PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [5.]

V piatej a poslednej časti, ktorú z knihy uverejňujeme, autor približuje osud svojich prarodičov. V závere sa pýta, už nielen v súvislosti s osudom svojich príbuzných: „Kde sa to v nás, ľuďoch vzalo? Odpoveď na túto otázku vôbec nie je jednoduchá. (…) Pokúsme sa nad ňou zamyslieť. Najskôr v jej parciálnej rovine – príčin nenávisti voči Židom. Následne i širšie, pretože Židia zďaleka neboli a nie sú jediní, ktorým ľudstvo ubližovalo a ubližuje.“ O tom už je druhá časť jeho knihy…

PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [1.]   PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [2.]

PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [3.]   PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [4.]

Príbeh Adolfa a Netti Hirschovcov

A ako to bolo na Lúkach cez vojnu? Spočiatku asi nie najhoršie (za daných možností a okolností).

Lina Kohn, Nettina sestra a adoptívna Arminova matka, Adolf a Netti Hirschovci. Na rube fotky sa píše – Lúky 31. 8. 1939. Posledný mierový deň pred vypuknutím pekla… Foto: Archív autora

Lúckych Židov až na pár držiteľov prezidentských výnimiek vyviezli v transportoch roku 1942. Slovenský štát za každého Žida zaplatil 500 RM za jednosmerný cestovný lístok. Vlakové transporty nepremávali v utajenom režime – boli súčasťou oficiálnych grafikonov železničnej prepravy. Všetko bolo naplánované a realizované s nemeckou precíznosťou, až to vzbudzovalo dojem legálnosti, normálnej operácie.

„Židia dostanú prácu a nový domov na východe a my sa zbavíme nášho odvekého nepriateľa,“ hlásal Karol Sidor, veliteľ Hlinkových gárd a jeho ovečky vyvesovali nad „judenfrei“ dedinami a mestečkami biele zástavy. Potom sa, údajne i pod tlakom Vatikánu na monsignora prezidenta deportácie načas zastavili. Netti a Adolf sa v tom čase ocitli taktiež v ohrození života. V októbri 1942 píšu úctivú supliku, zúfalú prosbu o život.

Žiadosť o vyradenie z odsunu bola vlastne prosbou o život (7. 10. 1942).
Fotokópia: Slovenský národný archív Bratislava

Spočiatku to vyzeralo zle, Hirschovci museli nastúpiť do zberného tábora v Žiline. Práve tieto „predvolánky“ som objavil v púchovskom pivničnom kufri.

O pomeroch v žilinskom tábore vypovedá jedna z mála preživších, Juliana Filová, vtedy 6-ročné dieťa:

„…Nastúpili sme a vlak nás odviezol do Žiliny. Do zberného tábora. Dodatočne som zistila, že to bolo dňa 17. augusta 1942.

Uložili nás na slamníky do veľkej haly plnej ľudí. Spomínam si, že strava sa vydávala vonku na dvore, kde sme s ešusmi v rukách čakali v dlhých radách na náš prídel. Vonku sme sa aj umývali pri akomsi kamennom múriku, z ktorého tiekla voda. Nemali sme pri sebe nič, okrem malého kufríka, ktorý so sebou mama vzala pri odchode.

V tábore panovala všadeprítomná zožierajúca nervozita. Selekcie boli na dennom poriadku a transporty do Poľska pravidelne odchádzali…“

Eleonóra Hrabovecká vo svojej výpovedi o stredisku uviedla: „Koncentračné stredisko bolo vybudované od trate skoro až po kostolík sv. Štefana, časť bola ohradená murovaným plotom, časť pletivom, navrchu bol natiahnutý ostnatý drôt. Cez ohradové pletivo sa dalo rozprávať s ľuďmi vo vnútri. Boli ubytovaní v dlhých úzkych barakoch, hladní, smädní… Na trať, čo ide do Rajca, pristavili vagóny pre dobytok, pritiahli ku schodom dosky, okolo nich stáli gardisti. Tam ich hnali, po tých doskách išli hore, gardisti to odpočítavali. Potom vagóny zavreli a stáli tam v horúčave, v akomkoľvek počasí. Neviem o tom, že by im tam dávali jesť a piť.“

A podstatné nakoniec:

Juraj Pollák spomínal, že „dalo sa dostať von, kto mal prostriedky. Každý sa snažil deportácii vyhnúť. Kto nemal peniaze, tak ten bol na tom zle…“ Sumy za prepustenie z tábora dosahovali čiastku 10 – 15 tisíc Ks.“

Použité svedectvá publikované na
http://zilina-gallery.sk/wiki/Sústreďovací_tábor_Židov_v_Žiline

Ale dobrý zať Kamil i toto zariadil. Andorova kožená taška bola opäť o niečo tenšia. Adolfa a Netti pustili zo Žiliny domov na Lúky.

