Dve svedectvá o mierovom pochode

Gabriela Rothmayerová

Stála som na chodníku a sledovala riavu ľudí, ktorá sa pohla z Námestia mieru popri hoteli Fórum smerom na Poštovú. Bolo ich veľmi veľa, kráčali mĺkvo, mávali slovenskými zástavami, ktosi mal bubienok a do rytmu búchal: ta-ta-tá, ta-ta-tá… A ktosi podchytil rytmus a začalo sa ponad hlavy rozlievať: Chceme mier! Chceme mier! Zopakovalo sa to niekoľkokrát. Nič, len – chceme mier! Dívala som sa na tváre ľudí, nikto ich nedirigoval, nikto nemal pre nich dopredu pripravené heslá, preto chvíľami kráčali v tichu. Policajti regulovali prechod pre chodcov, ľudia spokojne postáli a opäť vyrazili, spojili sa s tými pred nimi. Dívala som sa na hodinky. Tá riava ľudí z námestia v hustom zástupe tiekla cca 30 minút. „Chceme mier!“ Zovrelo mi hrdlo.

A myslela som aj na Ukrajinu – tú, ktorá je v krvavom kúpeli, na Donbas. Zo srdca ľuďom Donbasu želám, aby konečne mohli žiť ako ľudia, nie v pivniciach.

Na samom konci dlhého zástupu bola hŕstka (naozaj možno 30 ľudí), so zelenými vlajkami, ale veď, ako hovorí bývalý poslanec Poliačik, to netreba tak brať (na Ukrajine s Banderom, ktorého oslavujú, lebo veď babičky v metre si predávajú také vlajky, lebo pre nich je Bandera hrdina…) A potom chlapík s kartónom nad hlavou: Putler.

V „našom“ mikrobuse sa pýtal náš šofér Mirko:

„Koľko bolo ľudí?“

„Veľa!“ odpovedal mu starší pán, „ale to sa nikde nedozvieš, iba v Hlavných správach. Veľa nás bolo. Nikto nemal žiadne reči, zaspievala sa hymna. Dobre, že to nikto neorganizoval, lebo hneď by ich označili za dezolátov. Aj tak médiá napíšu, že tam boli desiatky…“

V tom sa mýlil – pripustili, že stovky.

Potom sa už rozprávali, kam sa Mirko práve chystá – do Kodane, on každú chvíľu, keď nie je v službe, cestuje.

Pripomenulo mi to časy pred rokom 89. Na poradách v redakcii sme sa dozvedali, že tajná služba registruje nespokojných občanov, ale boli to desiatky, možno stovky…

Toto nebol len protest proti vojne, to bol protest proti politike, ktorá nepočuje svojich občanov a robí si, čo chce. A tak to bolo v Berlíne, tak to bude v Prahe. Ľudia, ktorí raz pocítia, že nemajú inú silu, iba sami seba, už na to nezabudnú.

Najsilnejšie poznanie pre mňa je, že sa to dá pripraviť vlastne bez veľkej prípravy. Ak je situácia zrelá.


Pavol Fabian

Chcem len informovať, že moja reportáž zo včerajšieho Pochodu za mier, v ktorej som sa snažil o čo najväčšiu objektivitu, admin Pravdy po poldruha hodine, keď dosiahla vyše tisíc čítaní, stiahol z titulky. Znamená to, že si ju už neprečíta každý náhodný či cielený návštevník blogu, ale len ten, kto vie o jestvovaní môjho konkrétneho blogu, čiže pár ľudí…

K reportáži bolo priložených aj 6 videí ukazujúcich silu akcie a to sa asi stalo tŕňom v oku…

A vraj nie je u nás cenzúra!

Je mi z toho na grc!

Tu je cenzurovaný text:

Včera sa v Bratislave konal Pochod za mier. Bol úžasný! S napätím som čakal, ako o ňom budú informovať naše „nezávislé“ mainstreamové média.

Nesklamali!

Novinári poslušne splnili úlohu zadávateľa a vykašľali sa na svoju profesionálnu česť.

Klamali v podstate v každej vete. A manipulovali! Účastníkov Pochodu za mier označili za dav, ale účastníci vedľajšej akcie na podporu Ukrajiny (či vojny?) vedenej exposlancom Žiakom označili za zhromaždenie.

Tradične účelovo znížili údaj o počte zúčastnených. Písali o stovkách ľudí, pritom ja som ich tam videl tisíce. Odhadom takých dvadsaťtisíc (najmenej).

Pochod bol dôsledne apolitický, čo znamená, že tam nevystupovali žiadni aktívni politici a ani ho neorganizovali žiadne politické strany. Áno, vyskytli sa tam zo tri zástavy kotlebovcov, ktorí buď nepochopili, čo znamená slovo občiansky protest, alebo to boli vyslaní provokatéri. Potešujúce bolo, že drvivá väčšina ľudí ich výskyt na podujatí odsudzovala.

Iste, vyskytla sa tam jedna sovietska zástava, jedna ruská zástava a jedna zástava s Putinom – v obrovskom mori slovenských zástav! (rovnako, ako v skupinke Žiakových ukrajinských zástav sa vyskytla jedna americká). Či išlo o pomýlených jedincov alebo profesionálnych policajných provokatérov – to si už musia vyhodnotiť páni na februárke.

Najčastejším prevolávaným heslom bolo:

„Chceme mier!“

Lenže, kto dnes chce mier, ten je označený sa proputinovského kolaboranta, čo je úplne absurdné. A áno, sem-tam sa kričalo aj „Preč z NATO“, pretože ten „dav“ nie je slepý a hluchý a vie, čo bolo prapríčinou vojny. A rozhodne to nebol dátum 24. február 2022.

Všetkým tým pisálkom (lebo označiť ich za novinárov sa mi bridí!), čo z udalosti priniesli manipulatívne informácie a nechápu význam slova mier, úprimne želám, aby boli okamžite nasadení do prvej línie a tam kvičiac od hrôzy spoznali na vlastnej koži význam toho nenávideného slova a začali so spodnou bielizňou poznačenou hnedou farbou sami zúfalo kričať:“ Chceme mier!“

P.S. Pripájam pár videí z akcie, aby aj nezúčastnení videli jej rozsah. A zároveň pripomínam, že ani tieto videá nemôžu ukázať jej skutočný rozsah, lebo to chcelo dron s kamerou a ten ja nemám – ten mali len policajti, ktorí to všetko snímali zo vzduchu.

Texty uverejnené na FB stránkach autorov 4. februára 2023
Foto: Leopold Moravčík, FB, 3. februára 2023

(Celkovo 1 412 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

One thought on “Dve svedectvá o mierovom pochode

  • 4. marca 2023 at 15:55
    Permalink

    Bola to podmanivá demonštrácia, aj keď mohla byť možno lepšie ozvučená. Ale atmosféra bola výborná. Len sa tam volalo oveľa viacej hesiel, ktoré jednoznačne ukazujú, že prítomní si uvedomujú naliehavú potrebu zmeny smerovania spoločnosti a celého štátu a jasne, na rozdiel od mnohých komentátorov, dokážu rozlišovať a otvorene označiť príčinu a následok a vinníka a obeť.

    Reply

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter