATO.
Pri splnení týchto podmienok sa USA zaviazali:
– Zavádzať hospodárske sankcie voči Rusku;
– Podporovať vojensky, finančne Ukrajinu až do jej posledného vojaka;
– Zabezpečiť fungovanie ukrajinského štátu napojením na štátny rozpočet USA, EÚ a svetových inštitúcií.
Treba priznať, že väčšina úloh bola nielen dobre premyslená, ale aj úspešne implementovaná do vedomia ľudí a štruktúry ukrajinského štátu.
Čo ešte zostáva, to je konečné víťazstvo ukrajinskej armády.
Aktuálne hrozí, že z prebiehajúceho konfliktu sa stane zmrazený, čo by však mohlo ohroziť doterajšie investície, nakoľko rast nákladov na konflikt by mohol vyvolať sociálne pnutie či nespokojnosť občanov, a to by mohlo politicky preformátovať vnútornú situáciu vo viacerých krajinách.
Rusko sa však už od roku 2014 ukázalo iba ako naivný partner, ktorý okrem silných slov nie je pripravený na výraznejšiu vojenskú a politickú aktivitu.
Nedocenenie politických dôsledkov majdanu, vodenie za nos pri Minských dohodách a najmä vlákanie Putina do pasce pri vstúpení 150-tisícovej ruskej armády na Ukrajinu, kde očakával vzdanie sa generálneho štábu ukrajinskej armády, je smutná ilustrácia Putinovej politiky. Rovnako prvých 6 mesiacov vojenskej anabázy bolo výsmechom a vojenskou katastrofou.
Vyhlásenie mobilizácie s ročným omeškaním za Ukrajinou, ktorá zmobilizovala vyše 800-tisíc vojakov na rozdiel od 300-tisíc ruských, vytvára otázky, na ktoré niet racionálnej odpovede.
Tieto chyby viedli k obrovským ruským stratám na živej sile a technike.
Nepripravenosť ruskej armády na vojenský konflikt odhalil všetky jej nedostatky.
Názornou ukážkou slabosti je zápas o Bachmut, kedy po 4 mesiacoch veľkých strát ruské jednotky obsadili miestny cintorín a chatovú oblasť na konci mesta. Denný postup armády bol iba desiatky metrov… Keby takto postupovala Červená armáda v 2. svetovej vojne, Nemci by boli ešte dnes na území Sovietskeho zväzu…
USA všetky tieto chybné kroky dokázali chytro využiť, buď vojensky alebo mediálne v mobilizácii svetovej verejnej mienky.
Skutočnosť, že 24. februára 2022 vstúpili ruské vojská na Ukrajinu, mala dosvedčiť, že Rusko je agresorom a okupantom Ukrajiny, pretože porušilo všetky konvencie OSN a zákony svetového spoločenstva.
Nikoho už po tomto vstupe nezaujímalo, že vojna nevypukla 24. februára 2022, ale začala sa občianskou vojnou na Ukrajine už v roku 2014 a padlo v nej 15-tisíc občanov. Rovnako ani fakt, že USA zaviedli od roku 2014 rad sankcií, ktorých zmysel bol rovnaký ako pri vojenských operáciách, t.j. vyčerpať a poraziť Rusko. Je však pravdou, že Rusko svojím nepripraveným vstupom sa akoby samo prihlásilo k označeniu agresor, resp. okupant a samo si nasadilo psiu hlavu.
Prezidentovi Putinovi mala už dávno blikať červená kontrolka a signalizovať, že jeho naivita, idealizmus, absencia jasných červených čiar, ako aj neschopnosť vyvodzovať za vojenské prehry a  neúspechy personálne zmeny, je tým, čo plodí neúspechy Ruska.
Keďže dnes má prezident Putin podporu nad 70 % obyvateľov, je otázny príchod akejkoľvek sebakritiky.
Malo byť však preňho byť výstrahou, že sa začína podobať na svojho predchodcu Gorbačova.
Pre prezidenta Putina by to bola nielen prehra, ale aj ťažká osobná tragédia.
Z hlbšieho ponoru do záujmov jednotlivých účastníkov konfliktu možno vidieť, že jednota Západu nie je ani jednotou NATO a ani jednotou EÚ.
Keď sa pozrieme na druhú skupinu vojny chtivých hráčov v tomto konflikte, akými sú Poľsko, Veľká Británia, Pobaltské republiky, Česko, prípadne kritici konfliktu, akými sú Maďarsko, Turecko, vidíme, že každý z nich by rád získal nejakú výhodu a nejakú drobnosť, a to od USA, alebo aj od Ruska.
Zdá sa, že za vznešeným heslom jednoty sa skrýva len záujem o nejaký obchod a vlastné výhody.