* * *

Rodinnú firmu vrátane dubkovského statku viedol za vojny dede Kamil Matyščák. Je to v mojich očiach najkontroverznejšia osoba celej rodiny. Spoločenský, vtipný, uznávaný. Jeho husľový Kanárik ma privádzal do vytrženia. Ako som už bol spomenul, husle mu zabezpečili slušný život v zajatí počas prvej svetovej, niekde na Volge. Pomáhal veľkoryso Adolfovi, Netti, jej sestre Line na Lúkach, ale aj svojim príbuzným na Morave (vrátane rodiny môjho otca Vladislava). Údajne vďaka nemu, mali vôbec strechu nad hlavou.

Róži a Kamil Matyščákovci, mama Nora, asi tesne po 1945. Foto: Archív autora

Kamil prikryl manželstvom babu Róži a tým aj moju mamu (adoptoval ju až na poslednú chvíľu – 15. novembra 1938). A čo je skutočne obdivuhodné, napriek angažovanosti pri záchrane „svojich“ Židov, sa preukazne zapojil aj do odboja. V dome na Dubkovej, dvanásť kilometrov od moravskej hranice, sa schovávali ilegáli z Protektorátu na svojej ceste na západ. Dostali najesť, prístrešie, odpočinok. Vedelo sa aj o ich úspešnom príchode do Británie – keď BBC v českom vysielaní poslalo „pozdrav Bobine“ (pozri fotku psíka v skupinke pred koloniálnym obchodom na Lúkach), znamenalo to, že sa misia podarila.

Na druhej strane mal Kamil nadštandardné styky nielen s gardistami, ale aj s nemeckou okupačnou správou. Už spomínaný strýc Pepa z Valašského Meziříčí mi rozprával, že keď zatkli Idu, jednu z Kamilových sestier za pomoc parašutistom ,a vypočúvali ju na Gestape v moravských Kunoviciach, došlo aj na rodinných príslušníkov a tým aj na Kamila. „Kamil Matyščák od Púchova? Toho poznám, tam som slúžil,“ zainteresoval sa gestapák pôvodom z Alsaska. „Un homme tres charmant.“ Keď ju potom viedli na popravu, strčil Idu nenápadne do cely vrahýň, kde prežila posledné štyri mesiace do oslobodenia. Bol gestapák slušný človek? To ťažko. Robil si aliby pred koncom vojny? To je už pravdepodobnejšie. Alebo bol Kamil až tak „charmant“?

Výčitky na adresu Kamila Matyščáka sú do značnej miery oprávnené. Nemali však zaznieť z našej strany. Kvôli vďačnosti za záchranu.

Môj dede Kamil bol naozaj zložitá osobnosť. Je však isté, že nebyť jeho, nebola by sa s najväčšou pravdepodobnosťou dožila konca vojny ani babu Róži, ani moja mama Nora – a ja by som sa vôbec nemusel narodiť.

Takže sa chcem na tomto mieste Kamilovi Matyščákovi ospravedlniť a poďakovať za všetko dobré, čo pre našu rodinu vykonal.

Vojnové finále

Naozaj zlé časy nastali pre Hirschovcov až po auguste 1944. Stredné Slovensko sa vzbúrilo a Wehrmacht začal obsadzovať celý štát. Prezidentské výnimky prestali platiť.

Evidencia o udelenej tzv. prezidentskej výnimke pre Noru Matyščákovú (Pfeiferovú). Miesto narodenia nesedí: namiesto Banská Bystrica má byť Nové Mesto n. V. Zdroj: Slovenský národný archív Bratislava

Pre Adolfa a Netti (Lina, ktorá u nich žila na Lúkach, stihla v roku 1942 pokojne zomrieť), ktorí sa vďaka synovi profesorovi Arminovi a árijskému zaťovi Kamilovi taktiež tešili z tejto výsady, nastali zlé časy. Schovali sa pod lampu – do štátnej budovy pošty na Lúkach. Poštmajsterka Božena Hudecová, zvaná Benenka ich celú jeseň až do predjaria 1945 držala v podkroví. Na dohľad od koloniálu Kamila Matyščáka.

Stará budova pošty na Lúkach. Adolf a Netti Hirsch sa schovávali na povale. Podkrovné okno v štíte budovy umožňovalo optický kontakt s koloniálom Matyščák. Zdroj: Archív obce Lúky

A keď už bolo frontovú paľbu takmer počuť, na Lúky sa stiahla jednotka ustupujúceho Wehrmachtu. Asi už značne demoralizovaná, ale antisemitsky stále pevná. Po bujarej pitke sa veliaci dôstojník (sic!) rozhodol zapáliť miestnu synagógu. Rozkaz splnili. Oficier stál v okne medzi plameňmi, strieľal z revolveru po amatérskych hasičoch a kričal Alelujá!

Synagóga na Lúkach pred jej vypálením. Zdroj: Archív obce Lúky

Druhý deň jazdilo po dedine auto a tlampač vykrikoval, že sa vie, že sa tu ešte schovávajú nejakí Židia. A ak okamžite nevylezú a neprihlásia sa dobrovoľne, budú zastrelení nielen oni, ale aj všetci, čo o nich vedeli a pomáhali im.

V noci sa Adolf s Netti poradili, skoro ráno sa umyli, obliekli a vyšli z úkrytu udať sa.

Za rannej hmly, držiac sa za ruky, išli popri plote smerom k žandárskej stanici,“ hovorí v roku 2016 jedna z pamätníčok, 103 ročná Júlia Bednáriková. A potvrdzuje to i záznam z kroniky obce Lúky: „… Hirš, ktorý bol aj s manželkou najprv nezvestný, sa neskôr sám prihlásil.“

To je posledná správa o tichom konci ich života. Nevie sa, kde, kedy a ako skončili. Zostali nemí a tichí zoči-voči istej smrti.

* * *

Muselo to tak byť? Asi áno, inak by sa to nestalo. I keď, keby nebolo vypuklo Povstanie, boli by platili ďalej prezidentské výnimky a Hirschovci mohli tíško prežiť v kútiku matyščákovského koloniálu na Lúkach.

Určite? Ustupujúci Wehrmacht by i bez slovenskej vzbury, skôr alebo neskôr zaplavil Slovensko. A výnimky by sa zmenili na zdrap papiera. Takže obviňovať SNP zo spoluviny na smrti mojich prarodičov a možno i ďalších asi dvadsaťtisíc „výnimkovaných“ slovenských Židov, ktorí prečkali transporty z roku 1942, naozaj nemožno. (Prezidentských, čiže J. Tisom podpísaných výnimiek spod ústavného zákona o vysťahovaní Židov (č. 68/1942 Zz) bolo 963 – český historik Jan Rychlík v rozhovore pre TASR zo 6. 5. 2015. Zvyšných cca 19 000 výnimiek udelili rôzne rezortné ministerstvá.) Naopak, spoluvina ľudáckeho režimu, napriek odpustkom Tisových či ministerských výnimiek je nesporná – boli to oni, kto zaviedol Židovský kódex, prijal zmienený ústavný zákon o vysťahovaní Židov, kto zapríčinil, že vôbec nejaké výnimky boli potrebné.

Režim mal jedinú šancu, ako sa vyviniť – nasledovať rumunský a bulharský príklad, čiže uskutočniť Čatlošov plán. Ale to sa podarilo zmariť. Kým a čou vinou? Samozrejme, hlavným vinníkom je hitlerovský režim. Ale skutočne iba on? To musia vyskúmať historici, napríklad v moskovských a londýnskych archívoch. Mám podozrenie, že i tam možno nájsť spoluvinníkov smrti Adolfa a Netti Hisrchovcov.

Kto si bez viny, hoď kameňom…

Zaznamenal som príbehy bratov Andora a Armina i ich rodičov Adolfa a Netty Hirschovcov. Sú mi bytostne blízke, lebo sa týkajú mojich najbližších príbuzných. Skutočne iba preto? Osudy tých ďalších miliónov šikanovaných, prenasledovaných a nakoniec, zväčša zversky zavraždených sú predsa súčasťou tej istej histórie. Príbehu ľudskej zloby a nenávisti.

Kde sa to v nás, ľuďoch vzalo? Prečo sme boli a stále sme takí militantne nepriateľskí voči (niektorým) našim spolu ľuďom, kňaz by povedal, našim blížnym?

Odpoveď na túto otázku vôbec nie je jednoduchá…

(Koniec)

PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [1.]   PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [2.]

PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [3.]   PRÍBEHY Z DOMU SMRTI [4.]

(Celkovo 166 pozretí, 1 dnes)

Ďalšie články:

Facebook
Telegram
Twitter
Email

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Účet Klubu Nového slova – IBAN: SK8211000000002624852008
variabilný symbol pre Slovo 52525

Týždenný newsletter